Moje dnes už plnoletá dcéra mala ako asi trojročná obdobie, kedy večer v izbičke vídala pri strope duchov. Plakala, bála sa. Bývalo to strašidelné a dalo nám vždy zabrať, kým sme ich dokázali poslať preč. Potom z toho dcéra vyrástla. Je nadpriemerne inteligentná, s vyvinutou schopnosťou intuície, veľmi kreatívna – čo je jeden z popisov takzvaných indigových detí, ktorým sa pripisujú aj parapsychologické a liečiteľské schopnosti. Ťažko povedať, ale veľa z toho na ňu sedí. Tak možno preto mávala tieto návštevy? Pátrali sme, premýšľali, hľadali vinu aj v sebe.
Kamarátka sa nedávno sťažovala, že jej dospievajúca dcéra javí známky depresie, úzkosti a odmieta akýkoľvek fyzický kontakt s inými ľuďmi. Neznesie absolútne žiadne dotyky. S manželkou sme im chceli pomôcť, skúsiť poradiť, čo s tým. Pritom sme si spomenuli na synovca, ktorý odmietal vliezť do vody po tom, čo sa na kanoe s tatom nepekne prevrátil a skoro sa utopil. Vadil mu potom napríklad aj záhradný bazénik a nechcel chodiť s triedou na plavecký. Jeho mama ho nakoniec prihlásila na nedeľné plávanie k veľmi fajn inštruktorovi, ktorý mu ten strach pomohol prekonať – tak intenzívne trénoval, až sa vypracoval a začalo ho to baviť. Teraz dokonca patrí aj v škole medzi najlepších plavcov.
Toto všetko dokáže pekne potrápiť, malých človiečikov aj dospelákov.
Čo teda robiť, aby sme od podobných problémov deťom uľavili a pomohli im strachy odbúrať, aby si ich nevláčili v duši po zvyšok života? Po radu som sa vydal za skúsenými profesionálmi, Lenkou Bittmannovou, špeciálnou pedagogičkou, terapeutkou a zástupkyňou riaditeľky Speciálně pedagogického centra Nautis, a jej manželom Juliom Bittmannom, KBT terapeutom v rovnakom centre.
Pôjdeme vyvolávať duchov?
Odkiaľ sa strachy berú? Faktorov môže byť hneď niekoľko, medzi tie hlavné ale patrí genetická výbava každého z nás. Súvisí s vyššou mierou psychickej zraniteľnosti a aj naopak s nižšou frustračnou toleranciou k záťaži. Súčasne pôsobia vplyvy skúseností – ako osobných, tak aj sprostredkovaných. Pre ilustráciu: málokto má priamu skúsenosť z napadnutím žralokom pri kúpaní v mori, ale na základe informácií z médií, kníh a filmov máme zo žralokov strach a rešpekt.
V detstve sa nezriedka objavuje strach z nadprirodzeného, z duchov a strašidiel. „U detí si často všímame ambivalenciu pocitov spojených so strachom – hovoria, že sa “boja pekne”, teda že síce majú strach, ale zároveň je pre ne ona tajomná oblasť duchov a strašidiel príťažlivá. Jednoducho veria, že nakoniec všetko dobre dopadne ako v rozprávkach. V tých dávnejších to, mimochodom, dobre nedopadlo skoro nikdy. S tým sa stretávame u násťročných, ktorí si napríklad na letných táboroch alebo pri prespávačkách u kamarátov veľmi radi rozprávajú desivé až hororové príbehy so zlým koncom,“ popisuje Bittmannová a dodáva, že nie každý si to užíva a aj odtiaľto môžu prameniť nepríjemnosti v ďalšom živote.
Čo sa týka kamarátkinej dcéry odmietajúcej dotyky, môže to byť vraj na jednej strane precitlivenosť na dotyky, teda hypersenzitivita, ktorá sa môže premietať aj do oblasti hluku, svetla a podobne; teda že jej je fyzický kontakt nepríjemný. „S najväčšou pravdepodobnosťou to však je prechodný jav, ktorý môže mať celý rad príčin. Dievča môže chcieť týmto spôsobom upútať pozornosť, upozorňovať rodičov na nejaký problém, môže byť sklamaná z toho, že mladší súrodenec má nadpriemerný fyzický kontakt, alebo iba rastie do veku, kedy už chce mať viac autonómie,“ dopĺňa. Ale pozor, výnimočne to môže poukazovať aj na skúsenosť s obťažovaním zo strany vrstovníkov alebo dospelých. Aj s takýmito prípadmi sa, bohužiaľ, psychológovia stretávajú.
Kľúčová je dôvera, pochopenie a prijatie
Ak vaše deti strachy trápia a sú príčinou ich nepohody, určite je dobré vyhľadať odbornú pomoc, či u psychológov alebo terapeutov. V súčasnosti už do veľkej miery zmizla stigma spojená so starostlivosťou o duševné zdravie v zmysle „k psychológovi chodia iba blázni“ a sieť odborníkov sa neustále zväčšuje a rozširuje. Bohužiaľ, aj napriek tomu býva odborná pomoc pomerne málo dostupná, predovšetkým z hľadiska času. Stáva sa, že klient čaká na prvé stretnutie aj niekoľko mesiacov. Ak je vaše dieťa stále žiakom, žiačkou základnej školy, môžete najskôr skúsiť vyhľadať pomoc u školského psychológa, výchovného poradcu. Možno práve vaša škola ponúka aj takúto pomoc.
Terapia je spoločná práca, zdieľané úsilie.
Keď terapeuti pátrajú po príčinách strachu, vždy je pre nich zásadná čo najvyššia miera informovanosti, či už od klienta samotného alebo jeho okolia (súrodenci, rodičia). „Aby sme sa k nej však dopracovali, potrebujeme s klientom nadviazať vzťah založený na prijatí, pochopení a dôvere. Málokto z nás by bol ochotný na prvom sedení, navyše s človekom, ktorý je nám úplne cudzí a s ktorým sa veľmi pravdepodobne nestretávame z vlastnej vôle, rozprávať o veciach, ktoré sme si netrúfli povedať ani svojim najbližším. Práca na vzťahu s klientom je tak primárna a kľúčová fáza terapie. S deťmi, ktoré ešte nevedia svoje pocity a myšlienky premietnuť do verbálnej komunikácie, využívame neverbálne postupy, hlavne kresbu, hru s legom, terapiu hrou v piesku, symboly z rozprávok a podobne,“ približuje Bittmann, na čo sa pripraviť a ako terapia funguje.
Je pochopiteľné, že inak sa s deťmi pracuje v útlom veku a iný prístup je k starším. V terapii totiž platí, že čím viac dopyt po spolupráci vychádza zo strany rodičov a nie od samotného klienta, tým viac je potrebné budovať vzájomný vzťah a dôveru. Niektorým deťom stačí vysvetliť mechanizmus vzniku ich obáv a úzkostí a možnosti následného vývoja, iné ocenia rodinnú terapiu, kedy sú zapojené nielen ony samotné, ale aj rodičia a súrodenci.
Hodíme ho do vody!
A u niektorých sa dostanú k slovu priame terapeutické techniky, teda práve to, čo nakoniec pomohlo nášmu synovcovi odbúrať strach z vody – vystavovať sa situáciám, ktoré strach vzbudzujú.
„Je to technika kognitívne-behaviorálnej terapie, ktorá vychádza z toho, že človek si po určitom čase emočne zvykne na podnet, ktorý mu už nepôsobí fyzickú bolesť. Ak sa teda budem vystavovať svojmu strachu, prekonám ho. Túto techniku ale volíme až u detí v mladšom a staršom školskom veku a vždy celý proces postupne plánujeme po malých krôčikoch tak, aby bol pre dieťa zvládnuteľný. V žiadnom prípade dieťa nevystavíme priamo danému podnetu, z ktorého má hrôzu. Inými slovami, ak má niekto strach z vody, určite ho nebudeme hádzať do bazéna alebo do mora, ak sa niekto bojí výšok, určite sa s ním nevydáme na výlet helikoptérou,“ dodáva KBT terapeut a chváli mamičku nášho synovca za citlivú a dobre zvolenú postupnú taktiku.
Čomu sa vyvarovať a čo určite nerobiť.
- Predovšetkým – dieťa do ničoho netlačiť silou. Postupne vysvetľovať, rozprávať sa s ním o ťažkostiach, pokojne priznať vlastné emócie – napríklad obavy alebo pocity bezmocnosti, to, že sami pomoc nedokážeme ponúknuť a potrebujeme odborníka. Niektoré prvky a fázy terapie nemusia byť úplne príjemné, ale vždy je rozhodujúce, aby dieťa rozumelo tomu, prečo sa postupuje daným spôsobom, k čomu vybraná technika alebo metóda vedie, aký je jej účel.
- V terapii nie je na mieste tlak a nútenie, naopak, je to proces vzájomného porozumenia, rešpektu a tolerancie. Niekedy sa deťom nechce rozprávať, pretože terapeuta nepoznajú, alebo im nie je príjemná prítomnosť rodičov. A ich výzvy typu „no tak, povedz to, tu môžeš“, alebo „na to sme tu, aby si to pani či pánovi povedal“, vedú k pravému opaku zamýšľaného – teda k zablokovaniu dieťaťa a odmietaniu spolupráce.
Čo teda naopak ako rodičia robiť môžeme?
V prvom rade je potrebné nepanikáriť, zachovať pokoj a chladnú hlavu. Pre vyhľadanie odbornej pomoci je kľúčové, ako intenzívne a ako dlho úzkostné prežívanie či iné mimoriadne prejavy trvajú. „Ak dieťa prežije výrazný panický atak, pomoc vyhľadáme hneď, pretože to je mimoriadna situácia z hľadiska intenzity a psychickej záťaže. Na druhej strane ak dieťa niekoľko týždňov alebo mesiacov rieši nadmerné obavy, úzkosti, rastie počet vykonávaných rituálov, uisťovaní a podobne, takisto volíme pomoc, tentokrát však na základe dlhodobého výskytu. Je potrebné si uvedomiť, že určitá miera obáv, strachu a úzkosti k vývoju človeka historicky patrí a je úplne v poriadku. Záťaž by však nemala prerastať do fáz, kedy človeka výrazne obmedzuje a vedie k psychickým ťažkostiam,“ uzatvára Bittmannová.
Leto v pestrých farbách
Trendové vzhľady v zelenej, žltej, béžovej a čiernej
