Žena a futbal? Už je to lepšie, už sa nemusím vydávať za chalana

Začiatky svojej kariéry dokáže Blanka Pěničková orámovať vtipnou historkou ako z Divadla Járy Cimrmana. Totiž: úplne prvý naozajstný zápas odohrala prezlečená za chlapca. Z Blanky sa stal Bohouš.

„Mala som asi osem, začala som hrať v tíme žiakov za Železný Brod. Vtedy sa muselo požiadať v Prahe o výnimku, aby mi ako dievčaťu urobili registráciu. Samozrejme, že sa všetko riešilo poštou a to časové oneskorenie bolo veľké. A ja už som strašne chcela hrať naozajstný zápas, nastúpiť v drese a chráničoch na veľké ihrisko. A myslím si, že aj tréner to chcel. A tak som nastupovala načierno na registračný preukaz nejakého Bohouša. Spoluhráči ma tiež tak museli volať, aby ma rozhodca nespoznal. Bola to sranda, veľmi rada na to spomínam. A išlo naozaj o nevinný podvod. Neviem presne, za ako dlho registračka z Prahy dorazila, ale ja som bola hlavne šťastná, že môžem hrať! Veľmi šťastná,“ spomína si jedna z najvýraznejších žien českého futbalu.

Je pravda, že ženský futbal sa v posledných rokoch dostáva oveľa viac do povedomia?

Myslím si, že to pravda je. Už naň ľudia nepozerajú ako na niečo neobvyklé ako z inej planéty, ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi, ako som to zažívala ja. Vplyv má na to zahraničie. Tam je ženský futbal naozaj na veľkom vzostupe, v Európe teraz zažíva naozajstný boom. A vďaka vplyvu sociálnych sietí sa to nadšenie dostáva aj sem k nám. Možno za to môže aj generačná obmena, mladí fanúšikovia už berú ženský futbal ako úplne normálny šport… Dokonca aj UEFA tlačí na národné asociácie, aby ženskému futbalu pomáhali. Aj keď u nás to zatiaľ tak nepociťujeme.

Až keď sa išlo na ihrisko a ukázali ste, že ste pre chalanov rovnocenným partnerom do hry, bol kľud.

Ako je teda na tom český ženský futbal v porovnaní so zahraničím?

Od roku 1996, kedy som začala aktívne hrať v najvyššej ženskej lige, sa tento šport zmenil podstatne – ale v Česku sme stále oproti iným krajinám pozadu. V Európe sa beží dopredu míľovými krokmi, my cupitáme. V Európe majú ženské tímy vlastné tréningové centrá alebo sú úplne prepojené s mužskými tímami, ktoré tam už pôsobili. Jeden klub, jeden šport. Predovšetkým v tom zázemí sú tie rozdiely medzi nami a svetom najväčšie.

Nie je taký rozdiel v tom, ako často trénujeme, ale rozdiel je v starostlivosti o hráčky (regenerácia, strava, starostlivosť doktorov a fyzioterapeutov, materiálne vybavenie). Ženský futbal v Česku určite v tejto chvíli nie je na vrchole a ja verím, že sa stále budeme posúvať vpred. Aj keď pomaly. Určite ale vidím väčší záujem fanúšikov, predovšetkým v Slavii. Rovnako je aj väčší záujem dievčatiek, ktoré sa rozhodnú futbal hrať. Bohužiaľ, záujem médií o ženský futbal je zatiaľ stále neveľký. A záujem sponzorov je aj preto vlastne nulový.

Aké to je byť žena-hráčka a žena-trénerka v tomto svete, ktorý mnohí ešte stále vnímajú ako mužský? Museli ste si svoju pozíciu veľmi obhajovať?

Áno, musela. Predsudky ľudí boli obrovské. A nebolo jednoduché sa medzi futbalistami obhájiť. Až keď sa šlo na ihrisko a ukázali ste, že ste pre nich rovnocenným partnerom do hry, bol kľud. Ale nie u všetkých samozrejme. Naučila som sa veľmi neriešiť, čo si o tom ostatní myslia. To by sa z toho človek zbláznil. Dnes je to predsa len iné. O úspechoch slávistického ženského futbalu sa vo všeobecnosti celkom vie, to dosť ľudí dokáže oceniť. Alebo minimálne to nijako neznižovať. Ale samozrejme, že kritikov je stále veľa.

Narážate na predsudky aj mimo futbalového sveta? Typu: si futbalistka, takže si lesba, si futbalistka, takže si divná, žiadny chlap ťa nebude chcieť, prečo nehráš radšej volejbal, ten je pre dievčatá a podobne…

Už som sa bála, že táto otázka nepríde (smiech). Určite je to lepšie, ako to bývalo. Áno, aj teraz ma občas prekvapí, keď mi niekto povie, že sa pozeral napríklad druhýkrát na nejaký zápas a že futbalistky sú vlastne pekné baby. Prečo by ako nemali byť?!

V mojom zamestnaní mi moja futbalová kariéra prekážkou nebola. Skôr naopak. A že by som si nedokázala nájsť partnera, s tým som problém tiež nikdy nemala.

Je rozdiel medzi ženským a mužským futbalom?

Je a nie je. Je v rýchlosti, fyzickej sile, alebo sile samotného kopu. Nie je rozdiel vo vnímaní, čítaní hry. Často nás diváci porovnávajú s futbalistami-mužmi. A ja stále nerozumiem, prečo. Nikto neporovnáva ženský a mužský basketbal. Basketbalistky nedokážu zasmečovať a nikto to nerieši. Nedochádza k porovnávaniu ženského a mužského volejbalu, ale futbal, ten sa stále porovnáva.

Najviac na pretrase boli gólmanky, akéže to dostávajú góly. Ale veď sú o dvadsať centimetrov nižšie ako brankári. A brána má rovnaké rozmery pre mužov a ženy. Veď je to naopak obdivuhodné, rovnaký rozmer ihriska, rovnaký herný čas, rovnaké lopty, rovnaké pravidlá.

Výkriky trénerov „Predsa ti neurobí kľučku baba!“ boli celkom časté.

Kedy ste sa vlastne rozhodli, že vás futbal bude živiť?

Ja vlastne ani neviem. Jednoducho ten šport od malička milujem. Každú voľnú chvíľku som trávila s loptou. Na dedine, odkiaľ pochádzam, boli v mojom veku predovšetkým chalani. A ja som s nimi trávila všetok voľný čas. Väčšinou som bola jediné dievča v celej partii, aspoň čo sa športových aktivít týkalo. Tam som nikdy nemala pocit, že by ma nebrali medzi seba. Bola som ich súčasťou od detstva a plynule to prešlo aj do puberty. A keď som začala hrať v chlapčenskom tíme súťaže, naraz na ihrisku neboli len chlapci z mojej dediny, a tak som musela najskôr predviesť, čo dokážem. Ale myslím si, že mi na to stačil jeden spoločný tréning (usmeje sa). Takže moji spoluhráči so mnou, myslím, nesúperili. Tí z druhého tímu občas niesli ťažko, že som lepšia ako oni. Výkriky trénerov “Predsa ti neurobí kľučku baba!” boli celkom časté. Ale nikto z nich mi nohy nezlámal (smiech). Keď som potom skončila základku a už nemohla hrať v tíme s chalanmi, myslela som si, že tým pre mňa futbal skončil. Našťastie sa o mne ale dozvedeli páni z ženského futbalu z Jablonca nad Nisou a prehovorili ma na tréning so ženským tímom. Prišla som na jeden tréning a už som zostala v tíme.

Takže sa všetko dialo akosi samo?

Bolo to vlastne celé úplne prirodzené. Keď som hrala v Jablonci, dostala som sa do mládežníckej reprezentácie a potom si ma vytiahol tréner zo Slavie do Prahy. A ja som išla. Nešlo ale o profi futbal z dnešného pohľadu. Bol to stále amatérsky šport, len som ho robila v Prahe s lepšími spoluhráčkami.

To znie akoby mať hranie ako „naozajstnú prácu“ nebolo až také bežné.

No, áno. V Taliansku som mala ako svoje zamestnanie iba futbal. Ale boli sme tam platené len dve, ostatné spoluhráčky chodili do školy alebo do práce. A podobne to funguje aj tu, ani dnes nie je celý tím plne profesionálny. Na to ešte stále prostriedky nie sú. A tak stále riešite problémy, ako zladiť tím, ktorý sa skladá z pracujúcich, z pracujúcich na čiastočný úväzok, študentiek a profesionálnych hráčok, dokopy ako celok.

S kariérou hráčky ste vlani skončili a vrhli sa na novú profesiu trénerky…

Bol to taký prirodzený vývoj. Už ako hráčka som začala trénovať v Slavii deti. Keď mi to napadlo, prišlo mi to ako automatické pokračovanie futbalovej kariéry. Ten šport milujem, baví ma chodiť na futbal ako fanúšik, sledovať ho v televízii a tráviť na ihrisku aj svoj voľný čas. V posledných rokoch hrania som aj dosť sledovala prácu mojich trénerov, analyzovala som si, čo je dobré, čo by som robila inak. Prišlo to tak nejako samo.

Sama hovoríte, že futbal je najkrajší šport na svete. Ako k futbalu prilákať viac dievčat?

Ja si vážne myslím, že pre dievčatká, ktoré premýšľajú, čo hrať, nie je krajší šport. Futbal je najkomplexnejší, spája prvky atletiky, gymnastiky, hráte nohami, rukami, hlavou, potrebujete orientáciu v priestore. Zároveň aj po osobnostnej stránke vás naučí, ako fungovať v kolektíve, pristupovať na kompromisy, ale zároveň sa vedieť aj presadiť.

Keď za mnou ako rodičom príde dievčatko, že chce hrať futbal, mám ju podporovať a nebáť sa, že napríklad „stratí ženskosť“?

Určite ju podporovať! Stačí sa prísť pozrieť do našej šatne a presvedčíte sa, že tam sedia skutočné dievčatá. A naozaj pekné dievčatá! Ženskosť predsa nestratíte športom. Buď ju máte alebo nie.

Na aký zápas či gól nikdy nezabudnete? A na ktorý by ste zabudli rada?

Nemám asi vyložene jeden top zápas. Rada spomínam azda na všetky. Niekedy bola moja rola v danom zápase alebo víťazstve väčšia, niekedy menšia. Ale vždy som bola súčasťou tímu. Tá spoločná radosť je krásna, radosť sa násobí tým, že si ju môžete užiť s ďalšími dvadsiatimi piatimi ľuďmi. Myslím si, že som dala pár dôležitých gólov ako v reprezentácii, tak aj za Slaviu, ktoré boli vyslovene víťazné. Ale stále som bola len súčasť tímu, bez nich by to nešlo. A rovnako tak aj tie nepríjemné prehry, ktoré som zažila, k tomu športu patria a nechcela by som na ne zabudnúť.