Základom pre mňa bolo sama nájsť pokoj a pozrieť sa na veci tak trošku s nadhľadom. Pretože to, čo si deti budú pamätať, nebude perfektne vyluxovaný koberec a linecké ako z cukrárne, ale atmosféra a zážitky, ktoré sme si doma vytvorili.
1. Ja na prvom mieste: Pripustila som si, že pohodová atmosféra závisí hlavne od mojej dobrej nálady. Poznáte to pravidlo z lietadla, že kyslíkovú masku si vždy nasadí najskôr rodič a až potom deti? S prípravami na Vianoce je to tak isto. Ťažko môžem očakávať usmievavé deti plné nadšenia, keď som sama v strese.
2. Vrhnúť sa do toho s deťmi:Nečakám na „správny“ moment, keď bude priestor a čas zapojiť deti. Ten totiž pravdepodobne nenastane nikdy. Najlepšie je sa na veci jednoducho vrhnúť a deti k nim prizvať. Aj tak chcú stále s niečím pomáhať. To, čo nám totiž chýba často, nie je čas, ale trpezlivosť. Napríklad také predvianočné upratovanie sa dá robiť priebežne a poňať ho formou hier, vďaka ktorým nás to všetkých bude navyše aj baviť.
3. Nerobím to na poslednú chvíľu:S prípravami začínam čo najskôr, pretože deti a zhon, to nejde dokopy. Nie nadarmo trvá advent 4 nedele. Čím skôr v decembri začnem, tým väčšia pohoda doma je. A vďaka tomu nemusíme ani nijako zložito plánovať. Ráno dám deťom na výber z niekoľkých aktivít a vrhneme sa na to, na čo práve majú chuť.
4. Nesnažím sa o dokonalosť:Svoje nároky a očakávania sa snažím znížiť na minimum, ideálne na nulu. S malými deťmi už skrátka nebudú vianočné prípravy ako kedysi. Práve my, rodičia, ale môžeme prispieť k tomu, že si z tých všetkých nedokonalých výsledkov odnesú dokonalé spomienky. Najlepšie je zabudnúť na všetky ambície, čo sa týka počtu, množstva, dizajnu alebo estetickej hodnoty. A potom už to ide skoro samo. Deťom totiž stačí oveľa menej ako nám dospelým. Väčšinou je to náš čas, naša prítomnosť, plná pozornosť a možnosť byť súčasťou toho vianočného kúzla.
Zachovávam chladnú hlavu
Typicky chcú deti u nás doma pomáhať s pečením. Vo výsledku ich to po pár minútach prestane baviť a kuchyňa vyzerá ako po výbuchu. Kedysi by mi to pokazilo náladu, teraz som sa naučila urobiť dva kroky na bok a pozorovať to malé hemženie. Múka z podlahy sa vyluxuje a je to len malá daň za to, že sa malí pomocníci budú môcť pochváliť príbuzným vlastnými výtvormi.
5. Neporovnávam sa s Instagramom:Na sociálnych sieťach hľadám inšpiráciu, nie porovnanie. Zlaté pravidlo, ktoré sa mi osvedčilo nielen na Vianoce. Na Instagrame, Pintereste aj ďalších kanáloch hľadám len nápady, čo a ako by sme mohli vytvoriť. Vedome sa vyhýbam sledovaniu prvoplánovo načančaných profilov, ktoré ma nakoniec akurát stresujú.
6. Robíme to pre našu radosť: Netlačím seba ani deti do ničoho, čo nám nerobí radosť. Vianoce sú krásna príležitosť ukázať im, že si všetko v živote môžu robiť tak, aby im v tom bolo dobre, a nie iba podľa zažitých konvencií a očakávaní. Ja napríklad veľmi neviem piecť, takže tradične dostávam výslužku od šikovnejších kamarátok výmenou za dekorácie a výzdobu, ktorá ide zase mne.
7. Počítam s alternatívou:Vždy sa snažím byť o krok pred deťmi. Zaberie to trochu času navyše, ale všetkým nám tým ušetrím veľa nervov aj prípadných sklamaní. Nech robíme čokoľvek, osvedčilo sa mi mať v zálohe vždy viac variantov pre prípad, že deti nebude baviť celý (často zdĺhavý) proces tvorby a budú chcieť robiť niečo iné.
Keď plánujeme piecť, pripravím si dopredu do chladničky aj jedno hotové cesto (pokojne aj kúpené). Keď deti prestanú baviť prípravy, vytiahnem to hotové na vykrajovanie a ja si v pokoji dorobím to svoje :-) Podobne mám pri výrobe ozdôb v zásobe už hotové, s ktorými sa deti môžu hrať, alebo nejaké polotovary, ktoré môžu vyfarbiť, nazdobiť.
Tiež dodržujem zlaté pravidlo každého spokojného rodiča – čo mám ja, majú aj deti. V ideálnom prípade sa snažím, aby sme mohli s deťmi všetko robiť súbežne a ony nemuseli čakať, kým im požičiam varešku / vykrajovátko / nožničky / handričku. Keď majú k dispozícii všetko, čo ja, viac tvoria a menej sa dožadujú vecí, čo mám v ruke.
8. Ak nejde o zdravie, snažím sa nezasahovať: Aj keď to niekedy stojí množstvo sebazaprenia, deťom nechávam voľné pole, aby mohli tvoriť, objavovať a experimentovať. Ideálne im len zľahka asistujem (nastrihám, čo samé nezvládnu / odmeriam suroviny, apod.), zvyšok potom už nechám na nich. Väčšinou z toho nevzniknú medovníčky ako od babičky a všetko je trochu šišaté, nedotiahnuté, alebo naopak prekombinované, ale práve takéto tvorenie si deti užijú oveľa viac, ako keď ich 10x za minútu opravujem, čo majú ako urobiť, aby bolo všetko tip top. A výsledky ma väčšinou navyše veľmi milo prekvapia!
Čo s nedokonalými koláčikmi?
Za tých pár rokov, čo som mama, som zistila, že takmer akokoľvek nepodarené koláčiky sa dajú zachrániť. Jedna možnosť je namočiť ich do čokolády (prospeje to hlavne lineckému a všeobecne všetkému „placatému“). Druhou možnosťou sú zapichovacie očká – tie pristanú všetkému guľatému a inak plastickému pečivu a zaručene rozosmejú každú návštevu ;-) Navyše, babičky sa nad nedokonalým pečivom od detí vždy dojmú, hlavne ak ho zabalíme do krabičky s mašľou.
9. Keď to deti nebaví, nenútim ich:Snažím sa mať v rukáve niekoľko rôznorodých aktivít a hier, ktorými sa môžu v medzičase zabaviť (knižky s vianočnými príbehmi, pexeso s vianočnou tematikou, vianočné omaľovanky, vianočné audio rozprávky, apod.) A ak už to nebaví ani mňa, uvarím nám kakao, zalezieme si všetci pod deku a pustíme si rozprávku ;-) Oni nám tie prípravy nikam neutečú.
10. Deti sa snažím vianočne zabaviť aj mimo domova (a získať tak trochu času): K Adventu sa viaže veľa krásnych tradícií a akcií, na ktoré sa snažím posielať deti s manželom alebo prarodičmi. Kým oni si užívajú jeden druhého na vianočnom koncerte, detskom divadle, alebo prechádzke, ja môžem doma v pokoji a v pohode urobiť veci, ktoré sa s deťmi nedajú (alebo ich s nimi jednoducho robiť nechcem).
A predovšetkým si každý deň snažím pripomínať, že nič z adventu ani Vianoc nemusí byť dokonalé. Hlavné je, aby nás to všetko bavilo a bolo nám dobre. Nakoniec, vianočný čas spolu trávime doma len a len my a môže byť presne taký, aký si ho urobíme.
