Škoda, že čakáme do poslednej chvíle, že sa to zlepší samo

Kto k vám do poradne vlastne chodí?

Skoro polovicu tvoria ľudia, ktorí majú nejaké vzťahové ťažkosti. Zaujímavé je, že začalo chodiť viac pánov. Oni sa teda reálne prídu poradiť skôr o práci alebo na koučing, ale potom sa otvárajú aj v ostatných oblastiach.

A chce sa mužom o vzťahoch hovoriť?

Chce, len sa k tomu väčšinou dostanú okľukou. Ženy osobné vzťahy veľmi prežívajú, takže prídu hneď kvôli nim, a pokiaľ chodia páry, vždy volá žena.

Na druhej strane, keď mužovi niečo doma nefunguje, necíti sa dobre ani v práci; je frustrovaný a nepodáva také výkony. Do poradne príde kvôli práci, ale nakoniec sa často dopracujeme k tomu, že za kariérnym problémom stojí osobný život.

Možno sa len muži bránia riešiť vzťahové veci s niekým cudzím, a odďaľujú ten problém, ako dlho sa dá…

Ono vo všeobecnosti platí, že v prípade vzťahov sa väčšina ľudí príde poradiť tak päť minút po dvanástej. Pokiaľ by prišli o rok skôr, tak je všetko oveľa ľahšie.

Sme zvyknutí, že čakáme do poslednej chvíle, či to náhodou nezvládneme sami. Ale to je ako chodiť rok so zlomenou nohou.

Ako vlastne spoznať, že sa už „to“ nevyrieši samo?

Tá správna chvíľa je, keď sa prestanete tešiť domov. Alebo keď na vzťahový problém myslíte niekoľkokrát denne. To už je obvykle znamenie, že je niečo zle.

Čo vlastne vo vzťahoch riešime najviac? A mení sa to?

Celkom častým problémom je sex a samozrejme nevera. Veľké problémy spôsobuje vo všeobecnosti komunikácia v rozdielnom páre, keď sa dajú dokopy ľudia, čo sa k sebe nehodia. Funguje im to prvé roky, majú dieťa a zrazu zistia, že im to spolu jednoducho neklape alebo nevedia, ako spolu vyjsť.

Takže neplatí, že protiklady sa priťahujú? Dá sa vlastne udržať vzťah dvoch odlišných ľudí, ktorých spoločnými témami sú len práca, dovolenka a dieťa?

Dá, ale nie na základe kompromisu. Kompromis nedáva zmysel, lebo potom sú nespokojní vlastne obidvaja.

Na druhej strane, vo vzťahoch máme tendenciu hľadať si to, čo nám niekde chýba, alebo niekoho, kto dráždi naše slabosti. Zjednodušene, napríklad rozlietaný muž si často hľadá kľudnú ženu. Na začiatku ich rozdielnosť priťahuje a vyhovuje im, ale toto funguje len chvíľku a potom musia obaja pochopiť, že sa od seba musia učiť.

Lenže toto si väčšinou ani jeden neprizná a takpovediac si bránia svoje územie. Nikam sa neposunú a nakoniec sa rozídu, alebo spolu trpia zvyšok života.

Alebo majú druhú možnosť: že si svoje rozdielnosti priznajú a skúsia nájsť harmóniu.

Ako je to teda s tým, že sa hovorí, že vzťah je kompromis a že musíme prehltnúť veľa vecí, pretože to tak jednoducho má byť?

Ja kompromis vnímam tak, že sa vo vzťahu budeme učiť. Ono nie je náhoda, že niekoho stretneme. U ľudí existujú nevedomé procesy, čo znamená, že priťahujeme partnerov, ktorí nám do života majú prísť.

Kompromis pre mňa znamená, že hneď nezdrhnem zo vzťahu, ale snažím sa pochopiť, čo mi má dať.

S tým trochu súvisí aj to, že na začiatku vzťahu sa robíme oveľa lepšími a keď opadne zamilovanosť, tak je to trochu lotéria, či nám vzťah vyjde alebo nie.

Vždy musíte počítať s tým, že keď sa to zlomí a opadne počiatočné zamilovanie, budete musieť na sebe pracovať. Nie je to o tom, že sa k sebe nehodíte. Už keď sa zamilujeme, tak tam niečo je.

Ale ľudia väčšinou nezvládnu tu následnú fázu a povedia si: teraz už nám to neladí, pôjdeme od seba.

Spomenuli ste, že jeden z tých najväčších problémov vo vzťahu je sex. Ako sa to prejavuje?

Sex je len zrkadlom toho, čo sa deje vo vzťahu a ako vzťah funguje. Keď má napríklad žena tendenciu prispôsobovať sa v bežnom živote, prispôsobuje sa aj v sexe. V podstate sa „stará“ o muža.

Pokiaľ ale nie je vo svojej povahe vyložene submisívna, tak ju po čase jednostranný sex prestane baviť. Lenže jej muž žil celý čas v tom, že ju to presne takto vzrušuje. Naopak mal pocit, že je vlastne výborný milenec. A problém, ktorého príčina je úplne niekde inde, sa naplno prejaví.

Predstava, že sa po desiatich rokoch vzťahu dozviem, že doterajší sex bol pre partnerku nútený, to je na hodenie uteráka do ringu. Má takýto problém vôbec riešenie?

Určite to riešenie má. Ale len v prípade, že muž ukoriguje svoje ego a s partnerkou dokáže o probléme v kľude hovoriť. Alebo si nechá poradiť od odborníka.

Mení sa sex a napríklad to, čo od druhého v posteli chceme?

Tam, kde sa sex uberá, to je skôr ne-intimita. Či už praktikami, pomôckami, alebo pornografiou. Celkové „vzďalovanie sa“ sa potom prejavuje aj tak, že ľudia na seba v sexe nemajú čas.

Napríklad, často sú páry, ktoré chcú umelé oplodnenie, a pritom spolu spia napríklad raz za tri týždne. A nepríde im to čudné.

Nezväčšujú sa ale popri tom, paradoxne, požiadavky a očakávania v sexe, ktoré na seba kladieme? Napríklad ako dôsledok filmov typu Fifty Shades of Gray?

Kombinujú sa tu dve veci. Jednak sa vzďaľujeme a strácame prirodzenosť, a tiež sme tak presýtení bežnými podnetmi, že všetkého chceme viac a viac. A to platí aj vo vzťahoch a sexe. Prestane fungovať pudovosť a začneme sa riadiť predstavou toho, čo je asi norma a čo sme napríklad videli práve v porne. Potom sa môže kľudne stať, že muž chce doma niečo, čo považuje za normálne, a u partnerky sa to jednoducho nestretne s pochopením.

Ale stále platí, že keby vás niekto nechal na mesiac niekde na pláži, kde nebudú podnety typu porno a vplyvy modernej doby, tak je dosť pravdepodobné, že sa zase vráti blízkosť a s ňou aj prirodzená pudovosť.

Teraz sme sa rozprávali hlavne o mladších pároch. Ale čo staršie páry, ktoré sú spolu napríklad 20 rokov alebo viac? Ako je to u nich?

Úprimne, takýto pár som v poradni možno ani nevidela. Všimnite si napríklad, ako málo starších ľudí sa u nás drží za ruku. Mám trochu pocit, že staršie páry sú buď spokojné, alebo sa rozhodli to spolu dobačovať. Tí druhí berú ako normálne, že každý má svoj televízor a spia v oddelených spálňach. V podstate nevidia ďalší zmysel, prečo svoj vzťah rozvíjať. Každopádne je škoda ukončiť citový život napríklad v 40.

Pri starších pároch sa teda partnerské problémy vôbec neriešia?

Ono to funguje zase predovšetkým individuálne u žien. Do poradne nechodia v páre, ale samy. Začnú rozvíjať svoju osobnosť a zistia, že sú v citovo vyprahnutom vzťahu, v ktorom dožívať nechcú. A potom sa napríklad rozvádzajú.

Nie je prirodzené, že sa časom každý z páru zmení natoľko, že nemá zmysel vzťah opravovať?

Je úplne v pohode, že sa v priebehu rokov meníme. Menia sa nám potreby, priania, môže sa stať niečo, čo nás nasmeruje niekam inam. Máme tendenciu mať vzťahy statické, ale realita je iná. Nemôžeme po sebe chcieť, aby sme boli 40 rokov rovnakí. A partner sa musí, samozrejme, vyvíjať s nami. Pokiaľ nie, tak to je začiatok problému.

Áno, môže sa stať, že po desiatich rokoch obaja idú iným smerom a už to jednoducho fungovať ani nemôže.

Nakoniec prakticky, je vôbec nejaký konkrétny recept na dlhotrvajúci vzťah?

To, do čoho dávame svoju energiu, kvitne. To platí všade.

Teda jeden z receptov je, stále sa snažiť svoj vzťah nejako vnímať a venovať sa mu. Pretože stále v ňom môžete hľadať niečo, čo je zaujímavé a z čoho sa môžete učiť.

Druhá rada je trochu paradoxná: musíte sa venovať sami sebe, aby ste nestagnovali. A tým rozvíjať aj samotný vzťah.