V dvadsiatichdvoch jej život zachránila jedna prehliadka. Teraz životy zachraňuje ona

Za pár rokov existencie sa neziskovka Loono rozrástla: z prednášok pre laikov o prevencii rakoviny prsníka a semenníkov sa postupne stala organizáciou s dvomi stovkami nadšených medikov, ktorí rozprávajú napríklad o príčinách infarktu či cukrovky, o antikoncepcii, ale aj o duševnom zdraví. Pracujú aj s lekármi – učia ich, ako sa rozprávať s pacientmi o prevencii, poskytujú im do ordinácií pomôcky, podieľať sa budú aj na školských osnovách – pretože o tom, ako sa o svoje telo správne starať a čo si všímať, je dobré hovoriť napríklad aj na hodinách biológie.

Na svojom webe majú filter, kde si každý môže zadať svoje pohlavie a vek a ľahko a rýchlo sa dozvie, na aké preventívne prehliadky má nárok, ak je občanom Českej republiky, aké ďalšie by mu odporučili, či to bolí a koľko času to celé zaberie. A tiež tam uvidíte počítadlo: číslo na ňom ukazuje, koľko ľudí už si vďaka Loono včas odhalilo rakovinu. Za päť rokov je to už 49 ľudí – 49 životov.

 

Kedy ste boli naposledy na prevencii vy?

Minulý týždeň! (smiech) U zubára a tiež u svojho onkológa, kam chodím po liečbe na pravidelné prehliadky. Na všetky prevencie chodím v ten istý mesiac v roku, dobre sa to pamätá.

Všetci tak nejako vieme, že preventívky sú potrebné. Ale chodíme na ne? Aká je v Česku štatistika?

Nie sme na tom príliš dobre, preventívnu prehliadku u svojho praktického lekára, na ktorú sa má chodiť každé dva roky, absolvuje len 25 percent Čechov. Myslia si, že to nie je dôležité, že k praktickému lekárovi sa chodí len vtedy, ak už človeka niečo trápi, a nie, keď je zdravý. Tak to ale bohužiaľ nie je. Rovnako na gynekologické prehliadky – teda aj na screening rakoviny krčka maternice – chodí pravidelne každý rok len každá druhá česká žena, čo mi príde alarmujúce. Čo sa prevencie týka všeobecne, rozlišovať sa ešte musí medzi prevenciou primárnou a sekundárnou, vyšetrenia u lekára sú práve až sekundárnou. Primárnou prevenciou je zdravý životní štýl, šport, nefajčenie. Ale s tou majú, bohužiaľ, ľudia v Česku tiež problémy, veľa ľudí sa u nás málo hýbe a ani vepřo knedlo zelo medzi zdravé jedlá nepatrí. Sme na prvých priečkach štatistík o rakovine hrubého čreva v celé Európe.

Osvetových akcií je ale stále pribúda, vážne sa to nelepší?

Určite je to každoročne lepšie aj vďaka mediálnemu trendu zdravého životného štýlu, behania, zdravej výživy, jogy a podobne. Ale nemôžeme to brať ako vyriešenú vec, toto je skôr bublina veľkých miest, ale v tých malých je osveta okolo prevencie podľa mňa stále veľmi dôležitá.

Ale ona ani tá primárna prevencia, teda zdravý životný štýl, nerieši všetko, že? Narážam na váš príbeh: boli ste v štvrtom ročníku na medicíne a naraz bolo niečo zle…

Presne. Odmalička som profesionálne športovala, žila zdravo. Takže ma prekvapilo, že som sa naraz začala cítiť unavene a mala som poruchy menštruačného cyklu. Hovorila som si ako poučená medička, že sa niečo diať môže, že môžem byť tehotná, alebo je to nejaká porucha v hormónoch. Ultrazvuk ukázal, že mi na vaječníku niečo rastie. A bola to rakovina, našťastie odhalená vo veľmi skorom štádiu.

Ale keď som to hovorila kamarátkam vrstovníčkam, väčšina z nich by tie príznaky nepovažovala za príliš vážne, väčšina z nich mi povedala, že by k tomu lekárovi vlastne ani nešli. Čo mi prišlo desivé, pretože keby som tam vtedy nešla ja, alebo šla, ale o pár mesiacov neskôr, už tu dnes nemusím byť. Rakovine vaječníka sa hovorí „tichý zabijak“ práve preto, že na začiatku je nenápadná, nič nebolí… a potom už je na liečbu veľmi neskoro. Navyše najčastejšie postihuje ženy po prechode, takže je fakt ťažké spoznať, že je niečo zle, keď už nemajú cyklus. Je teda pravda, že to nemôžete na 100 % ovplyvniť, avšak prečo si toto riziko ešte zvyšovať.

Nasledovala liečba, operácia. Ako ste to celé vnímali?

Keď máte dvadsaťdva, úplne vám nedochádza, že máte takú vážnu chorobu. Nemyslíte na to, že by to mohlo dopadnúť zle. Ja som mala veľa plánov, chcela som dorobiť školu, ísť do zahraničia na Erasmus. Takže pre mňa to nebola otázka sedenia doma a ľutovania sa, ja som popri tej liečbe normálne fungovala ďalej. Brala som to športovo a tiež som sa stále doktorov pýtala, bola som zvedavá mladá študentka medicíny, tak som sa jednoducho snažila dozvedieť čo najviac o svojej chorobe. Ale bola to skôr profesionálna deformácia ako strach. (smeje sa)

Vychovávame novú generáciu lekárov, ktorí na prevenciu myslia.

Ako sa už vyliečenému človeku ďalej žije s tým, že mal nádor, že musí chodiť na pravidelné kontroly, že sa to môže kedykoľvek vrátiť?

Poznám ľudí, ktorí po takej skúsenosti hovoria, že odvtedy žijú naplno, každý deň, ale ja to až tak nemám, žijem úplne rovnako ako predtým, občas sa rozčúlim nad maličkosťou a podobne. Ale je pravda, že ja som vždy žila naplno, pre mňa nebolo čo meniť. Teraz si akurát viac strážim stres, došlo mi, že aj moje telo je krehké a musím sa oň starať, nechcem ísť do veľkého vyčerpania. A chodenie na kontroly na onkológiu? Je to podobné ako chodenie k zubárovi, na to si tiež zvyknete a už vám to nepríde. Ale moja choroba ma nakopla inak, kariérne. Otočila ma úplne iným smerom, založila som vďaka nej Loono…

Teda organizáciu, ktorá upozorňuje na dôležitosť prevencie rôznych ochorení, školí laikov aj zdravotníkov, ako k nej pristupovať. Kedy vám prvýkrát napadlo projekt Loono spustiť?

Ešte kým som ochorela, mala som plány založiť nejaký projekt, napríklad pomáhať onkologicky chorým deťom. A potom som dostala diagnózu a moja následná aktivita získala konkrétne obrysy. Prvý workshop o onkologickej prevencii som robila na jar pred šiestimi rokmi. Prednášať som začala sama a postupne sa ku mne začali pridávať ďalší študenti medicíny. Čoskoro sme prijali aj odborníkov z iných odborov – marketingu, projektového riadenia, financií a ďalších, ktorí sa starajú o chod celej organizácie. Dnes už je nás okolo dvesto.

Mladí lekári teda vnímajú prevenciu ako dôležitú súčasť svojej práce?

Ja verím, že to vnímať začínajú a v tom trende zohráme dôležitú úlohu aj my. Je pravda, že sa na fakultách preventívna medicína rieši, ale zatiaľ stále celkom málo. Ako medik ste šesť rokov zatvorený v bubline teórie a občasných praxí, reálny kontakt s pacientom vám takmer chýba. Preto aj potom zažijete veľký náraz s realitou bežnej lekárskej praxe. Druhou hlavnou úlohou Loono je dostať študentov k rozhovorom s laikmi už v priebehu štúdia tak, aby si vytrénovali svoje komunikačné schopnosti, pochopili, že ľudia toho vlastne o zdraví veľa nevedia a je teda potrebné ich cielene a trpezlivo edukovať aj v ordináciách a čakárňach. Vychovávame tak novú generáciu lekárov, ktorí na prevenciu myslia.

A ako je to so staršími lekármi? Sama som zažila, že sa môj (aj preto už bývalý) praktický lekár divil, že idem sama od seba na prevenciu. A tiež je známy vtedy v Česku dosť medializovaný príbeh Lucie Bittalovej, mladej dievčiny, ktorú správanie gynekologickej sestry natoľko odradilo, že na kontrolu jednoducho už znovu nikdy nešla. Rakovinu krčka maternice objavila až v neliečiteľnom štádiu a bohužiaľ pred piatimi rokmi zomrela…

Problém staršej generácie lekárov, ktorí prevenciu toľko nezdôrazňujú, tu je. Ale v období, kedy oni študovali medicínu, sa také veci veľmi neriešili. Veľakrát ani nevedia, ako to pacientom podať. To sa my snažíme zmeniť, poskytujeme im pomôcky, brožúry, karty, kde môžu pacientom ukázať chlopne srdca a vysvetliť, ako a prečo im hrozí infarkt. Na webe máme sekciu pre lekárov, kde si všetko môžu objednať za veľmi symbolické ceny.

Zachránili ste vďaka Loono už skoro päťdesiat ľudí. Viete o nich, ako sa majú dnes? Ste v kontakte?

Snažíme sa byť, ale… Viete, keď sa so mnou ľudia chcú rozprávať o mojej rakovine, už k tomu vlastne nemám čo povedať, už je to za mnou, prežila som to a idem ďalej. A to myslím spája všetkých, čo nám dali vedieť, že im náš program pomohol: bolo to tam, vyliečili sa, poďakujú, ale ďalej už chcú žiť, a nie sa v tom rýpať. Nenútime ich preto nám dávať pravidelne vedieť, avšak ak niekto z nich chce zostať s nami v dlhodobom kontakte, sme veľmi radi. Väčšina z tých zachránených sú mladí ľudia. Napríklad nám písalo jedno dievča, že od nás z prednášky išla rovno domov, priateľovi povedala, aby si dal okamžite dole nohavice, pretože mu hneď chcela vyšetriť semenníky. On to samozrejme spočiatku pochopil trochu inak… (smiech) Ale za chvíľu obaja zistili, že mu vážne niečo nahmatala, šiel k lekárovi a zachránilo mu to život. Dnes sú manželia a majú dieťa. Toto je práve jeden z párov, čo mi dlhodobo posiela správy o zlomových okamihoch v živote.

Prečo v Česku nechodíme na prevenciu?

Na úvod by som uviedla, že to nie je len v Česku, ani v zahraničí ľudia na prevenciu veľmi nechodia. Najčastejšie počujeme vety typu: „Na niečo umrieť musím“, alebo: „Nechcem ísť k lekárovi, ešte by mi niečo našiel“. To už by som si mohla dať aj na tričko. Podľa mňa je česká verejnosť, paradoxne k tomu, ako tie čísla potom vyzerajú, o prevencii informovaná dostatočne. Ale nepovažujeme prevenciu za dôležitú, keď sa cítime dobre. A tým momentom, kedy nám to začne ako dôležitá pripadať, je, keď nám rakovina, infarkt alebo ďalšie vážne ochorenie postihne niekoho blízkeho.

Ten pocit: a je to tu, už sa rúbe v mojom lese?

Áno, niečo, čo vidíme v bezprostrednom okolí. A úprimne, tak to bolo aj so mnou. Väčšina priateľov po tom, ako som im oznámila, že mám rakovinu, zašla k lekárovi na prehliadku. Uvedomili si, že keď sa niečo také stalo mne, môže sa to stať aj im. Aj keď majú dvadsať a žijú zdravo. Takže späť k vašej otázke, prečo ľudia nechodia na prevenciu: pretože to nepovažujú za dôležité. A ďalší dôvod býva, že majú pocit, že budú doktorov otravovať, že lekári sú na to, aby liečili, a nie vyšetrovali zdravých pacientov. Faktom ale je, že veľa ochorení sa nemusí navonok prejavovať. Ako napríklad už spomínaná rakovina vaječníka, krčka maternice a ďalších, rovnako ako poruchy srdcového rytmu a mnohé ďalšie.

A nehrá rolu aj strach z bolesti? Bolí prevencia?

Nedávno sme riešili prípad, kedy jedna slečna natočila instagramový post, že ju preventívna gynekologická prehliadka bolela. A neuveriteľne sa to šírilo, dievčatá písali, že tam už nabudúce nepôjdu. To sú momenty, kedy je mi smutno. Áno, je to nepríjemné, čo si budeme hovoriť, ale tá dôležitosť je veľká. Podobne ako sa teraz po sieťach šírilo video, kde akási pani rozprávala, že je mamograf nebezpečný a samo to žiarenie spôsobuje rakovinu. Tam ma potešilo, že na ňu ministerstvo zdravotníctva podalo trestné oznámenie, pretože to už je nebezpečné fake news.

No ale napríklad kolonoskopia je už veľmi nepríjemný zákrok… Aké veci je výhodné aj napriek bolesti podstúpiť?

Príjemná nie je, určite. Ale chodí sa na ňu raz za desať rokov. To stojí za to pretrpieť, neexistuje komplexnejšia cesta, ako spraviť prevenciu rakoviny hrubého čreva. A že to je pre české obyvateľstvo častá diagnóza… Tiež určite nie je príjemné vyšetrenie per rectum, pri ktorom urológ mužom nad päťdesiat rokov vyšetrí prostatu. Ale trvá desať sekúnd, je neinvazívne a dá sa tým zistiť celý rad vecí.

O akej prevencii sa vie málo? Mňa napríklad prekvapilo, že by som mala navštíviť raz ročne dermatológa kvôli znamienkam a bolo by to bezplatné…

Máme na webe Loono filter, kam zadáte vek a pohlavie a vybehne vám zoznam preventívnych úkonov vrátane toho, či sú v Česku platené poisťovňou, ako dlho trvajú, čo sa na nich robí, ako sa na ne pripraviť a či to bolí, je to nepríjemné a podobne. Web sme urobili práve preto, že toto si síce môžete nájsť aj na webe ministerstva, ale je to dvadsaťstránkový dokument malým písmom, ťažko stráviteľný pre širokú verejnosť. Prišlo nám, že v tom to nikto nechce a nebude hľadať. Veľa ľudí zabúda práve na kožiarov. Málo sa tiež vie, že muži majú prvýkrát zájsť po päťdesiatke aj na urológiu. A naozaj málo známa je informácia o tom, aká dôležitá je preventívna prehliadka v devätnástich rokoch, teda po tom, čo mladí odídu od detského lekára a mali by sa prihlásiť k tomu dospeláckemu praktikovi. On vám totiž pri tej vstupnej preberacej návšteve má urobiť jedno z najkomplexnejších vyšetrení. To ďalšie potom bude až po tridsiatom roku. A naozaj často sa stáva, že mladí tú prehliadku v devätnástich neabsolvujú, pretože jednoducho po odchode od detského lekára nemajú vlastného praktického lekára, študujú a nepotrebujú ho, sú zdraví, cítia sa neporaziteľní, nepotrebujú do školy PN-ku. A prídu až v dvadsiatichdeviatich, keď potrebujú potvrdenie do práce. Ale je to škoda, v tých devätnástich rokoch sa robí napríklad kompletný cholesterolový profil a ďalšie vyšetrenia, ktoré dokážu veľa chorôb odhaliť včas.