Práve čítate

S Janom Hřebejkom o gurmánstve vo filme a gastronómii

2200  
Zdieľať: 

S Janom Hřebejkom o gurmánstve vo filme a gastronómii

Aktívny tvorca dospel do gurmánskeho veku a my sme ho na danú tému vyspovedali, pričom sme spomenuli gurmánstvo gastronomické, nápojové, ale aj filmové. Ako inak než na raňajkách v hoteli Grand pri príležitosti jeho prednášky o filmoch na Letnej filmovej škole.

30. 8. 2017 6 min. čítania Redakce
S Janom Hřebejkom o gurmánstve vo filme a gastronómii

Režisér Jan Hřebejk, tvorca legendárnych „Pelíškov“, muzikálu „Šakalí léta“, ale hlavne snímku z prelomu milénia „Musíme si pomáhať“ nominovaného na Oscara, je známy aj ako režisér niekoľkých televíznych seriálov, divadelných hier, držiteľ troch Českých levov a ďalších obdivuhodných úspechov. Od svojich začiatkov spolupracuje už 27. rok v takmer nerozdeliteľnom tíme so scenáristom Petrom Jarchovským. Posledným z ich počinov je trilógia „Gardening“, ktorá sa skladá z troch samostatných filmov. Už ste mohli vidieť „Part Family“, ďalšie dva budú nasledovať na jeseň.

Káva alebo čaj?

To závisí od príležitosti. Myslím, že oba nápoje ponúkajú veľkú rozmanitosť, od vynikajúcej kvality po veľkú menejcennosť. Radšej by som mal dobrý čaj ako zlú kávu. A samozrejme, dobrá káva je lepšia ako zlý čaj. Povedomie o kvalite čaju aj kávy rastie, za čo som rád. Ale moje životné skúsenosti sú také, že vidím väčšiu škálu výberu čajov.

A aký je váš obľúbený druh čaju?

Polozelený Oolong. Je ideálny pre ľudí, ktorí sa nemôžu rozhodnúť. A je ideálny aj pre tých, čo chcú ušetriť, pretože ho môžete zaliať niekoľkokrát. Dobrý Oolong alebo Darjeeling mám rád, ale napríklad na raňajky si dám voňavý veľkolistý Cejlón z ruskej predajne, ktorý má ešte o niečo výraznejšiu chuť. Stručne povedané, raňajkový čaj takého typu, do ktorého si môžete dať veľa medu. Ak si mám pochutnať a trpezlivo počkať, kým trochu vychladne voda, dám si zelený čaj. Ale ja nie som odborník!

foto: archiv Letní filmové školy

A čo káva?

Väčšinou mám rád kávu vo forme espressa. Ak s mliekom, tak flatwhite. Keď idem do vietnamskej reštaurácie, niekedy si dám vietnamskú kávu so sladkým mliekom, ale len tam. Nie doma. Čo už vôbec nepijem, je rozpustná alebo turecká káva. S jedinou výnimkou, keď vyrábame ľadovú kávu do mlieka, našľahá sa instantný prášok. Tam sa však pridávajú ešte ďalšie prísady.

Kde ste pili úplne najlepšiu kávu vo svojom živote?

Spomínam si skôr na výnimočné chvíle, ktoré však nesúvisia s tým, či išlo o najlepšiu kávu alebo čaj môjho života, ale spomínam si práve na ten moment. Napríklad v roku 1991 som išiel so svojimi priateľmi do Izraela. Bolo to rýchle rozhodnutie. Keď sme pristáli v prístave Haifa, krajina ma oslovila hneď na prvý pohľad. V najbližšej kaviarni sme si dali kávu, takú arabskú s kardamómom. Spomínam si na chuť tej kávy spojenú s momentálnou náladou. Bola to taká neobvyklá chuť, že keď som pokúsil dať si ju v Prahe, už mi vôbec nechutila.

Čo si myslíte o komzumovaní jedál pri sledovaní filmov? Jete pri filmoch aj vy?

Myslím si, že v kine sa jesť nemá. Možno na nejakom hudobnom filme, pretože tam nie je prvoradý príbeh, ale vizuálny dojem. Alebo inak: urobili sme si večeru s majiteľmi, s ktorými máme spoločnú vináreň Bokovka. Púšťali sme si k tomu film Bokovka, ako obraz na stene, bez zvuku. Ale tento film sme už predtým videli mnohokrát. Že by som mal ísť na film, ktorý som nevidel, mal sa venovať filmu a zároveň jesť, to si neviem predstaviť. Cítim solidaritu s tvorcami.

foto: archiv Letní filmové školy

Na aké ďalšie filmové festivaly chodíte a môžete ich odporučiť?

Tu na Letnej filmovej škole je dobrá atmosféra a filmy, pretože Filmovka nie je taká ambiciózna, aktuálna a súťaživá. Zameriava sa na klasické a umelecké filmy, cykly, tematiky, je právom pomenovaná ako škola. Mám rád aj Karlove Vary, tam už mám vlastnú trajektóriu. Človek sa vyhýba tomu, čomu sa chce vyhnúť, a vyhľadá si, čo si chce vyhľadať. Chodievam na Noir Film Fest do Křivoklátu, je to skvelý malý festival. Rád chodím aj do Plzne na český filmový festival. Najsústredenejšie rozhovory s českými kolegami mám pravdepodobne tam.

Aký ste tam tento rok videli film, ktorý stál za váš čas?

Najzaujímavejší zážitok som mal z nemého dánskeho filmu „Čarodejníctvo v priebehu vekov“. Išiel som naň, pretože som práve nevedel, čo mám robiť. Toto je presne ten typ filmov, ktorý neuvidíte vo Varoch, ale tu v Uherskom Hradišti. Som naozaj nadšený, je to tu skvelé. A z očakávaných kúskov som po prvýkrát videl celé „Scény z manželského života“. Obdivujem Bergmanna a táto minimalistická, v podstate televízna séria je filmom môjho srdca.

Pozriete si niektoré filmy aj viackrát?

Niekedy áno. Práve som bol na „Ohnivých vozoch“, predtým som ich videl pred dvadsiatimi rokmi niekde na videu, a teraz na plátne. Videl som tu aj súčasné filmy, ale zároveň vidím, že mám stále nedostatky, pretože mnoho klasických filmov som ešte nevidel.

Keď vidíte svoje filmy, nachádzate v nich prvky iných tvorcov?

Snažíme sa naučiť niektoré technické postupy. Keď sme natáčali „Medové týždne“, púšťali sme si niektoré filmy od Ingmara Bergmanna zo 70. rokov. Natáčal ich veľmi úsporne, bez akejkoľvek okázalosti. Sledovali sme ich spoločne s kameramanom Martinom Štrbom a zistili sme, že majú v sebe vychytávky týkajúce sa napríklad tempa alebo aranžmán, o ktorom sme predtým vôbec nevedeli.

Naučili sme sa, aký stručný a jednoduchý je vo svojich prostriedkoch. Nemožno ho však kopírovať. O kopírovaní v umení je dobrý vtip, ktorý sa mi veľmi páči. Rozprávajú sa dvaja študenti klasickej hudby, jeden z nich je už absolvent a ten druhý mu hovorí: „Hej, ja mám pred odovzdaním záverečnej symfonickej básne, sedím a nie som schopný nič vypotiť.“ Absolvent mu radí: „Nejako si to zjednoduš. Zober si napríklad najznámejšiu skladbu svojho pedagóga a napíš ju odzadu.“ Mladší na to reaguje: „To som skúšal a vyšla mi Vltava.“ Ľudia sa samozrejme učia, ozvuky Bergmana sú vidieť napríklad v Allenových filmoch z osemdesiatych rokov. Je to však niečo iné, pretože Bergman má iný druh humoru. Hlavnou vecou je mať čo povedať. Postup sa dá čiastočne naučiť, učenie sčasti spočíva v tom, že na niečo dostávate odvahu. Učíte sa jemnosti. Úplne sa to avšak naučiť nedá, možno odkukať. Hlúpe je, keď kopírujete niečo, čo je pre autora špecifické, to je potom nuda.

foto: archiv Letní filmové školy

 

Máte už za sebou úspešnú kariéru. Je ešte niečo, čo by ste v rámci nej alebo vôbec v živote rád dokázal?

Rád by som ešte natočil filmy, ktoré vydržia. Dosť často sa stane, že robíte niečo bez väčšej ambície a prinesie vám to úspech. Napríklad film „Učiteľka“, ten sa predával najviac z našich filmov – skoro po celom svete.

Čo vás motivuje ďalej natáčať?

Jednak ma baví točiť a okrem toho sa tým živím. Je to moja práca, ktorá ma rovnako vyčerpáva aj nabíja. Pre mňa je to najlepší spôsob, ako si zarábať na živobytie.

Cítite, že úspech nejakým spôsobom sformoval to, ako teraz k filmárčine pristupujete?

Nesúvisí to. Ale má to vplyv na výber spolupracovníkov, môžete si lepšie vyberať. Veľmi dobrí štáboví pracovníci však často spolupracujú aj s diletantmi, pretože možno práve v tom období nemajú čo na práci. Úspech skôr ovplyvňuje to, čo od vás ľudia očakávajú.

Čo vás najviac inšpiruje a kde čerpáte inšpiráciu?

Väčšinou môj dialóg s Petrom Jarchovským, z 90 percent začiatok všetkých filmov. Robil som filmy aj bez neho, ale sú trochu mimo mojej filmografie. Rozprávame sa o tom, čo nás zaujalo, príbehy, filmy, knižky, a z toho potom vyplynie, do čoho sa nabudúce pustíme.

Čítajte tiež

S Lukášom Latinákom o herectve v profesionálnom i osobnom živote
S Lukášom Latinákom o herectve v&nb…2605
S Kristínou Svarinskou o nenahraditeľnosti osobného času
S Kristínou Svarinskou o nenahradit…3202
So Samom Trnkom o stand-up comedy
So Samom Trnkom o stand-up comedy2073
ďalšie články