Dieťa má právo plakať alebo sa hnevať. A rodič tiež

Čo prináša výchova detí? Ako hľadať priestor na dialóg a vyhnúť sa emočnému vydieraniu? Aké sú výchovné trendy a prečo neplatí, že je škoda každej facky, ktorá minie cieľ? Aj takéto otázky riešia vo svojich kurzoch a prednáškach zakladateľky súkromnej rodinnej poradne Akademie rodičovství Iva Kyselá a Katka Novotná.

Stretli sa v detskom domove, kde obe pomáhali dospievajúcim deťom s prechodom do bežného života. Napadol im ešte iný, spoločný projekt: „Chceli sme vytvoriť odborné zázemie pre rodičov, aby sa mali kam obrátiť po radu, keď majú nejaký výchovný alebo komunikačný problém.“ Kurzy a semináre ponúkajú už štvrtý rok vo svojej Akademii rodičovství. Od minulého roku vzdelávajú aj učiteľov v akreditovaných kurzoch. A o rodinných vzťahoch píšu tiež knihy.

Kto a s ako starými deťmi sa na vás najčastejšie obracia? Môžete popísať najtypickejšie prípady, kedy rodičia potrebujú odbornejšiu pomoc s výchovou?

Katka: To sa  líši podľa toho, ktorú z našich služieb chcú rodičia využiť. Na kurzy a semináre už vypisujeme konkrétne témy, ktoré rieši väčšina rodín. Ťažkosti pri učení, ako nastavovať hranice, ako vychovávať deti k samostatnosti a zodpovednosti, ako na súrodenecké vzťahy. Klasické problémy, ale žiadne drámy. Je tam presah aj k rozvoju sebavedomia detí, ale konkrétne s týmto rodičia pôvodne neprichádzajú. Potom máme poradne, tam sa najčastejšie stretávame s rodičmi predškolákov, typicky v období vzdoru – od dvoch rokov vyššie. Začnú sa zlostiť, nechcú sa obliekať, či sa začínajú presadzovať iným spôsobom. Po relatívne kľudnom mladšom školskom veku prichádzajú do poradne rodičia puberťákov. Najťažšie témy logicky riešime v terapii, najčastejšie to je sebapoškodzovanie detí, rozvody rodičov a reakcie detí na ne, agresivita a šikana. Partnerské vzťahy a osobné vyhorenie.

Pri tých najťažších témach určite nie je možné dávať nejaké všeobecné rady. Ale stavím sa, že každý čitateľ a čitateľka ocení tip, čo pomôže od scén s obliekaním a chystaním sa von…

Iva: Na začiatok si položme otázku: Kto potrebuje, aby bolo dieťa oblečené? Dieťa alebo rodič? Pretože dieťa nemá potrebu obliekať sa práve vtedy, keď to potrebujeme my. To je naše prianie, my po ňom niečo chceme. A je to v poriadku. Ale inými slovami: je úlohou rodiča dieťa k tomu nejakým spôsobom doviesť, namotivovať. A teraz záleží, v akej situácii je v tej chvíli: v strese, ponáhľa sa niekam? Unavený, v zlej nálade? Alebo v pohode? To potom určí aj formu, akou s dieťaťom zaobchádza. Väčšinou sa stáva, že sa rodič dostane do nepríjemnej situácie s obliekaním, keď sám nie je v pohode. Je užitočnejšie sa na všetko pripraviť a počítať s tým, že sa dieťaťu nebude niečo páčiť. Pokiaľ sa neponáhľate, je lepšie nemať ambície odísť na čas a dať dieťaťu priestor. Napojiť sa na jeho rytmus a potreby.

Katka: Ja si myslím, že sa to navyše začne vždy kumulovať. Nestíhame, musíme byť u doktorky a potom nám začnú napadať veci ako „to dieťa to azda robí naschvál, to snáď nie je pravda“. Ale malé deti nie sú schopné takých zložitých konštrukcií, ako sú naprieky a klamstvá. To je len naša interpretácia, ktorá nás dostane do nepohody a následne to obrátime zase na to dieťa. Ono je na svete tu a teraz, nevie ešte, čo je minulosť a budúcnosť, nepozná čas, nepremýšľa tak veľmi komplikovane dopredu.

Popisujeme, čo nefunguje, ale čo teda funguje?

Katka: Záleží na veku dieťaťa. U malých detí je kľúčom sebaistý rodič. Nie sú potrebné zložité diskusie, skôr ide o dikciu rodiča. Dieťa z rodiča cíti vnemy, emócie, stres, nervozitu. Je potrebné s tým počítať a hneď ako sa rodič ukľudní, ukľudní sa aj dieťa. U starších detí naše odporúčanie vo všeobecnosti znie – popísať, čo vidíme a cítime my, a povedať, čo potrebujeme. A nastaviť hranice. „Vidím, že sa ti teraz nechce obliekať, ale potrebujem, aby sme odišli. Oblečieš si tú bundu sám, alebo ti mám pomôcť?“

Zabijakom súrodeneckých vzťahov je porovnávanie a hodnotenie detí medzi sebou

Je ešte nejaká situácia, ktorú rodičia na kurzoch často potrebujú prebrať?

Iva: Častou témou sú konflikty v súrodeneckých vzťahoch. Rodičia väčšinou premýšľajú tak, že by mali do hádok vstupovať a byť sudcom, ktorý rozhodne. A často im v tom nie je dobre, pretože si uvedomujú, že sa ani nedá zistiť, kto začal, prečo sa niečo dialo. Lenže rodičia chcú, aby deti mali pekné vzťahy, tak do nich vstupujú a riadia ich, strážia.

A čo vy na to? Cítim z vás nesúhlas…

Iva: No oni tým väčšinou dosiahnu pravý opak. Keď sa staršie dieťa nechce hrať s mladším, my staršiemu povieme, aj keď pekne: „Janko, múdrejší ustúpi.“ A Janko sa síce nechce ísť hrať, ale chce byť tým múdrejším. Radšej svoje pocity potlačí a poslúchne nás. Ako sa ale cíti?

Katka: Vo všeobecnosti odporúčame do toho skôr nezasahovať, nenútiť deti. To, či budú mať spolu pekný vzťah, je ich voľba, to nenariadite. To my sme si urobili ďalšie dieťa, tie deti si nevybrali, že budú mať súrodenca. Musíme ich nechať, aby si vzťah vytvorili samy.

Iva: To, že budú mať naše deti spolu v dospelosti harmonické a funkčné vzťahy, nie je ich povinnosť. Je to naše prianie. Ale pre súrodenecké vzťahy je veľmi podstatné rodinné prostredie. Zabijakom súrodeneckých vzťahov je porovnávanie a hodnotenie detí medzi sebou. Naopak oceňovanie a vytváranie vzťahu s každým dieťaťom samostatne namiesto podporovania ich rozdielov pomôže deťom orientovať sa vo vzťahoch.

Katka: Súrodenecký vzťah je podľa nás sociálne laboratórium pre učenie sa vzťahov aj s ďalšími deťmi. Deti na súrodencovi skúšajú – a potom skúšajú aj ďalej na spolužiakoch v škôlke – čo si dovoliť, ako sa správať k ostatným.

A keď sa deti bijú? Držať sa zásady: zasiahnuť až vtedy, keď tečie krv?

Katka: Rodičia to majú tendenciu riešiť samozrejme zo strachu, aby sa niečo nestalo. Ale kde inde, v bezpečnejšom prostredí, si to majú deti zistiť? Ako majú spoznať, že toto už bolí? To sa učia práve v súrodeneckom vzťahu. Je podstatné nastaviť pravidlá, aby deti vedeli, kedy už rodič zasiahne. Napríklad keď už si naozaj ubližujú, sú veľmi vulgárne. Ale vždy to mať rovnako.

Iva: Ešte sa chcem ale vrátiť k poučke „nezasahovať“. Nie je to tak, že do toho nevstupujete nikdy. U naozaj malých detí je rodič modelom, je užitočné do situácie vstúpiť, keď už sú deti bezradné. Ale je potrebné vstúpiť do situácie tak, aby sa deti naučili, odpozerali, ako to všetko  nabudúce riešiť. Je dobré, aby boli deti svedkami toho, ako riešia konflikty rodičia.

Takže je dobré sa pred deťmi pohádať?

Katka: Keď sa doma rozbieha medzi rodičmi hádka, deti to napätie cítia. A keď ich zrazu pošlete preč, nevedia, ako to dopadlo. To je predsa ťažké. Keď už sa hádame, čo sa jednoducho deje, musíme sprostredkovať deťom aj to, že dospejeme k zmiereniu, ospravedlneniu, koncu hádky.

Ona to je aj motivácia pre rodičov, aby tú hádku ako dospelí správne viedli, nie?

Iva: Presne tak, máte uložené v hlave, že aj týmto môžete deti niečo naučiť. Ale často majú rodičia, ktorí vyrastali v prostredí, kde boli hádky časté, ale zle vedené, blok hádať sa pred deťmi, alebo vôbec sa hádať. Radšej ustúpia alebo konflikt zametú pod koberec.

Čo si najčastejšie odnášame od vlastných rodičov ako ten zlý vzorec, ktorý možno aj nevedomky opakujeme vo vlastnej výchove? Napadajú mi klasické príklady ako bitie, pozícia moci, podmienená láska… Alebo ešte niečo úplne iné?

Katka: Kontroverzná téma je napríklad to bitie. Pokiaľ som ako dieťa dostávala na zadok často, a bolo mi v tom nedobre, často sa stáva, že ako rodič bitie absolútne odmietnem. Ale zároveň vlastne viem len to, čo ma naučili moji rodičia, čo som od nich odpozerala. Kedysi sa systém odmien a trestov, manipulácií a citového vydierania veľmi neriešil ako niečo nevhodné, dneska sme naopak v inom spoločenskom nastavení a vníma sa to ako problém.

Ale zároveň nemáme zažitý nástroj iný a dochádza k patovej situácii, kedy sa veľmi snažíme vymyslieť niečo odlišné. A ako kyvadlo sa vychýlime do druhej strany extrému: „V živote nebudem doma kričať na deti, v živote sa doma nebudem hádať, nikdy ich neudriem.“ Začneme premýšľať príliš čiernobielo. A vo chvíli, kedy sa dostaneme do nejakej extrémne náročnej situácie, vrátime sa na tom kyvadle späť. Dieťa aj tak zo zúfalstva udrieme a potom je nám to ľúto.

A keď už nám tie nervy v hádke s dieťaťom prasknú, kričíme či ho udrieme a mrzí nás to v podstate okamžite – čo s tým?

Katka: Ospravedlniť sa. Uznať chybu. Pokiaľ sa rodič pohybuje v extrémoch – veľmi dobrý alebo veľmi prísny, je to pre deti náročné. Cesta z čiernobieleho výchovného prístupu von vedie nejako prostriedkom. Výchovné vzorce, ktoré sme sa ako deti naučili od svojich rodičov, nevygumujeme, tie nám zostanú. Pomôcť si ale môžeme sebareflexiou. Uvedomiť si, akého človeka chceme zo svojho dieťaťa vychovať, a či nám zvolený prístup pomôže.

Iva: Rodič je v každej chvíli vzorom dieťaťu, dieťa vníma viac činy ako slová. Spokojný človek, ktorý žije svoj spokojný život, to isté ponúka svojmu dieťaťu. Naše kurzy sú dosť postavené na tom, aby rodičia vedeli, koho chcú vychovávať a pomáhame im ladiť ich výchovný prístup s ich cieľmi. Nemusí to byť pre nich ani náročné, nemusia na sebe nejako “veľmi pracovať”, stačí pozvať dieťa do svojho života, prežívať ho s ním.

Medzi sebectvom a sebaobetovaním je rešpekt voči sebe aj dieťaťu

Znamená to, aby človek myslel sebeckejšie viac na seba? Ako tá poučka Spokojná matka, spokojné dieťa?

Katka: A teraz ste nám prakticky ukázali ten prechod na kyvadle do zlého extrému! Neznamená. Navrhujete: Buď budem sebec, alebo sa obetujem dieťaťu. My z našej generácie sme práve často vyrastali v modeli: „Tak sa rozdeľ, musíš sa predsa deliť, nikto ťa nebude mať rád, budeš škaredé dievčatko, keď budeš sebec.“ A dnes proti tej sebaobetavosti, v ktorej nám nie je dobre, bojujeme extrémom: „Budem teda sebec, budem viac myslieť na seba.“

Čo s tým teraz?

Iva: Čo je medzi sebectvom a sebaobetovaním? Rešpekt voči sebe aj dieťaťu. Premýšľanie o potrebách všetkých. Staranie sa o seba. To, že sa o seba starám, neznamená, že som sebec. Vetu spokojná mama, spokojné dieťa vnímam tak, že “existuje možnosť, kedy budeme spokojní obidvaja súčasne, nie chvíľu ja a chvíľu ty”. A pozor, kľudne si môžeme povedať aj “Dnes som sa pre deti obetovala a je to moja vedomá voľba, chcem to.” Ale vedome, reflektujeme, čo robíme a prečo.

Iva Kyselá a Katka Novotná | Foto: Tchibo Blog

Existuje vôbec bezchybný rodič?

Katka: Vy ste bezchybná?

Rozhodne nie! Známy psychológ ma utešil tým, že to je dobre, že to by bola pre moje dieťa aj tak tragédia.

Iva: Nie sme stroje, dokonalí nikdy nebudeme ani my, ani naše deti. Keď mi prasknú nervy a zakričím na dieťa, tak sa mu ospravedlním a ponúknem príklad toho, že môžem ako rodič niekde zlyhať a pokaziť to, ale dokážem to napraviť. Nie som dokonalá, ale viem si poradiť. To si má dieťa odniesť. Spoločnosť je postavená na výkone, ale v tom sa veľmi blbo žije.

Mám pocit, že keď sa (predovšetkým) zo ženy stane matka, akoby ju neustále niekto hodnotil: čo by mala robiť inak, lepšie, čo „si za nás teda deti nemohli dovoliť“. Ako sa k prehnane kritickým komentárom postaviť? A prečo si to vlastne navzájom robíme? Je v tom závisť, neprajnosť, hojenie si vlastných rodičovských tráum?

Katka: Ja v tom paradoxne vidím vlastne dobrú snahu toho cudzieho človeka pomôcť. Vidí cudzie dieťa, ako sa niekde hnevá na zemi, čo je azda najčastejšia adrenalínová rodičovská situácia u menších detí. A už je to taký národný šport „poďme sa pozrieť, čo tá matka urobí“. Matka je úplne hotová a nevie, čo robiť, a medzitým príde radiť nejaká cudzia pani. A radí cez dieťa, rozpráva jemu, ale vlastne cieli na matku: „Ty asi dostaneš na zadok, to predsa nebudeš mamičke robiť takú hanbu.“ Chce zachrániť celú situáciu, ale hrozne nešikovne. Ja verím, že to robí v dobrej viere, len nevie ako inak.

A čo je lepšie riešenie?

Iva: Keď dieťa zúri a my mu začneme hovoriť „neplač“, vôbec sme sa nenaladili na jeho emóciu, na to, čo prežíva. Nevyriešime to tak, ako by potrebovalo ono samo. A rovnaký princíp je aj s mamičkou. Keď príde tá cudzia pani, mala by sa napojiť na ňu, spýtať sa napríklad, čo potrebuje, čo by jej pomohlo a hlavne: či pomoc vôbec chce. Vrátiť vývoj situácie do jej rúk a nebrať jej ho bez dovolenia. Rešpektovať ju.

Katka: A to isté má matka urobiť aj tomu hnevajúcemu sa dieťaťu. Uznať jeho emócie a spýtať sa, ako mu môže pomôcť. A je dôležité oddeliť emócie od správania. Že sa dieťa hnevá alebo plače, na to má predsa právo, ale že pri tom kope do dverí alebo dokonca do mňa, to už nejde, tam už je hranica.