Spomínate si, ako ste v detstve chodili do tábora a do školy v prírode a zbierali ste si pohľadnice, ktoré vám prišli? Keď po obede táborový vedúci začal rozdávať poštu a vy ste natešene čakali, kedy už započujete svoje meno a pôjdete si pyšne pre pozdrav od rodičov? Máte doma ešte niekde tieto cenné zbierky schované? Nech už je odpoveď na tieto otázky akákoľvek, zhodneme sa na tom, že každá pohľadnica mala veľkú dôležitosť a že chcete svojmu potomkovi tento zážitok tiež dopriať.
Možno sa to nezdá, ale listy sú dôležité
Možno si hovoríte, že deti sú dnes iné. Majú mobily, list nikdy neposielali a ich komunikácia beží cez esemesky a Messenger. Budú teda vôbec o pohľadnice stáť?
A aká frekvencia písania do tábora je „tak akurát“, aby dieťa vďaka trom pohľadniciam denne nebolo za “mamičkin prívesok”, alebo naopak, aby nebolo sklamané, že mu píšete len občas? Možno tiež tápete, čo vlastne máte do pohľadníc napísať, aby ste svoje dieťa na jeho ceste k samostatnosti podporili a nevzbudili u neho naopak ľútosť, že nie je s vami? Deti listy dostávať chcú a potrebujú!
Tábor je väčšinou spolu so školou v prírode prvou skúsenosťou dieťaťa s jeho dlhodobým odlúčením od rodičov. Prvý aj opakovaný pobyt v tábore sú prvými krôčikmi k jeho samostatnosti, k budovaniu sebadôvery a k pocitu bezpečia aj vo svete bez rodičov. Aj keď si väčšina detí tábor nakoniec veľmi užije a ešte dlho naň spomína, tak napriek tomu mnohé odchádzajú s obavami, s „hrčou v krku“ a v tábore je im prvé dni smutno. Je to prirodzené: pre každé dieťa je oddelenie od rodičov (aj keď kvôli najlepšiemu možnému programu) emotívne a sociálne veľmi náročné.
V tábore sa deti sociálne rozvíjajú
Tábor je pre deti intenzívnou skúsenosťou ako v zvládaní odlúčenia od rodiny, tak aj v nadväzovaní vzťahov a v mnohých ďalších zážitkoch.
Dieťa v tábore objavuje nový svet, získava nové vzťahy, spoznáva iný režim fungovania a pravidiel, zažíva rad rôznych športových, herných či kreatívnych aktivít. V tábore sa hlavne ale rozvíja sociálne, teda vo vzťahoch, v spolupráci so skupinou, v schopnosti vyriešiť svoju situáciu a v nachádzaní si svojej role a miesta medzi ostatnými deťmi.
V dnešnej dobe sa už našťastie pri výchove detí myslí na to, aby deti neboli od rodičov odlučované predčasne a na príliš dlhý čas. Aby odchádzali až vo chvíli, kedy sú na to zrelé (7-10 rokov), kedy sú prakticky sebestačné a majú už skúsenosť aj s bývaním s inou osobou ako sú rodičia: chodia do školy, dokážu byť samé u babičky, strávili prázdninový týždeň u tety na vidieku, alebo občas prespávajú u kamaráta či kamarátky. Teda vo chvíli, kedy už nie sú bezvýhradne fixované len na rodičov a neboja sa byť samé aj s inými ľuďmi.
Nebudem tam s tebou, ale sme v tom spolu!
Tábor je pre dieťa významná a zlomová udalosť v jeho živote a rodič by na ňu mal dieťa jednak pripraviť, ale následne ho aj sprevádzať na diaľku práve prostredníctvom listov. Môžete tak byť dieťaťu po boku v jeho novej životnej skúsenosti a aj na diaľku ho ubezpečiť v tom, že aj v odlúčení sa môže oprieť o pevný vzťah s vami, rodičmi, a cítiť sa tak aj sám dobre a isto.
Zistite si podmienky konkrétneho tábora a pripravte sa naň spolu s dieťaťom. Pred odjazdom je dôležité dlhodobo dieťa k táboru pozitívne motivovať a nájsť spôsob, aby sa na tábor tešilo, malo oň záujem a nebralo ho v žiadnom prípade ako trest, hrozbu, skúšku odolnosti alebo nepríjemnú povinnosť.
Väčšina táborov má dnes svoje webové stránky, na ktorých nájdete všetky potrebné informácie, vrátane odporúčania pre kontakt s dieťaťom. Mobily zväčša deti v tábore nemôžu mať a nie všetky tábory je možné navštevovať. Niektoré tábory majú špeciálny web, na ktorý vedúci tábora priebežne dávajú fotografie a informácie o tom, čo deti robia, niekedy je možné aj tam deťom písať odkazy. Azda všade je ale odporúčané priebežne posielať deťom pohľadnice a listy.
Keď si budete zisťovať informácie o tábore, prizvite dieťa k sebe a rozprávajte sa s ním o tom, čo ho k tomu zaujíma. Preberte spolu, čo ho na mieste čaká, na čo sa teší, alebo z čoho má obavy. Podeľte sa s deťmi o vlastné spomienky a zážitky z táborov. Tieto rozhovory sú najlepšou prípravou dieťaťa na nový zážitok. Dieťa si potrebuje vedieť predstaviť, čo sa bude diať, potrebuje mať priestor podeliť sa s vami o otázky, obavy aj tešenie sa.
Naplánujte si spoločný kontakt
Dohodnite sa dopredu s dieťaťom, čo si samé praje. Koľko pohľadníc denne či týždenne by si dieťa prialo a potrebovalo dostať? Ako mu pohľadnice môžu pomôcť zvládnuť jeho táborovú premiéru?
To všetko si s dieťaťom môžete sami dohodnúť a nechať sa ním v tom viesť. Rovnako sa na to spýtajte aj starších „ostrieľaných“ táborníkov, ktorí idú už niekoľkýkrát. Už majú totiž skúsenosť, koľko pohľadníc je fajn dostávať, aké pohľadnice ho potešili najviac, čo sa páčilo alebo nepáčilo jemu samotnému, čo sa mu páčilo alebo nepáčilo aj u ostatných detí.
Dozviete sa tak vítaný variant a ním sa potom riaďte. Je tiež na mieste dieťaťu povedať, že pošta sa môže omeškať, aby v prípade „výpadku“ nemalo strach, že sa niečo deje. Môžete tiež zmobilizovať babičky, dedov a tety a ujov, pretože každá pohľadnica poteší. Cieľom je urobiť dieťaťu radosť a byť na diaľku s ním ako opora, ako niekto, kto v dieťa verí, kto mu fandí a kto je tu pre neho naďalej aj v momente odlúčenia.
Čo písať do pohľadníc a listov?
Nepíšte kriticky a so strachom! Oceňujte dieťa za všetko, čo viete, že podniká, píšte o svojich predstavách, aké to mohlo byť, pýtajte sa na jeho zážitky. Nie je cieľom, aby vám dieťa odpovedalo, ale aby z pohľadnice cítilo vašu empatiu, záujem a ocenenie. Nejde o výkony a víťazstvo dieťaťa v súťažiach, ide o to, aby dieťa vnímalo z pohľadníc vašu podporu vo všetkom, čo samo zažíva a podniká.
Ak má tábor svoj web, či inú platformu, na ktorej sa dozviete z fotiek či textov informácie o tom, čo deti práve podnikajú, môžete vychádzať práve z toho. Naviažte svoje písanie na to, že vaše dieťa zažilo niečo očividne veľké, alebo niečo, kde uspelo, alebo kde bolo pravdepodobne v náročnej situácii.
Ak nemáte také široké informácie, vyjdite aj z toho mála, čo máte, a zaujímajte sa. Pýtajte sa na nových kamarátov, na jedlo, na zážitky z rôznych hier apod. Píšte o tom, čo si predstavujete, že vaše dieťa práve robí, čo si myslíte, je preň zábavné alebo naopak čo je výzva a že ju určite zvládne. Využiť môžete aj svoje vlastné spomienky na tábor a podeľte sa s dieťaťom o svoje zážitky.
Nezľaknite sa emócií
Celkovo je najlepšie písať o pozitívnych, alebo neutrálnych veciach, z ktorých bude dieťa cítiť, že je všetko v poriadku. Reagujte vždy na to, čo vám dieťa samo napísalo, a nebojte sa odpovedať aj vtedy, keď dieťa píše, že je smutné a chýbate mu.
Povedzte mu, že ho chápete, že naň myslíte a veríte mu, že to zvládne. Nikdy nepoužívajte sľuby, že si pre dieťa môžete kedykoľvek prísť. Môžu ho prepadnúť rôzne emócie, hlavne v čase, kedy nie je program, pri zaspávaní, alebo pri únave. Každá takáto emócia je úplne prirodzená a tak rýchlo, ako prišla, spravidla aj rýchlo odíde.
„Živo si spomínam, ako sme sa v detstve v tábore pohádali s kamarátkami a ja som plná emócií písala domov uplakaný list. Keď ho mamina našla v schránke, okamžite zmobilizovala rodinu a letelo sa na záchrannú misiu. Vyzeralo to tak, že tam som snáď na pokraji zrútenia, ale opak bol pravdou. Žiadna evakuácia sa nekonala, pretože keď naši dorazili do tábora, ja už som dávno o žiadnej hádke ani nevedela a určite som domov ísť nechcela.“ – Jana D.
Smútok k oddeleniu od rodiny patrí a ťažkou úlohou rodičov je uniesť ho spolu s dieťaťom a naďalej dieťa podporovať a dôverovať mu. Ak by ste mali obavy, že je niečo v neporiadku, obráťte sa na vedúceho tábora a poraďte sa s ním.
Alexandr Hupcej o dnešných táboroch
Tábor robíme inak ako pred dvadsiatimi rokmi, inak by to deti nebavilo...
Čo naopak do pohľadníc nepísať?
Do listov do tábora naopak nepatria negatívne alebo zaťažujúce témy. To, že sa o dieťa bojíte, alebo že vám chýba, že už chcete, aby bolo doma, to všetko u dieťaťa podporí jeho ľútosť.
Tiež odporúčam nepísať deťom o tom, že ste sa doma pohádali, alebo že babička ochorela. Nepúšťajte sa ani do spoločnej kritiky niekoho v tábore, neposilňujte rôzne prirodzené nespokojnosti dieťaťa, naopak ho podporte v tom, aby aj nepríjemnosti dokázalo zvládnuť.
Vždy je tiež dobré myslieť na to, že listy možno bude čítať aj niekto iný, alebo si ich deti budú čítať nahlas v skupinke. Myslite preto aj na drobnosti, napr. ako dieťa oslovujete a či mu nepíšete niečo príliš osobné. Dieťa určite nechce byť pred ostatnými oslovované napr. “Ty naša buchtička”, či inými domácimi prezývkami.
Nečakajte tiež dlhé alebo časté odpovede od dieťaťa. Spravidla čím je dieťa spokojnejšie, tým menšiu má potrebu písať vám. Je to ťažká úloha, radi by ste určite dostali dlhý láskyplný list, a väčšinou príde univerzálna odpoveď typu: „máme sa dobre, slniečko svieti, jedlo mi nechutí…“ Pokúste sa aj vy, ktorým síce dieťa veľmi chýba a ktorí ste tu hlavne preň, toto uniesť. Najväčšou odmenou vám bude to, keď sa váš potomok vráti domov celý špinavý a chrliaci jeden zážitok za druhým a o veľký kus dospelejší, ako keď odchádzal. A možno sa potom v jeho krabici s pamiatkami objaví balíček pohľadníc, čo ste mu poslali…
– Mgr. Irena Pokorná, špeciálny pedagóg a psychoterapeut
