Pamätám si na to, akoby to bolo včera. Zatvorila som kufor auta s poslednými vecami, ktoré som si zbalila do výbavy môjho prvého bytu s priateľom. Stáli sme s mamou vedľa seba a vlastne len krátko sme sa rozlúčili. Skoro akoby o nič nešlo. Ako keby som išla len niekam na chatu a mala sa za týždeň vrátiť. Ale aj tak bolo vo vzduchu zvláštne napätie. Bodaj by nie! Bol to zlomový okamih.
Spoločná detská izba sa v momente zmenila na kráľovstvo, kde korunu na hlave nosila sestra a na našu mamu za dverami bytu čakalo jedno prázdne miesto v hniezde, kde bol 18 rokov bez prestania frkot.
Vtedy mi prišlo úplne v pohode len tak odísť, ale až teraz, keď som sama mamou, mi dochádza, aké náročné to musí byť, keď vaše malé dievčatko naraz vyrazí v ústrety životu. Odvtedy uplynulo už skoro desať rokov, tento rok budem mať tridsať a tak nejako viac a viac chápem, že pre naše mamy zostaneme celý život ich malými dievčatkami. A že smútok asi bude prevažovať nad radosťou z toho, že už nie je toľko oblečenia v koši na žehlenie. :-)
V určitom veku má človek pocit, že vie všetko najlepšie sám, ale našťastie to čoskoro prejde. Keď som sa odsťahovala, došlo mi, aké hrozné šťastie mám, pretože je vždy pripravená mi pomôcť alebo poradiť. Síce som už veľké dievča, ale mamu budem potrebovať navždy. Takže teraz jej často volám aj s hlúposťami, ktoré by som vlastne zvládla sama, ale robí mi dobre vedomie, že sa na maminu vždy môžem obrátiť. A myslím si, že z toho má radosť aj ona.
– Linda S.
Nepretrhnúť nitky ani po odchode
Je to asi normálne. V živote sa nám striedajú rôzne obdobia, zasiahnu do nich nečakané situácie. Niekedy sú vzťahy vrelé a inokedy začnú chladnúť. Ako s nimi ale pracovať, aby zostali zdravé?
„Uzavrieť jednu kapitolu života a zahájiť novú môže byť pre človeka značne stresujúce. Odísť z domu rodičov, začať sa kompletne starať sama o seba a definitívne sa postaviť na vlastné nohy môže byť pre niekoho splnené prianie a pre druhého nočná mora. Ale stresujúce je to v oboch prípadoch. V prvom prípade hovoríme o eustrese „dobrom strese“ a v druhom o distrese „negatívnom strese“,“ hovorí psychoterapeut.
Pri smútku z odlúčenia pomáha mať bohatú sieť priateľov a voľnočasových aktivít. „Ak sú dospelé deti úzko naviazané na svojich rodičov a nemajú žiadne iné kontakty a koníčky, pochopiteľne touto stratou môžu trpieť. Pri odsťahovaní detí z domova dochádza v prevažnej väčšine vzťahov k stabilizácii, upokojeniu konfliktov medzi rodičmi a deťmi. Kontakty sú vzácnejšie, viac si vzájomný spoločný čas užívame. Tu môže dochádzať aj k zmene rolí. Naraz už sa mama nestará len o svoju dcéru, ale dcéra sa začína starať o mamu.“ dodáva psychoterapeut.
Po mojom odchode od rodičov som s nimi bola stále v kontakte a mali sme super vzťah. V jednej životnej fáze sa ale naše cesty na dlhý čas rozišli. Asi sme všetci riešili dosť svojich problémov, úplne sme sa odcudzili, ale ako sa neskôr ukázalo, vážne nás to trápilo. Z kruhu nepochopenia nás nakoniec vytiahla až spoločná terapia, kde sme zistili, že sme mali nejakých kostlivcov v skrini a jednoducho sme len dozreli k tomu, aby sme ich vyhnali. Teraz už je aj vďaka tomu zase všetko v poriadku. Vyčistiť vzduch pod „profesionálnym vedením“ je vážne prínosné a pritom veľa ľuďom ani nenapadne, že na párovú terapiu sa nemusí chodiť len s manželom. :-)
– Klára P.
Ako sa vyrovnať s odchodom dcéry z domova
Pre mamy býva často odchod detí z domova náročnejší ako pre otcov. Sú to ony, kto všetko koordinuje a o všetkých sa stará, všetko má na starosti. A naraz sa objaví v ich živote prázdno.
Psychoterapeut radí: „Odporúčam sa na túto situáciu dôkladne pripraviť. Maminy by mali urobiť revíziu svojho života s väčším časovým predstihom, kým začnú deti odchádzať. V rámci tejto revízie – sebareflexie by si mali odpovedať na 3 základné otázky.“
- Kto som? Som tým, kým chcem byť?
- Som s niečím vo svojom živote nespokojná a môžem s tým niečo urobiť?
- Čo od svojho života očakávam, čo chcem zažiť, vyskúšať si?
„Ide o to, že nasledujúce obdobie života sa už mama nemusí tak obetovať pre svoje okolie a byť stále na poslednom mieste. Môže si plniť svoje sny a túžby, ktoré dlhé roky odkladala. Môže sa venovať vo voľnom čase aktivitám, na ktoré nemala toľko času,“ dodáva psychoterapeut.
Ako to vnímajú otcovia?
Vzťah otec dcéra je úplne unikátny. Často býva vnímaný ako menej konfliktný pri porovnaní so vzťahom matka dcéra. Ale sú aj výnimky.
Otcovia sa ťažko zmierujú s tým, že ich malé dievčatko v 25 rokoch odchádza a že v jej živote je iný muž ako on sám. S touto situáciou sa vyrovnávajú individuálne. „Niekedy majú tendenciu túto stratu riešiť patologickými kompenzačnými mechanizmami, napríklad unikajú do svojho sveta a stratia záujem o okolie, môže sa objaviť nadmiera konzumácie alkoholu, vrhnú sa do víru mileneckých vzťahov, začnú hľadať svoju mladosť v športových aktivitách rôzneho druhu. Samozrejme to ale nie je pravidlom,“ hovorí psychoterapeut.
„Stáva sa tiež, že pri odchode dcéry sa k nej otec následne nedokáže prirodzene priblížiť, povedať si o spoločne strávený čas. Tu je na ťahu dcéra, aby sa s humorom a eleganciou priblížila k tatovi, objavila vhodné spoločné aktivity a témy.“
