Som zábradlím nad priepasťou. Ako sestra Angelika pomáha drogovo závislým dospievajúcim

Sestry boromejky väčšina ľudí pozná ako rád, ktorý sa stará o chorých a umierajúcich. Sama Angelika Pintířová bola jednou z tých, ktoré sa starali o prezidenta Václava Havla na sklonku jeho života. Jej hlavnou službou je ale práca s problematickou, drogovo závislou mládežou. „Boromejky sa už od vzniku rádu v sedemnástom storočí starali o ľudí na okraji spoločnosti, chorých, chudobných. Nakazených morom. A morom dneška je pre mňa nemilovaná mládež,“ hovorí.

Vo výchovnom ústave na českom Pelhřimovsku už trinásť rokov pomáhate dospievajúcim chlapcom zbaviť sa problémov s drogami, poznali ste ich desiatky, možno takmer stovku. Vybavíte si tých úplne prvých, ktorých ste tam stretli?

Veľmi dobre. Boli ťažko drogovo závislí. Hlavne si pamätám jedného z nich. Prišla som tam za ním v rehoľnom oblečení a hneď pri tej mojej prvej službe mi hovoril: „Pozri, o mňa sa nejaký Boh už nezaujíma, ja to mám dané. Od dvanástich som závislý na heráku, zarábam si na to varením pervitínu, mám ohrozenú rodinu, pretože dlžím nejakým Číňanom, a do čoho som sa v živote pustil, to som posral. O mňa sa nejaký Boh už nezaujímá.“

To je strašné… Ako sa na to dá reagovať?

Je. Ja som sa mu snažila povedať, že to tak úplne nie je, že nie je len zlý. V ústave máme psa, a tak som mu povedala: „Pozri, keď toho psa pohladíš, tak je v tebe dobro.“ Pohladil ho, a nebolo to prvýkrát, naschvál som mu ponúkla urobiť niečo, čo bežne robí.

Ale prečo to hovorím: Keby ste toho chlapca stretli, na prvý dojem by ste nepovedali, že si neverí, pôsobil veľmi sebaisto, všetko chcel organizovať. Lenže ono to tak býva, väčšinou kto je napríklad veľmi drzý, potrebuje sa veľmi prejavovať, tak je vnútorne strašne neistý, má veľký strach, potrebuje si zadupať, tých druhých zaraziť. A na mne ako vychovávateľke bolo neurobiť v tom chybu, ku ktorej to správanie zvádza. Teda nereagovať na útok protiútokom, nenechať sa vyprovokovať, skôr zo situácie odísť. A nabudúce mu dať zase šancu.

Podľa mňa je vlastne všeobecne vo výchove najdôležitejšie mať stále k dieťaťu úctu. Aj keď niekedy zámerne urobí niečo zlé, pokúsiť sa tú konkrétnu situáciu zastaviť, ale nezapísať si ho už nastálo ako darebáka. Neodpísať ho, dať mu šancu to napraviť. A neprehliadať tie pozitívne veci, ktoré zvládne.

Viete, ako ten váš prvý klient skončil?

Bol u nás krátko, pol roka, potom mal osemnásť a mohol odísť. Takže neviem. Môžem len veriť tomu, že si z nášho stretnutia niečo málo odniesol, čo možno trošku narušilo tú jeho predstavu, že je hrozný človek. Čo chlapci so svojím životom ďalej urobia, je ich vec. Deti nie sú stroje, nemôžeme ich nastaviť tak, ako my chceme a hotovo. Pracujem so samostatnou bytosťou, môžem mu nejako pomôcť, ale nemôžem to za toho človeka urobiť. A musím zniesť aj to, že mu napríklad radím dobre, on si to aj uvedomuje, ale potom sa rozhodne, že to takto neurobí. Rozhodne sa inak, a možno si v úvodzovkách pokazí život. Je to ich sloboda voľby.

V Česku stále vnímame pobyt vo výchovnom ústave ako trest. Ale on by mal byť vnímaný ako pomoc.

Vašimi klientmi v ústave sú chlapci medzi pätnástkou a osemnástkou, ktorí majú súdom nariadenú ústavnú výchovu alebo ich tam rodičia dali sami, pretože sú nezvládnuteľní a majú problémy s drogami…

Vo väčšine prípadov sú tam chlapci v súdom nariadenej výchove, ale v tom zmysle, že ich rodičia sami vidia, že tú výchovu nezvládajú a požiadajú súd o pomoc. Tí chalani už mávajú za sebou rôzne delikty, krádeže doma aj vonku, záškoláctvo, rodičia nie sú schopní ich donútiť chodiť do školy… Chlapci k nám potom prídu na dlhodobý pobyt, nezriedka až do tých osemnástich rokov. Ale mávame aj klientov, u ktorých rodičia vidia, že to začína byť problematické a dajú ich do ústavu na dobrovoľný, krátky dvojmesačný program sami.

Niekedy to pomôže, chlapec sa trošku dá dokopy a začne možno aj tých rodičov rešpektovať, alebo si tí rodičia pri konzultácii s nami uvedomia, že niekedy je potrebné, aby sa aj oni správali inak. V Česku stále vnímame pobyt vo výchovnom ústave ako trest. Ale on by mal byť vnímaný ako pomoc. Ale súvisí to aj s tým, ako to tu bolo za komunizmu, spoločnosť bola represívna a inštitúcií a autorít sme sa báli, pretože nám stúpali na päty.

Majú tí chlapci, ktorí sa k vám dostanú, niečo spoločné? Nejaké rizikové faktory, prečo do tých drog spadli?

Je to rôzne, ale to, čo tých chlapcov nejakým spôsobom spája, je napríklad to, že si nevedia poradiť s nudou, s voľným časom. Veľmi často im tiež drogy pomáhajú zabudnúť na niečo ťaživé, či už je to úmrtie niekoho blízkeho, rozvod rodičov alebo to, že každý z rozvedených rodičov už má zase ďalšiu svoju rodinu a oni nevedia, kam patria. Niekedy tiež sledujem, že tí chlapci nič moc doma nemuseli, všetko mali a chýba im taký ten prirodzený adrenalín, ktorý si človek dodáva tým, že prekonáva nejakú prekážku. A niekedy to môže byť aj len tým, že to dieťa zaexperimentuje s nejakou partiou. Ale dosť často tá potreba patriť do nejakej partie odráža práve nudu, ktorú spomínam na začiatku.

Bola by som ale nerada, aby to vyznelo, že je to vždy vina rodiny. Rolu hrá toľko vecí… Hovoril to už známy český odborník na výchovu profesor Matějíček, že to, či sa dieťa “podarí”, je stávka do lotérie. V rôznych momentoch sa môžete nejako správať, dobre alebo zle, lenže výchova je o tom, že pred vami je indivíduum, ktorému môžete pomôcť sa nejako rozvíjať, ale neexistuje na to patent. Nemôžete ho napchať len do svojej predstavy, ono má aj tú svoju. Takže by som  nikdy neodsudzovala rodičov, ktorým dieťa spadlo do drog.

Ako to vlastne rodičia tých chlapcov, čo skončia v ústave, nesú?

Niekedy mám trošku dojem, ako by očakávali, že k nám dieťa dajú ako do opravovne a my ako odborníci vymeníme nejakú súčiastku – a ono to zase začne fungovať. Tak sa potom niekedy stáva, že je u nás chlapec dlhodobo a dobre to funguje, a potom ide domov na víkend a niečo sa pokazí. Ale v súčasnom systéme nemáme žiadny nástroj, ako pracovať s celou rodinou, pokiaľ sama nechce. Ale keď chce, poradíme im radi.

Keď s chlapcami pracujete, čo najviac potrebujú?

Myslím, že to isté, čo každý človek. Nejaké ocenenie. Úlohy, pocit potrebnosti. Každý deň tam napríklad jeden z nich pre všetkých varí. Niektorí to v živote nerobili, boja sa. To nevadí, poviem im, ja ti pomôžem. Musím ich v podstate dokopať k tomu, aby niečo dokázali.

A začnú si potom viac veriť, pretože už niečo zvládli?

Veľmi často práve týmto získavajú tú podstatnú vnútornú sebadôveru. Tú nenadiktujem tým, že mu ju budem popisovať, ja ho musím priviesť k tomu, že niečo dokáže. Dokáže zakúriť v peci, zájde peši na nákup. Myslím si, že veľmi pekná je pedagogická zásada Márie Montessori „pomôž mi, aby som to dokázal sám.“

Takže každý z chlapcov naraz niekam patrí a má zodpovednú úlohu.

Je to naozaj ako komunitná terapia, to znamená, že sme závislí jeden na druhom. Jeden varí, druhý rúbe drevo, ďalší perie, či kúri. Chodíme šesť kilometrov cez les nakúpiť. A potom si spoločne sadneme a zjeme jedlo. A rozprávame sa spolu pri tom. Tie deti na to nie sú z domu vôbec zvyknuté, každý si tam niekam zaliezol a jedol sám. Ja si myslím, že toto spoločné jedlo tvorí spoločenstvo, rodinu. Ono vás to pri stole donúti sa zaujímať, ako sa má ten druhý, pretože skôr či neskôr sa pri jedle vyvinie nejaký rozhovor.

Jeden z chlapcov u nás napríklad oslavoval osemnásť a úplne si vybavujem, ako sa ho môj šéf spýtal: „Asi si si predstavoval tie svoje osemnáste narodeniny inak, však…” A on že nie: „Ja som prišiel zo školy, vy ste ma všetci počúvali, voňala rajčinová polievka, lepšie narodeniny som v živote nezažil.“ A toto sú momenty, kedy človek berie silu a motiváciu túto prácu robiť.

Ste vlastne taká veľká náhradná rodina?

V ústave je veľa „prevádzkovej práce“. Je to dom na dedine, v ktorom žije skupina ľudí, a veľkú časť svojho času klienti venujú práve tomu, aby v ňom bolo čisto, teplo, aby bolo čo jesť. Potom samozrejme máme aj nejaké hry, filmový klub, šport. Navyše sú skupinové stretnutia, kedy môžu chlapci hovoriť o svojich problémoch, hodnotia, čo sa im podarilo a čo nie, s čím bojujú, chodí za nimi psychoterapeutka. Ale gro spočíva v tom spoločnom žití.

Rovnako ani matka sa nemôže vždy rozľútostiť nad dieťaťom, musí mu pomáhať tie prekážky prekonávať a nie ich riešiť za neho. Takže ja chlapcom hovorím, áno, tvoj život je niečím poznamenaný, máš oveľa ďalej tú štartovaciu čiaru, ale na druhej strane prosto bež, neplač nad tým a bež.

Mne príde, akoby ste popisovali nejaký pekný letný tábor…

Je zaujímavé, že aj samotní klienti pražského ústavného oddelenia, ktorí sú k nám poslaní na “trestný” pobyt, občas sami povedia, že tu je to ako na prázdninách u babičky. Chceme sa tu aj spoločne zasmiať, niečo prekonať, mať potom z toho radosť. Naučiť ich postarať sa o seba. Niektorí z nich mi tiež povedali, že vďaka tomu, že sa naučili variť, už vidia možnosť, že by dokázali možno aj zbaliť dievča.

Na rozdiel od tábora tam ale predpokladám niekedy riešite celkom náročné situácie, chlapci nie sú baránkovia…

Každý z nás má na niečo dar. Keby som pracovala v materskej škôlke, tak sa tam úplne zbláznim. Dospievajúci sú rôzne drzí a robia rôzne srandičky, pretože majú veľa energie, ja sa ju snažím nejako uchopiť, pracovať s ňou a nasmerovať ju do niečoho pozitívneho. Napríklad rapu, alebo break dance. A to, že útočia na moju osobu, že sa ma snažia vyprovokovať? To je tá ich vnútorná neistota. Potrebujú skúšať, ako veľmi ste pevný vy.

To robia už malé deti v období vzdoru, že?

Áno. Oni si pýtajú hranice. Pretože hranice sú obmedzenia, ale tiež pocit bezpečia. Ja v tom vidím najväčšiu rodičovskú úlohu, dávať zdravé hranice. A myslím si, že pre nás, ako pre ženy, je to vždy ťažšie ustáť takú tú detskú techniku vydierania „ty si teraz zlá hnusná matka.“ Aj pre mňa je to výzva ustáť, že som „tá hnusná baba, ktorá teraz na tomto trvá a nepovolí ani o milimeter.“ Stále to budú skúšať, hlavne keď sa niečo povolilo napríklad kvôli nejakej výnimke, tak či by to nešlo povoliť aj dnes. Ustúpiť preto jednoducho nemôžem.

Čím si dodávate silu neustúpiť? Ono je to niekedy ľahšie, aj keď krátkodobé riešenie, unavený človek už chce mať na chvíľu pokoj…

Ja som to raz povedala jednému chlapcovi, prečo nepovolím, a odvtedy mi pomáha si tú vetu pripomínať: „Vieš, prečo ti to nedovolím? Pretože ja som teraz zábradlím nad priepasťou.“ Musím byť pevná. Musí sa o mňa dať oprieť.

A ako sama bojujete s tým, aby vás napríklad nepremohla ľútosť? Pretože sa k vám dostávajú deti, ktoré zažívali veci, ktoré by nikto nemal zažívať, vyrastajú niekde, kde to mali ťažké…

Rovnako ako sa zdravotná sestra nemôže rozplakať nad trpiacim pacientom, ja sa tomu tiež musím postaviť. My boromejky máme v konštitúciách, že poskytujeme účinnú pomoc. Takže napríklad nedávam bezdomovcom na ulici peniaze, pretože to nie je účinná pomoc. Kúpim od nich Nový prostor, pretože tým im dávam účinnú pomoc, dávam im určitú dôstojnosť. Ani matka sa nemôže vždy rozľútostiť nad dieťaťom, musí mu pomáhať tie prekážky prekonávať a nie ich riešiť za neho. Takže ja chlapcom hovorím, áno, tvoj život je niečím poznamenaný, máš oveľa ďalej tú štartovaciu čiaru, ale na druhej strane prosto bež, neplač nad tým a bež.

Na Vysočine už sa vám otočili rádovo desiatky chlapcov. Dá sa nejako odhadnúť, v koľkých percentách prípadov bola tá pomoc v ústave úspešná? Už sa k drogám nevrátili, začlenili sa späť do spoločnosti…?

Tie čísla sa odhadujú ťažko, niekto tam bol roky, iného presunuli na krátkodobý pobyt napríklad z Prahy. Niekoho som poznala len pár dní… Boli tam aj chlapci, ktorí si mali splniť polročný program a potom sa rozhodli, že nechcú ísť späť do Prahy, pretože u nás im to pomôže viac. A tých si samozrejme pamätám viac a viem minimálne o dvoch, ktorí majú rodinu, pracujú, sme v spojení cez Facebook a je to veľmi milé vidieť, že pôvodne by človek tipoval, že práve oni na tom budú najhoršie, ale dobojovali to úspešne.

Najdôležitejšie je, aby sa samotní chlapci rozhodli, čo so svojím životom urobia ďalej. My im môžeme ukázať cestu. Môžeme im dať šancu zažať aj iný spôsob života, ktorý z domu nepoznali – napríklad vedomie, že si vzájomne nie sme ľahostajní. Myslím, že tá rodina spočíva práve v tom prístupe „nie si pre mňa vec, nie si pre mňa neosobná záležitosť. Si pre mňa dôležitá osoba a venujem ti svoju pozornosť. A vlastne aj tým, že prídem päťkrát skontrolovať, ako si upratal. Pretože ak upracem sama, môže to byť aj prejavom nezáujmu.”

Ale nejakú štatistiku, ako je to s klientmi ďalej, si nevediem. A ani vlastne nemôžem úplne posúdiť, ako si niekto poradil so životom. Pretože na jednej strane niekto môže skončiť aj ako bezdomovec, ale napriek tomu si tak môže vytvoriť nejaké spoločenstvo, starať sa o druhých, nejako si s tým životom poradí a je mu aj dobre. A naopak sa z niekoho môže stať pracujúci, ale vypočítavý tvrdý otec… a čo je vlastne potom úspech?

Čo môžu robiť rodičia, ktorí majú pocit, že už výchovu sami nezvládajú? Aká je prvá pomoc?

Existuje, a o tom sa ešte stále málo vie, napríklad sieť stredísk výchovnej starostlivosti, čo sú ambulantné zariadenia so špeciálnymi pedagógmi, psychológmi. A keď majú rodičia pocit, že už sa im niečo vymyká z rúk, nemusia sa hanbiť nechať si poradiť, zapísať dieťa do nejakých pravidelných programov, zájsť na rodinnú terapiu. Je dobré rodičom dostatočne skoro ukázať, v čom môže byť výchovná chyba.

Ktoré veci vnímate ako chyby vy?

Napríklad požiadavky na dieťa, ktoré najskôr neboli žiadne a naraz je ich prehnane veľa. Alebo keď dieťa dospieva, nevedia, ako ho pomaly vypúšťať do sveta. S tým majú problémy hlavne matky synov. Nedávame deťom pocítiť zodpovednosť, následky ich činov. Snažíme sa ich strašne chrániť, aby sa im nič nestalo, aby nenachladli, stále majú pri sebe mobil, aby sme vedeli, kde sú. Neučíme ich prekonávať prekážky, tie pred nimi naopak zametieme, takže ich vozíme do školy, aby sa im nič nestalo a podobne.

Pomoc, ktorá vôbec nepomáha?

Áno, opičia láska. Nehody a tragédie sa stávajú, ale nebezpečenstvo zo života aj tak nie je možné úplne odstrániť. Rovnako je nutné, aby deti mali povinnosti. Stretávam sa s chlapcami, ktorí majú šestnásť, sedemnásť, a v živote ani nevyniesli smeti, pretože to všetko doma niekto robil za nich. Teda je dôležité, aby dieťa už napríklad od piatich rokov malo nejakú povinnosť a zodpovednosť, ona totiž prináša aj pocit, že som v tej rodine nejako dôležitý, že tam patrím, bezo mňa to nebude.