Káva alebo čaj?
Káva. Pijem ju stále. Ráno si dám asi 3 kávy, niekedy s kofeínom, niekedy bez, záleží podľa toho, ako sa mi darí otvoriť oči, ale musím sa priznať, že nie som ten kávičkár, čo si extra potrpí na kvalitu a rôzne spôsoby prípravy.
Postaviť sa pred ľudí, ktorých nepoznáte, neviete, aký majú humor, a rozosmiať ich asi nie je jednoduché. Čo potrebuje stand-up komik, aby sa mu to podarilo?
Vyzerá to desivo, ale ak idete na stabilnú scénu, tak tam chodí určitý typ ľudí. Mnohých z nich poznám už aj osobne, pretože sú to verní fanúšikovia, ktorí nás navštevujú pravidelne. Keď už si návštevník platí za humor, nie je naladený proti vám, pretože sa chce smiať. Dobre to však nemusí fungovať na firemných akciách alebo v obchodných centrách, kde je to zadarmo, pretože vám apriórne nedržia palce. Na začiatku je ťažké urobiť si poriadok v tom, čo je vtipné vám a čo aj ostatným. Ale to, aby ste vaše vtipné myšlienky vedeli podať tak, aby sa im divák smial, sa dá časom nacvičiť. Tiež záleží na tom, kde vystupujete. Niečo, na čom sa smejú diváci v Bratislave, vôbec nemusí byť vtipné v Novom Meste nad Váhom. Existujú napríklad mestá, kde zaberá politika, a inde zase nie, pretože ľudia ju sledujú na inej úrovni. Určitý priestor skrátka prináša určitých ľudí.
Aký typ humoru majú Slováci najradšej?
Ak mám generalizovať, Slovák má rád neúspech a nezdar. Nie je to však len špecifikum Slovákov, ale aj stand-upu. Keď na pódium vstúpite ako najväčší majster, nebude to také vtipné, ako keď hovoríte o tom, že sa vám niečo nedarí a podáte to s nadhľadom. A to je podľa mňa úloha humoru – nájsť aj na nepekné veci uhol pohľadu, kedy sú smiešne.
V akých priestoroch sa vám vystupuje najlepšie?
Najväčší počet ľudí, pred ktorými som vystupoval, bolo 500 divákov v Kunsthalle v Košiciach. Je to síce nádherný priestor, no ľudia sedia ďaleko a majú vedenie dlhé ako veľryba. Publikum je istým spôsobom kolektívny organizmus a keď k tomu pridáte ešte to množstvo, tak trvá, kým to príde až do posledného radu a vy čakáte, kým sa zasmejú. Z toho som sa vyklepal. Ja osobne sa neviem príliš kúpať v priazni publika, skôr mám potrebu ľuďom niečo povedať a neviem čakať. Preto mi vyhovujú menšie priestory. No nerád vystupujem v baroch či kaviarňach, kde bojujem o pozornosť s nápojmi.
Niektorí stand-up komici majú vopred napísaný prejav, druhí skôr uprednostňujú improvizáciu na mieste. Vy patríte k prvej skupine. Ako prebieha vaša príprava na vystúpenie?
Stand-up vyžaduje 2 zložky ‒ autorskú a interpretačnú zdatnosť. Niektorí stad-upisti sú lepší autori, iní zasa lepší interpreti. Ja, bohužiaľ, nemám to šťastie a text neviem vymyslieť na mieste, musím si ho napísať ho od slova do slova, no samozrejme sa občas od neho na mieste odkloním. Príprava u mňa prebieha tak, že týždeň pre vystúpením začnem byť nervózny. Nemám v tom nijaký systém, postupom času si zbieram myšlienky, potom si sadnem za stôl a tam „nabúcham” veľmi zlý materiál. Za týmto prvým nasleduje lepší, kde sa už z frustrovaných výkrikov a priamočiarych myšlienok začne skladať slušný obsah, ktorý má hlavu a pätu. Ako zápisník občas používam Facebook, kde medzi kamarátov vypustím frk a podľa toho, ako zareagujú, ho použijem.
V rámci show „Na facku“ sa venujete roastingu, teda forme stand-up comedy, v ktorej zosmiešňujete konkrétnu osobnosť. Je táto forma náročnejšia ako klasická stand-up comedy?
Roast je podľa mňa oveľa ľahší, lebo máte tému a človek, ktorého zosmiešňujete, tam sedí a nejako sa musí tváriť. Dôležité je o danej osobe vedieť veľa a vedieť to využiť proti nej, no zároveň to nemôže byť na posmech. V podstate to funguje tak, že veci, ktoré sa jej nepodarili, chválite ako najväčší úspech, a naopak, to, v čom sa jej darí, zosmiešnite. Záleží tiež od danej osoby, napríklad pri Sajfovi si môžete dovoliť hocičo, no keby sme v show mali napríklad pani Studénkovú, čo by sme veľmi chceli, tam by sme chodili po veľmi tenkom ľade.
Tak ako každý, určite aj vy máte dni, keď nemáte najlepšiu náladu. Ako sa vtedy naladíte na vystúpenie?
To sú úplne odlišné veci. Seba musíte nechať v zákulisí a na pódium idete s inou časťou mozgu. V momente, keď ste v spoločnosti svojich kolegov a v zákulisí sa napchávate chlebíčkami, naladíte sa inak a na pódiu to už vôbec nie je cítiť. A hlavne, publikum vám dá množstvo energie.
V čom sa dnešné humoristické trendy odlišujú od trendov pred 20 rokmi?
Pred 20 rokmi bol skvelý napríklad Markovič. Vtedy bol semenišťom dobrého humoru rozhlas a otvorené dvere boli aj v televízií. Dnes je to v rozhlase o ničom, čo je škoda. Veľa ľudí s talentom v 90. rokoch odišlo do reklamy a teraz nám chýba skupina ľudí, ktorá by spájala tých, čo v tvorili v deväťdesiatych rokoch, s našou generáciou. Vtedy mal humor kontinuitu z divadiel malých foriem, kabaretov a vedel stavať na tradícií javiska. Teraz idú noví ľudia od stand-upu.
Inšpiruteje sa zahraničím?
Určite, veľmi sa mi páči Dylan Moran, pri ktorom som si povedal, že toto by som chcel robiť aj ja. Žeriem napríklad Toma Minchina a Louisa C. K. Zo sketchshows sú to A Bit of Fry and Laurie, Burnistoun a Key&Peele.
Počas svojej kariéry ste mali možnosť zúčastniť sa rôznych projektov, od televízie až po vlastnú show Pančlajn. Ktorý z nich vám najviac prirástol k srdcu?
Momentálne dňom i nocou pracujem na televíznej show „Dobre vedieť“, kde vystupujem ako vedátor Karol. Táto show ma veľmi chytila, pretože mi umožňuje využívať potenciál, o ktorom som si nikdy nemyslel, že ho pracovne využijem ‒ a síce to, že odmala som mal nos ponorený v prírodovedných knihách a že som trochu zlomyseľný. Zároveň sa dozvedám množstvo nových informácií.
Kto je podľa vás najvtipnejší Slovák?
Diela, ktorým sa klaniam, sú „Deň radosti“ a „Náš priateľ René“ od Lasicu a Satinského ‒ sú nielen vtipné, ale idú až do ľudskej podstaty. Matej Adámy je génius v konštrukcii fóru a Juraj Šoko Tabaček má môj obdiv za to, s akou okľukou dokáže podať fór.
