Spozná človek hneď, že je obeťou domáceho násilia?
Ja som to napríklad vedela, ale skôr by som povedala, že som nemala sebavedomie na to, aby som s tým niečo urobila. A navyše som mala nasadené ružové okuliare, ktoré nešli dať dole. Nechcela som si priznať, že človek, ktorého milujem, mi toto robí. Snažila som sa to bagatelizovať. On bol inteligentný, študoval vysokú školu bez toho, aby sa musel učiť, bol to človek, s ktorým som mala asi najzaujímavejšie debaty v živote. Ale zároveň bol schopný mi veľmi ubližovať, čo bol veľký paradox.
Predpokladám ale, že sa vo vzťahu fyzické násilie neobjavilo hneď. Spomeniete si na prvé varovné signály, že niečo nie je v poriadku? Čo si všímať?
V mojom prípade to bolo rozoštvávanie s rodinou a priateľmi. Ohováral ich a snažil sa ma od nich izolovať. K tomu mi sústavne znižoval sebavedomie. Ja som bohém, viac kreatívna ako praktická. Stále som počúvala, že málo upratujem, som neporiadna, zlá. Zo stresu som začala priberať, takže sa pridali poznámky na moju váhu a vyhrážky, že si píše s inými dievčatami a že by som nemusela byť jediná. V takej miere, v akej tam všetky tieto poznámky boli, do toho vzťahu určite nepatrili.
Ako ste to vnímali vtedy?
Myslela som si, že má pravdu, že všetky zlé veci o mojich kamarátoch, rodičoch, prarodičoch aj o mne sú pravdivé.
Kedy sa pridalo fyzické násilie? Keď vás izoloval od rodiny?
Áno, niekedy v čase, keď sme sa k sebe nasťahovali. Násilie prichádzalo každý druhý týždeň, cez víkend. Priateľ už bol schopný zmlátiť ma na ulici, nepúšťal ma v zime domov, mlátil ma na poli, kde ma potom nechal, škrtil ma tak, že sa mi zahmlievalo pred očami. Podliatiny som skrývala pod make-upom. V jeho rodine to bolo podobné a kvôli násiliu tam došlo k tragédii. Myslím, že mi to celé nerobil vedome, mal to tak naučené.
Čo bol u vás bod zlomu?
Bolo ich viac. Niekoľkokrát som sa snažila s ním rozísť, ale vždy ma prehovoril, že už mi nebude ubližovať. Raz prišli za mnou na návštevu naši a on urobil scénu kvôli peniazom. V tom čase som skúšala študovať a nezarábala som, bola som na to veľmi citlivá a bála sa, že na všetko zostanem sama. Tatino sa ma ale spýtal, či sa nechcem vrátiť domov, že by ma chcel mať pri sebe. To bolo silné.
Takže rozhodlo, že ste cítila niečiu podporu. A opačne? Bol tam nejaký negatívny moment, kedy ste si povedali dosť?
Babička môjho priateľa mi povedala, že vie, čo sa deje, ale že pri bití hlavne nesmiem jačať, aby to nepočuli susedia. V tej chvíli mi došlo, že takto žiť nechcem, že to nie je bezpečné. A že som v pasci.
Ako sa mohlo stať, že si vaše okolie nič nevšimlo?
U nás to nebolo v tom čase jednoduché, zomieral mi starý otec a hlavná pozornosť smerovala na neho. Naši ma neprehliadali, ale fokus mali inde. Naši dlho nič netušili ani po mojom návrate, ale vedela som, že sa vrátiť môžem, že ma neodmietnu.
Ako by ste sama spätne poradili ostatným? Tiež sa obrátiť na rodinu, na priateľov? Alebo radšej na nejakú profesionálnu organizáciu?
Aj ja som vyhľadala psychologickú starostlivosť a veľmi mi pomohla. Začala som k psychológovi chodiť v čase, kedy už to bolo vo vzťahu veľmi vyhrotené. Psychológ bol mladý chalan a mňa veľmi upokojovalo, že je na mňa nejaký muž dobrý. Začala som mu hovoriť, že som veľmi škaredá a on ma zarazil a povedal mi, čo to rozprávam, že som predsa veľmi pekné dievča. V tej chvíli mi došlo, že toto som veľmi dlho nepočula. Tak som sa rozplakala a povedala som mu to všetko. Povedal mi racionálne veci, napríklad že máloktorý pár toto zvládne a že ideálne by som mala odísť, ale že samozrejme to rozhodnutie musím urobiť sama.
Takže vám pomohlo počuť názor niekoho, kto vás nepozná a je nezaujatý?
Stopercentne. To je najlepší variant. Aj keď som sa vrátila za rodinou do Litomyšle, tak som začala chodiť k psychologičke. Je to rovnaké, ako keď človek chodí s boľavým kolenom na rehabilitáciu. Mala som to urobiť oveľa skôr.
Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – Je dostupná nonstop na čísle 0800 212 212. Anonymne a bezpečne sa na ňu môžu obrátiť všetky ženy, ktoré sa cítia ohrozené alebo zažívajú násilie a takisto svedkovia takéhoto konania. Kontaktovať odborne vyškolené poradkyne môžete kedykoľvek aj prostredníctvom e-mailu linkaprezeny@ivpr.gov.sk.
Ako sa po takejto skúsenosti vstupuje do ďalšieho vzťahu? Vy napríklad hovoríte, že ste radšej single.
Musím byť vyliečená z toho, čo som cítila k niekomu pred tým, ako vstúpim do nového vzťahu. Sama na sebe cítim, že je dôležité mať prestávku medzi vzťahmi. Trvá mi vybudovať si k niekomu dôveru. Táto skúsenosť ma formovala svojím spôsobom negatívne, ale spätne sa tam snažím nájsť aj veľa pozitív. Určite už sa nestaviam do pozície obete sama za seba. Uvedomujem si, v akej pozícii som bola, nebola som sebavedomé dievča, mala som problémy s jedlom, trápila som sa so školou a vzťah už bola taká bodka, aby som si uvedomila, ako sa podceňujem.
V čom takúto skúsenosť môžete brať pozitívne?
Keď sa mi teraz v živote deje niečo ťažké, tak si spomeniem na túto situáciu, že keď som ju zvládla, tak zvládnem aj toto. Bežala som maratón a na 30. kilometri som si hovorila, že ďalších dvanásť kilometrov v porovnaní s tým, čo som si prežila, už je pohoda. Napríklad tiež už presne viem, čo nechcem vo vzťahu. Dokážem ľahšie hľadať dobré základy. Neuzavriem sa v bubline obete, táto skúsenosť ma posilnila a ja teraz viem, čo chcem a čo nechcem.
Eliška Baťová je výtvarníčka a tatérka, ktorá žije a tvorí v Litomyšli. Na sociálnych sieťach vystupuje na profile Hľadám sa a v rámci neho píše aj o svojej skúsenosti s psychickým a fyzickým násilím vo vzťahu. Študovala strednú školu zameranú na umenie a dizajn, pracovala ale napríklad aj v marketingu.
Pre zdravé telo a pokojnú myseľ
Zvoľte si svoj športový štýl s pohodlnými kúskami z novej športovej kolekcie.
