Kto sa nemá rád, stráca sám seba, vysvetľuje koučka Chudlíková

O sebaláske sa hovorí často – a v mnohých rôznych podobách. Na Instagrame to vyzerá tak, že bez chodenia na kávičku po joge si „sebalásku“ ani neprejavíte. A pritom skutočná sebaláska spočíva v niečom úplne inom. Nielen o tom sme sa rozprávali s koučkou Jankou Chudlíkovou.

Sebaláska je v poslednom čas veľmi skloňované slovo. Aký je rozdiel medzi ňou a sebectvom?

Sú to úplne iné veci. Sebec nikdy nebude veľkorysý. Neberie na druhých žiadny ohľad. Človek, ktorý sa má rád, to dokáže. Sebaláska mu nedovolí, aby sa správal zle k sebe či k druhým. Rešpektuje svoje potreby, ale aj potreby druhých.

Čo je teda sebaláska?

V podstate to znamená nájsť samého seba, ujasniť si svoju vnútornú pravdu a mať odvahu podľa nej aj žiť. Odmietnuť naučené presvedčenia o samých sebe, ktoré sme získali v detstve. Rozhodujeme o tom, kým sme a kým budeme.

Dobre, ale nemôže sebaláska prerásť do bodu, kedy presadzujem seba na úkor iných?

Je to ako keď kráčate po ostrom hrebeni hory. Naľavo je to dobré a napravo to zlé. Je medzi tým tenká hranica a je ostrá ako britva. Musíme si dávať pozor, kam stúpame, aby sme nestratili sami seba a mohli sa vážiť. Sebaláska vyviera zo sebaúcty. Preto nemôžeme plniť očakávania druhých, ak sú proti nášmu presvedčeniu. Musíme odmietnuť to, čo nie je správne. Môžem vám napríklad s láskou povedať nie a poslať vás do hája. Ale nie je to preto, že s vami bojujem, alebo vám chcem ublížiť. Je to preto, že si stojím za svojimi zásadami.

A neublíži druhému, keď ho odmietnem, aj keď to bude s láskou?

Viete, to už je jeho problém. Vyspelý človek to bude chápať, pretože už to zažil. Ak na druhej strane bude človek, ktorý má problém so sebavedomím, teda aj so sebaláskou, bude si to brať osobne. A začarovaný kruh manipulácií a nátlakov sa začne roztáčať. Tu vidíte, ako veľmi je dôležité, aby každý prijal najskôr sám seba a vedel, kto je. Každý je zodpovedný sám za seba.

Čo sa deje, keď naopak sebaláska u človeka chýba?

Kto sa nemá rád, chce lásku získať od druhých. Stáva sa tak závislý na tom, čo si o ňom druhí myslia a čo o ňom hovoria. Taký človek potom často robí, čo chcú druhí, a vnútorne s tým nesúhlasí. Myslí si nie a hovorí áno, keď to chcú druhí počuť. Hovorí sa tomu kompenzačné správanie – urobí všetko pre to, aby získal lásku od druhých. Chceme pochvalu od mamičky, jednotku v škole, uznanie od partnera… Zapredávame sami seba, aby sme dostali pozitívnu odozvu. Skôr či neskôr ale stratíme sami seba a ani druhí si nás nevážia.

Takže sebaláska je aj to, že si pozitívnu odozvu dáme sami?

Áno. Neznamená to, že by nám pochvaly alebo ocenenia od druhých neurobili radosť, ale nebudeme na nich závislí. Vedomý človek predsa vie, kedy sa zachoval správne a kedy nie – bez ohľadu na to, ako to hodnotí okolie.

Môže taká seba-neláska prerásť až k tomu, že si ubližujeme?

Áno, môže sa prejaviť ako workoholizmus, perfekcionizmus, sebaobetovanie, vyhorenie. Sme ochotní pre uznanie od druhých urobiť čokoľvek aj na úkor seba, pretože z nedostatku lásky k sebe prahneme po prijatí od druhých.

Kto sa nemá rád, stratí kvôli takémuto spôsobu myslenia a správania sám seba. Výsledkom môžu byť depresie, alkoholizmus, úzkostné paniky, bulímia, anorexia a podobne. To sú len rôzne prejavy ultimátnej nesebalásky.

Napríklad workoholici podvedome dokazujú celému svetu, mame, otcovi, že sú fakt dobrí. Perfekcionisti robia všetko na tristo percent, aby ich ostatní pochválili.

A dostane tým človek aspoň tú lásku, po ktorej túži?

Ostatní ho radi zneužijú. Ale ako si niekto môže vážiť toho, kto si neváži sám seba? To sa týka aj lásky. Ak ju necítim k sebe, nemôžu mi ju dať ani ostatní zvonka. Aj keby chceli, tak to nebude fungovať.

V snahe zavďačiť sa ostatným sa pravdepodobne veľa ľudí spozná. Aké sú teda tie prvé kroky k sebaláske? Čo teraz hneď môžem urobiť?

Prvý krok je premýšľať sám nad sebou, urobiť si na seba čas. Ľudia, čo robia všetko iba pre svet okolo, nemajú čas sa zastaviť a začať o sebe vôbec premýšľať. Premýšľať o sebe sa však dá dobre aj zle. Ak nemáme zdravý postoj, tak o sebe premýšľame nesprávne: “Prečo mi ostatní tak ubližujú, keď som dobrá?” Venujú sa síce sebe, ale stále riešia svet okolo seba.

Ako teda o sebe premýšľať dobre?

Stačí sa presťahovať z roly obete do roly tvorcu. Musíme si uvedomiť a prijať vlastnú zodpovednosť za svoj život a prestať čakať na to, že nás niekto zachráni. Som to ja, kto si vybral určitých ľudí do života, ja som im dovolil mi ubližovať. Ja mám určitý vzorec myslenia alebo správania a ten musím zmeniť. Je len na mne, čo so svojím životom urobím. Obeť hovorí: Ty si mi ublížil. Tvorca hovorí: Ja som si nechal ublížiť.

Nie je od toho len krok k tomu, aby sme si začali vyčítať minulosť?

Obviňovaním si nepomôžeme. Stačí prijať zodpovednosť za svoje myslenie, hovorenie, správanie. Už len to, že si svoj problém priznám, znamená, že nad ním začínam mať kontrolu. Uvedomiť si svoj škodlivý vzorec správania bolí, ale je to polovica víťazstva. Stačí na tom začať pracovať.

Asi každý zažil niekedy pocit, že mu ostatní ubližujú a on sa z takého stavu nemôže vymaniť. Čo robiť?

Keď sa presťahujeme do roly tvorcu, tak už máme skoro vyhrané. Musíme prijať myšlienku, že si nechávame ubližovať my sami, podľa ktorej sa správame. Postupne si môžeme opraviť svoj život. Pamätám si na taký svoj “aha moment” pred 26 rokmi. Bolo mi veľmi ublížené, ale potom mi došlo, že to je celé o mne. Ja som tá, kto dovoľuje, aby mi ostatní ubližovali. A prečo? Za chvíľu mi došlo, že mám určitý vzorec z detstva. Odvtedy si strážim, aby sa to nedialo.

Nemáte pocit, že spoločnosť oceňuje iné schopnosti ako sebalásku?

Je to tak. Mám pocit, že je to aj dedičstvo postkomunistických krajín – sme na seba oveľa tvrdší. Je to až taký národný nedostatok sebalásky. Keď poviete  na Slovensku, že je niekto sebavedomý, tak sa to berie ako namyslený. Pritom to znamená, že vie prezentovať svoje názory, hovoriť nie.

Navyše odmala počúvame, že skromnosť je najväčšia cnosť…

A to sa veľmi premieta do kultúrnej povahy. Slováci sú veľmi šikovný a zručný národ, nesmierne tvorivý, veľkí majstri, skvelí vedci, ale keďže stále počúvame, že máme byť skromní, tak to často nevieme predať.

Poďme sa teda nalákať k tomu opačnému prístupu. Čo ľudia dosiahnu, keď sa budú mať radi?

Mať sa rád znamená prijať negatívne vlastnosti a pracovať na nich. Posilňovať plusy a naprávať mínusy. Zmyslom života je sa rozvíjať. Nie preto, aby sme niekomu niečo dokázali, ale aby sme lepšie rozumeli sebe, svojmu životu, svojej úlohe na tejto planéte. Keď na sebe budeme vedome pracovať, bude nám na svete lepšie. Budeme šťastnejší a zdravší. Budeme mať aj lepšie vzťahy a viac pocitu životnej spokojnosti a zábleskov šťastia.

Spoznáte na prvý pohľad človeka, ktorý sa má zdravo rád?

Takí ľudia majú často svoj štýl obliekania, účesu, reči… Tým všetkým vyjadrujú sami seba. “Viem, kto som, tak sa podľa toho tiež upravím.” Tiež sa často usmievajú.

A na prvé počutie?

To sa spozná rýchlo. Taký človek väčšinou veľa počúva a nie je v kŕči. Hovorí svoje názory, ktoré nie sú vyhrotené, a zbytočne ich neobhajuje. Iný názor nevníma útočne alebo osobne. Celkovo sú tí ľudia vyrovnaní, v pokoji prezentujú svoj pohľad. Prijímajú druhých a cítite sa s nimi dobre a v bezpečí. Je v tom harmónia a autenticita, ktorá je navonok vidieť.

Janka, rozprávame sa za pomerne dramatických okolností*, kedy svet sleduje postup pandémie koronavírusu a my trávime oveľa viac času doma, kde na nás dolieha ponorka. Ako v takýchto chvíľach nezabudnúť na seba a mať sa rád?

Dôležité je nastaviť si režim. Ten totiž tiež súvisí so sebaláskou a so starostlivosťou o seba. Strážme si, aby sme sa stravovali zdravo, cvičili, našli si chvíľu na seba. Ak máme v byte aspoň jednu izbu navyše, je dobré sa v nej vystriedať. Dohodnúť sa, kedy mám izbu ja, partner, kedy deti… Jedlo, pohyb, spánok a dobré vzťahy sú veci, z ktorých berieme energiu a všetky by sme si ich mali dopriať, ak pestujeme zdravú sebalásku.

*rozhovor vznikal v období, kedy sme prežívali karanténu v rámci pandémie koronavírusu

Znie to, že sebaláska nám vylepší aj ďalšie aspekty v živote. Životný štýl, pohyb, vzťahy.

Bez zdravej sebalásky sa nedajú robiť dobré vzťahy. Kto sa má rád, ten neubližuje ani sebe, ani druhým. Aj v zdravom vzťahu sa to neustále kalibruje, aby sme nezabudlo, kde máme hranice. Život nám bude neustále pripravovať skúšky, aby sme nezabudli, kto sme.