Práve čítate

Psia pestúnka: vy pomôžete zablšenému orieškovi, on vám to 1000× vráti

2154  
Zdieľať: 

Psia pestúnka: vy pomôžete zablšenému orieškovi, on vám to 1000× vráti

Pestúnska starostlivosť o deti je celkom známa vec. Prekvapiť vás ale môže, že podobný systém funguje aj pri psoch. Hovorí sa mu dočaska a ako funguje v praxi, o tom sme sa porozprávali so zakladateľkou organizácie Tlapky na cestě, Luciou Nollovou.

29. 9. 2018 6 min. čítania Vojtěch Heřmánek
Psia pestúnka: vy pomôžete zablšenému orieškovi, on vám to 1000× vráti

Čo máte na psíkoch najradšej?

Že nikdy neprestávajú veriť. Máte pred sebou stvorenie, ktorému niekto každý deň ubližoval, nestaral sa oň, nedával mu jesť, nechal ho mesiace priviazaného na reťazi. Ale vy vidíte, ako sa deň čo deň zlepšuje a začína opäť veriť ľuďom.

Máte vlastného psa, alebo vám „stačia“ tie, ktorým hľadáte pánov?

Teraz mám štyroch svojich „osobných“ psíkov – dvoch anglických bulteriérov a dvoch malých krížencov. Ale aj týchto štyroch chlpáčov už som zachránila z nevhodných podmienok a viem, že teraz žijú vďaka mne. Skoro pred rokom mi odišla moja fena Vendulka, ktorú som mala 13 rokov, a boli sme spolu od jej prvého dňa na svete a tú som brala úplne inak.

V čom sa ten odlišný vzťah prejavoval?

Ostatným psom som bola schopná pichať injekcie, dávať infúzky a keď sa nedalo nič robiť, tak som ich nechala uspať, aby sa netrápili. Pri Vendy to bol úplný opak, bola som hysterická, aj keď jej len strihali pazúry. Dnes už viem, že si žiadneho ďalšieho „osobného“ psa nezoberiem, pretože je stále veľmi veľa tých, ktorí potrebujú pomôcť.

Ako obyčajne vyzerá pes, ktorý sa k vám dostane?

Psíky väčšinou prichádzajú z veľmi zlých podmienok. Dlho žijú bez styku s človekom. Pokiaľ tam ten kontakt je, býva väčšinou negatívny. Psy často nemajú hygienické návyky, nevedia chodiť na vôdzke, zo strachu môžu byť agresívne, často trpia aj separačnou úzkosťou.

Čo je „dočaska“?


Dočasky zverujú psov do dlhodobej starostlivosti na dni až mesiace dobrovoľníkom, a medzitým im aktívne hľadajú domov. Dočaskári sa starajú o to, aby mal pes bežný „domáci“ režim a bol psychicky pripravený na nových pánov. Pokiaľ spolupracuje s nejakou organizáciou, tá mu často pomáha s nutnými výdajmi na psa (krmivo, veterinár…). Inak je táto práca neplatená.

V čom vidíte najzásadnejší rozdiel medzi dočaskou a útulkami?

V útulkoch je bežne aj 100 psov, o ktorých sa stará pár ľudí, ktorí im zabezpečia jedlo, vyvenčenie, základnú starostlivosť. Nemajú ale čas psov socializovať a zistiť, či sa znesú s iným parťákom, mačkou, babičkou, alebo čoho sa boja. Pokiaľ toto majiteľ nevie, často končí adoptovaný psík znova v útulku. My ale psa spoznávame celkom dôkladne aj niekoľko mesiacov, snažíme sa ho socializovať a pripraviť na to, že bude mať nového pána, ktorý ho bude mať rád. A pánov vyložene vyberáme.

Spálili ste sa niekedy s umiestnením psa k ľuďom?

Hneď niekoľkokrát, najčastejšie vtedy, keď som dostala odporúčanie od niekoho známeho. Hovorili: „To je môj najlepší kamarát, je úplne super a pes sa tam bude mať ako v raji!“ Lenže z 50 percent to bol problém, pretože som sa prestala mať na pozore a nepreverovala som ich tak, ako som zvyknutá. Ďalšou riskantnou skupinou sú rodiny s veľmi malými deťmi, kde sa všetko točí okolo detí, takže na výchovu a socializáciu psa už nie je dostatok času. Preto vyberáme väčšinou zabezpečených ľudí, s deťmi okolo siedmych rokov, ideálne s vlastným bývaním. Eliminujeme tým riziko rozchodu, rozvodu, sťahovania, alergií u detí a ďalšie. Aj tak občas nevyberieme dobre a psík sa nám z adopcie vráti.

Spomeniete si na prvého psa, ktorý prišiel k vám do starostlivosti?

Samozrejme, asi ročný anglický bulteriér Atos, mal skončiť na psích zápasoch… Bolo s ním veľa práce a vyžadovalo veľa trpezlivosti z neho urobiť normálneho psa. Veľmi sa bál a útočil zo strachu. Nakoniec u nás zostal a dodnes žije s mojou sestrou. Po Atosovi prišli ďalší psíkovia Butch a Gucci, kríženci Filip a Marta a nakoniec stredoázijský pastiersky pes Badzaj.

Tých všetkých ste mali doma naraz?

Nemala som na to dať uvoľniť ich pre niekoho ďalšieho. Pri čísle 8 som si povedala, že takto to ďalej nejde, nemôžem si ich všetkých nechať. Založila som spolok a začala som aktívne pomáhať psom v núdzi dostať sa do nových domovov, nie len ku mne na gauč. Aj k tomu musí každý dočaskár dospieť. Poznám veľa ľudí, ktorí si zoberú jedného psa do dočasky a už ho nie sú schopní poslať ďalej. Je to prirodzené a úplne to chápem – pes, ktorému raz pomôžete z ťažkostí, vás bude strašne milovať a veľa dočaskárov má pocit, že keď ho pustia k novému pánovi, tak ho zase zradia. Aj preto nie každý môže byť dočaskárom.

Na čo sa má človek pripraviť, keď si berie psa do dočasky?

Je toho veľa – psy môžu štekať v neprítomnosti majiteľa, hrýzť veci, demolovať zariadenie bytu či domu. V krajných prípadoch si aj samy ubližujú. Plaché psy zase dokážu zmiznúť behom sekundy. Základom je množstvo trpezlivosti.

Aký by mal byť dočaskár?

Dočaskára nesmie rozhodiť pár zničených topánok alebo pocikaných kobercov. Musíte sa dokázať vcítiť sa do psa, ktorý nikdy nič pekné nezažil. Nenaučí sa všetko za 14 dní a nezačne dôverovať ľuďom, ktorí ho doteraz len sklamali.

Ako ste sa o psy začali starať vy?

Asi pred 8 rokmi sme sa presťahovali do priestranného rodinného domu. Najskôr som fungovala ako dočasná starostlivosť a pracovala pre rôzne organizácie. Registrovala som sa do internetovej databázy a keď nejaký pes potreboval nájsť prechodný domov, zobrali sme si ho.

Čo bolo ďalej?

Časom som zistila, že nie vždy súhlasím s podmienkami niektorých spolkov. Preto som založila organizáciu Tlapky na cestě a rozhodla sa pomáhať viac, pretože ma to napĺňa, robí šťastnou a dáva to môjmu životu zmysel. Tak sme prerobili väčšinu domu na izbičky pre psov a začali sme pomáhať zhruba 20-30 psíkom.

Tip Tchiba: Milujete psíkov a máte jedného doma? Pozrite sa na hračky a pelechy, ktoré máme v ponuke.

Čo obnáša vaša práca teraz?

Ocitla som sa vo fáze, kedy ja hľadám „dočasných majiteľov“. Ale aj po piatich rokoch pôsobenia máme dočaskárov málo. Na druhej strane, sú dokonale preverení a dlhodobo s nimi spolupracujem. Viem, že majú svätú trpezlivosť a že táto činnosť je pre nich svojím spôsobom poslaním.

Prečo ich nie je viac?

Asi to bude aj financiami. Náš spolok hradí dočaskárom veterinárnu starostlivosť a krmivo, ale pokiaľ psík zničí sedačku, vyhrabe dieru do steny, zničí muškáty alebo dokonca susedské vzťahy, to vám nikto nezaplatí.

Vídate psov, ktorí nájdu svojich konečných pánov?

Adoptovaných psíkov vídame na zrazoch, píšeme si s pánmi cez sociálne siete. A keď nejakého adopťáka vidím, väčšinou robí, že ma nepozná. Ale mňa to vlastne svojím spôsobom teší, pretože si na výbere nových rodín dávame naozaj záležať a prioritou je, aby šiel psík do lepšieho prostredia a podmienok, ako mu môžeme ponúknuť my.

Chceli by ste robiť inú prácu?

Hovorím si, že keby to bolo jednoduché, robil by to každý. A viem, že sa mi to 1000-krát vráti. Zo začiatku máte pocit, že pomáhate psovi, na ktorom už nikomu nezáleží. Ľudia si vás doberajú, že aj tak nezachránite všetkých. Ale potom zistíte, že rovnako, ako vy pomáhate tomu zablšenému nechcenému orieškovi, on pomáha vám. Je to prudko návykové a nikdy by som nemenila.

Lucie Nollová


Lucie Nollová (37 rokov) je psíčkarka na plný úväzok – živí ju stráženie, socializácia a strihanie psov.
Ako malá nosila domov túlavé zvieratá a v dospelosti s nimi začala pracovať a pomáhať im. V roku 2013 založila organizáciu Tlapky na cestě.

Čítajte tiež

ďalšie články