Začneme našou klasickou otázkou – Káva alebo čaj, čo máte radšej?
Zelený čaj. V zime zázvor s mätou. Med a citrón.
Nedávno ste sa objavili v českej komédii Bezva ženská na krku, kde ste stvárnili matku dvoch detí. Bola pre vás úloha matky po rolách nevinných naivných dievčat výzvou?
Bola to určite nová skúsenosť, keďže mi na pľaci pribudli dve deti, veľmi šikovné, ale zároveň veľmi živé, takže niekedy bola potrebná dvojnásobná koncentrácia. Boli sme však vo veľmi kamarátskom vzťahu a myslím, že sme to spolu zvládli.
Máte za sebou množstvo úloh v seriáloch, či už to bol Panelák, Druhý dych, Ordinácia v ružovej záhrade alebo zahraničný seriál Kuriér. Ktorá postava vám bola najbližšia?
V každej postave, ktorú som stvárnila, som sa snažila nájsť niečo, čo mi bolo blízke a vytvoriť si k nej vzťah, pretože predsa len s ňou trávim niekoľko týždňov nakrúcania a je pre mňa dôležité, aby som jej porozumela a vedela pomocou nej komunikovať s divákmi. Spomínam si, že na začiatku mi Lenka ( Druhý dych) liezla svojou dobrotou a milotou na nervy, ale neskôr som si k nej našla cestičku. Musím však povedať, že veľmi rada som mala postavu Mirky zo seriálu Keby bolo keby, kde som stvárňovala pubertálnu dcéru Diany Mórovej a Romana Luknára. Je to už skoro 10 rokov, ale bolo to vynikajúce nakrúcanie. Teraz by mi už tá pubertiačka asi nič nehovorila, ale vtedy to bolo super.
Máte nejakú vysnívanú postavu, ktorú by ste chceli stvárniť?
Mám svoje herecké sny, ale asi už o nich nebudem hovoriť, lebo mám pocit, že čím viac o svojich snoch hovoríme, tým rýchlejšie sa rozplynú. Ale mám taký živý sen, v ktorom sa herci neškatuľkujú a dostávajú počas života rozmanité úlohy.
Okrem herectva v televízii vás môžeme vidieť i v divadle či počuť váš hlas v dabovaných zahraničných filmoch. V ktorej oblasti sa cítite najviac „doma”?
Asi to nemôžem kategorizovať, lebo svoju prácu milujem so všetkým, čo prináša. Niekedy sa mi podarí dostať nádhernú rolu v dabingu a užívam si to, rovnako ako sa snažím vychutnávať si chvíle pred kamerou či na javisku. Je pravda, že tých je menej, ale stále sú to veľmi vzácne chvíle, za ktoré som vďačná.
Pôvodne ste netúžili byť herečkou. Čo by ste robili, keby ste sa ňou nestali?
Túto otázku si kladiem často aj ja (úsmev), ale odpoveď na ňu neprichádza. Možno keď k nej dospejem, tak sa do toho pustím.
Mysleli ste si, že herečkou môžete byť aj bez školy. Čo sa zmenilo, keď ste sa napokon rozhodli tento odbor študovať?
Asi pocit , že herectvo bolo v tej dobe jediné, čo som si vedela predstaviť ísť študovať a tak to nejako celé prirodzene vyplynulo. Som rada, že som na VŠMU nakoniec išla, že ma vzali a že som mohla stráviť päť rokov s ľuďmi, ktorí ma formovali a ovplyvňovali moju hereckú cestu, a robia to v podstate dodnes.
Po škole ste si s vašimi spolužiačkami založili projekt DPM, prezradíte nám o ňom niečo viac?
DPM je divadlo, ktoré sme založili so spolužiakmi po ukončení vysokoškolského štúdia, s túžbou pracovať spolu aj naďalej, keďže sme si boli veľmi blízki a rozumeli sme si aj v rámci pracovných vzťahov. Prvú inscenáciu sme naskúšali pod taktovkou režiséra Lukáša Brutovského, išlo o autorskú vec, ktorá má názov SEPTEMBER 2015. Druhou inscenáciou bola hra Boh je DJ, ktorú režíroval môj spolužiak Šimon Ferstl a uviedli sme ju na festivale Nová dráma. Veľmi vydareným projektom mojich spolužiakov, ktorý sa hrával počas minuloročného leta v Bratislave, bola inscenácia Porucha ‒ Vianoce v Stalkville, ktorú režírovala česká režisérka Petra Tejnorová, a išlo o prvé imerzívne divadlo na Slovensku, kde divák je súčasťou deja, takže môže zasahovať a ovplyvňovať chod predstavenia. Nemáme stálu scénu, hľadáme vlastný priestor, snažíme sa zorganizovať naše diáre, pretože veľa mojich spolužiakov je zamestnaných v divadlách po celom Slovensku, takže je niekedy náročné zosúladiť nás všetkých. Ale myslím, že túžba spolu niečo tvoriť je silnejšia.
Váš program je dosť nabitý. Je pre vás dôležité nájsť si čas aj na seba?
Veľmi sa snažím prispôsobiť tomu svoj program. Niekedy mi to ide lepšie, niekedy horšie, ale každopádne môj osobný čas je pre mňa veľmi dôležitý a nedám sa oň pripraviť. Už nepotrebujem tráviť čas činnosťami, ktoré ma oň oberajú. Niekedy si trochu pripadám ako asociál, ale ten pocit byť chvíľu len sama je na nezaplatenie.
Ako najradšej trávite tieto chvíle?
Športujem, čítam, sledujem filmy a seriály.
Vystriedali ste už viacero športov, no v poslednom období ste ukotvili pri joge. Čím si vás získala?
S jogou som začala v období, keď som sa potrebovala upokojiť , upratať si pocity a myšlienky. Veľmi dlho som sa tomu bránila, pretože som ju považovala za málo dynamickú a nudnú, ale väčšinou si vás všetko nájde v správny čas a môžem povedať, že som si našla skvelú učiteľku, ktorá ma viedla správnym smerom. Teraz je to pre mňa vynikajúci relax, čas, keď som sama so sebou a zároveň aj veľký dobíjač energie.
Vyžaruje z vás veľmi pozitívna energia. Máte pre čitateľky typy ako zostať pozitívne naladená?
Veľa lásky (úsmev). Lásky k sebe, lásky k druhým, lásky k prírode. A samozrejme veľa sa smiať a robiť veci, ktoré nás tešia.
