Lukáš Latinák patrí medzi najvýraznejších hercov súčasnej slovenskej scény, ktorého hádam netreba ani predstavovať. Väčšina verejnosti ho pozná ako Karola Hurku z Profesionálov. Ľudia naňho na ulici kričia, kde má klobásu, avšak zabúdajú, že to nie je Karol, ale Lukáš Latinák z Hriňovej, ktorý okrem Karola stvárnil množstvo úloh v divadelných hrách a filmoch.
Vyštudovali ste sklárstvo, ako ste sa z tohto remesla dostali k herectvu?
Herectvo bolo vo mne odmalička – môj otec bol ochotnícky herec. Keď som si porovnal prácu so stereotypnou osemhodinovou pracovnou dobou v horúčave v sklárni, predsa len to herectvo je pestrofarebnejšie, takže nakoniec vyhralo. Navyše, vždy som bol zabávač.
Ostalo sklárstvo naďalej vaším koníčkom?
Áno, sklárstvu sa venujem stále a určite by som chcel ešte niečo vyrobiť. Keď som odbor študoval, nemal som toľko voľnosti v tvorbe a až po čase, keď som už hral, som mal možnosť vyrobiť si niečo podľa seba. Vyrobil som si popolníky, vázičky, len sólo predmety. Nedá sa totiž vyrobiť sadu, to by sa muselo podobať.
Portfólio vašich hereckých rolí je naozaj rôznorodé. V niektorých hrách dodržujete scenár, iné sú naopak založené na improvizácii. Čo vám vyhovuje viac?
Pre mňa je ideálna kombinácia obidvoch. Mať pevný základ, no zároveň priestor na úlet. Napríklad v hre „Na koho to slovo padne“ je pasáž, v ktorej sa stoluje a ktorá sa nikdy neskúšala. Skrátka sme sa dohodli, že si pri nej zaimprovizujeme. Počas jej pravidelného hrania sme si zafixovali isté pevné body, ale inak je to úlet. Pôvodná 3-minútová scéna tak postupne prerástla do 7 minút. Stvárňuje sa v nej všetko možné, napríklad život kuraťa a vznikajú v nej naozaj brilantné vtipné momenty.
Na tomto princípe bolo založené divadelné predstavenie (NE)PRIPRAVENÍ, keď diváci písali témy na papieriky, my sme si s kolegami (v ideálnom prípade) vymysleli postavy (niekedy sme sa totiž nestihli dohodnúť), kostýmy a improvizovali. Na prvé hry sa nedalo ani pozerať, prvá scénka trvala 45 minút a nikam neviedla. Postupne sme sa však zohrali a neskôr prišla ponuka na Partičku.
Ľudia majú občas tendenciu stotožňovať postavu s hercom a pripisovať mu jeho vlastnosti, obzvlášť ak ju na obrazovkách sledujú dlhšie. Máte s tým nejaké skúsenosti? Mýlia si vás napríklad Karolom zo seriálu Profesionáli?
Samozrejme. Ľudia neoslovujú mňa, ale Karola Hurku a nerozlišujú, že je to Lukáš Latinák, ktorý postavu Karola len hrá. Raz v krčme som mal som zaujímavú debatu s pánom, ktorý mi vyčítal, že tvrdím, že som z Očovej, napriek tomu, že som z Hriňovej, a nenechal si vysvetliť základný rozdiel medzi hercom a hereckou postavou. Bolo mi z toho ozaj smiešne, no koniec-koncov aj smutne.
Včera som napríklad išiel po ulici v Bratislave s ruksakom a niekto na mňa vykríkol: „Čo tam máš, klobásy?“ Ľudia často z ničoho nič takto zakričia a očakávajú, že budem reagovať tak, ako v seriáli.
Bola vo vašej kariére postava, ktorá vám osobnostne sadla najlepšie alebo v tomto smere stvárnené charaktery nerozlišujete?
Ak mám o postave predstavu, tak ma to baví viac. Niekedy sa mi stáva, že ma počas celého obdobia skúšanie vôbec nebaví a zmení sa to až tri dni pred premiérou, keď si v postave niečo nájdem, aby som chodil rád do práce. Boli aj predstavenia, ktoré som nehral rád a všetko mi na nich vadilo. Potom som si uvedomil, že chyba je vo mne, prehodnotil som svoj prístup a začal ich vnímať inak. Ale ak by som mal menovať predstavenie, ktorým sa rád prezentujem, tak by to bol „Môj dobrý kamarát“ v Štúdiu L+S , v ktorom hrám zákernú postavu. Tá hra je veľmi vďačná herecky aj divácky.
V júni ste v Divadle Astorka úspešne odpremiérovali komediálny príbeh Kontajner Paríž. Prezradili by ste nám o hre a vašej úlohe viac?
Hra je odrazom dnešnej doby a toho, akými rôznymi spôsobmi si v nej ľudia dokážu zarobiť. Jedna z vecí, ktorá nás obklopuje, no príliš si ju nevšímame, je logistika, ktorej súčasťou je preprava tovaru v kontajneroch. Občas sa stane, že sa pri ich prevážaní niektorý stratí, alebo naopak nájde. Tieto nájdené kontajnery sa potom dražia. Hra hovorí o tom, čomu pripisujeme v živote hodnoty. Zaujímavé je, že práve neznámym veciam sa pripisuje väčšia hodnota a napokon vyprodukujú oveľa väčší zisk. Moja postava celý dej vysvetľuje a svojím spôsobom usmerňuje. Texty mám založené na ekonomických poučkách, takže keď mi vypadne slovo, je ťažké nahradiť text vlastnými slovami.
Výpadky textu sú pravdepodobne nočnou morou herca. Máte nejaké vtipné príhody spojené s touto situáciou?
Áno, naposledy sa mi to stalo v hre „Višňový sad“, kde hrám Lopachina a vôbec som si to nevšimol. Bol som si istý, že som na rade a až potom som sa dozvedel, že som preskočil úplne niekde inde. Ale keďže som si toho nebol vedomý, tak ma to vôbec nestresovalo.
Už 19 rokov od vysokej školy hráme hru „Na koho to slovo padne“ a pred 3 mesiacmi mi vo Zvolene vypadla pesnička. A to je zásadný, teda čertovský problém. . Jediné, čo mi vtedy napadlo, bolo snažiť sa všetkých rozospievať ‒ „hmkali“ sme, aby sme sa akože zladili a ja som sa mohol otočiť dozadu k našepkávačke s otáznikmi v očiach. Nejako sme to zahrali a verím, že si diváci nič nevšimli.
Vrámci televíznej show „Vo štvorici po Slovensku“ ste precestovali rôzne kúty Slovenska. Objavili ste nejaké miesta, ktoré by ste čitateľom Tchiboblogu odporučili navštíviť?
Na kratšom výlete ma veľmi oslovila napríklad Špania dolina nad Banskou Bystricou. V blízkosti sa nachádza aj Harmanecká jaskyňa, takže sa tam dá stráviť s rodinou krásny deň. Prekvapený som bol napríklad z Vígľašského zámku, ktorý je kompletne zrekonštruovaný, poskytuje wellness a ubytovacie služby a má veľmi romantický nádych. Keďže som zo stredného Slovenska, táto oblasť je mi naozaj blízka a rád spomeniem ešte Barborskú cestu, ktorá spája 29 miest z tejto oblasti – rád by som si ju prešiel celú, avšak s mojimi chalanmi Damiánkom a Davidkom túra ešte nie je veľmi možná.
Využívate svoje herecké schopnosti aj pri svojich deťoch?
To rozhodne. Nútia ma, aby som im hral predstavenie. Keď im rozprávam rozprávku, tak im ju zároveň aj znázorňujem. Chalani ma s obľubou dirigujú, Davidko má dva roky a zatiaľ sa len pozerá, ale od 5-ročného Damiánka vždy čakám pripomienky. Deti si totiž všetko pamätajú (úsmev).
