Práve čítate

Máte vodičák, ale bojíte sa vyraziť do ostrej premávky? Žiadnu paniku – vyjazdiť sa môžete aj bez stresu

10451  
Zdieľať: 

Máte vodičák, ale bojíte sa vyraziť do ostrej premávky? Žiadnu paniku – vyjazdiť sa môžete aj bez stresu

Väčšina čerstvých vodičov strach za volantom dôverne pozná, ale s najazdenými kilometrami sa ho dokáže postupne striasť alebo ho potlačiť. Problém nastane, ak k tomu z nejakého dôvodu nedôjde. Rodičia vám nechcú požičať auto alebo v páre šoféruje iba partner, ktorý nepustí volant z ruky. Pre všetkých, ktorí chcú získať zdravé vodičské sebavedomie alebo si osviežiť svoje schopnosti po rokoch nejazdenia, je tu projekt Vyjezdi.se Petra Šulca. Ten sa pred rokmi trochu netradične rozhodol spojiť kondičné jazdy s prvkami terapie.

22. 2. 2023 7 min. čítania Martin Kužel
Máte vodičák, ale bojíte sa vyraziť do ostrej premávky? Žiadnu paniku – vyjazdiť sa môžete aj bez stresu

Ako sa Vyjezdi.se líši od bežnej autoškoly?

Mám pocit, že v autoškole vás zvládnu dobre naučiť mechaniku, teda fyzickú časť riadenia, ale vôbec sa nevenujú duševnej časti celej veci. Ako sa človek cíti, akým spôsobom sa učí, aký je typ osobnosti a ako k nemu pristupovať. To je niečo, čo tak trochu suplujem ja.

To znamená, že podporujete svojich klientov v šoférovaní tak, ako je to pre nich individuálne najlepšie?

Dôležité je, aby sa človek pri šoférovaní cítil bezpečne, aby to robil podľa seba „správne“ a aby sa pritom cítil dobre. Aby sa z niečoho, čo v ňom prebúdza strach, stala bežná činnosť, ktorú bez väčších problémov zvládne. Niekto jazdí na bicykli, niekto sa bicykla bojí. Niekto jazdí autom, niekto sa zase bojí auta. Je to na podobnej úrovni, ale zdá sa mi, že riadenie auta berieme viac ako samozrejmosť – ako vec, ktorú vie každý a na ktorej nie je nič ťažké.

Tak často vnímame aj ten bicykel.

No vidíte! A tým úbohým ľuďom, ktorí sa boja jazdiť na bicykli, sa nevenuje už vôbec nikto. Existuje tu určitá spoločenská stigma – že riadenie auta je niečo, čo by človek jednoducho mal vedieť. Jednoducho preto, že by mal. Ako zaviazať si šnúrky. A z toho pramení množstvo tlaku.

Ako taká hodina s vami prebieha – od začiatku do konca?

Začína to tak, že ma dotyčný človek niekde objaví alebo mu o mne niekto povie. Napríklad na Instagrame alebo na mojom webe, kde už je nejaký úvod o tom, čo robím, čo budeme robiť spoločne a k čomu chceme dospieť. Potom si dohodneme dátum prvej jazdy, stretneme sa a následne už je to veľmi individuálne. Vždy rovnaká je iba úvodná časť, počas ktorej sa pokojne prvú polhodinu len rozprávame. Stojíme v aute pred domom a hovoríme o tom, aké strachy, obavy alebo neistoty v sebe ten človek má. Kde a z čoho vznikli alebo či sa v minulosti nejako potvrdili. Niekto mi povie: „Bojím sa toho a toho.“ A ja sa spýtam: „A stalo sa to niekedy?“ A on povie: „No nie, ale mám strach, že by sa to stať mohlo.“ Keď si ich rozoberieme, naplánujeme si, čo s nimi budeme robiť. A podľa toho sa zase rozhodneme, kam pôjdeme, aby to dávalo zmysel.

Dôležité je, že ľudia získajú nový uhol pohľadu. Že môžu začať v pokoji, bez nátlaku a vlastným tempom. Pretože často nemajú v okolí nikoho, kto by im povedal niečo iné ako: „To bude v poriadku.“

Napríklad nikam?

Napríklad. Môžeme ísť pokojne na parkovisko a skúšať rozjazdy, prácu so spojkou. Alebo vyrazíme rovno do mesta. To všetko záleží na dohode – musí to dávať zmysel tomu konkrétnemu človeku. Potom jazdíme a na konci všetko vždy zhrnieme – aký bol rozdiel pred a po, aké sme si na začiatku nastavili ciele, či sa niečo zmenilo a čo sa dialo priebežne. Hovoríme o tom, čo sa v ľuďoch odohráva a ako riešia jednotlivé situácie.

Môžete mi dať príklad nejakého konkrétneho strachu, s ktorým za vami niekto prišiel?

Vždy to začína veľmi podobne, ale iba na povrchovej úrovni. Ľudia povedia: „Bojím sa šoférovať.“ Alebo: „Bojím sa križovatiek.“ Úplne klasické je: „Bojím sa, že zdržujem. Bojím sa, že prekážam a že ako začiatočník na cestu nepatrím. Že tam nemám čo robiť, pokiaľ to neviem.“ Toto sa snažíme rozobrať trochu hlbšie. „Bojím sa križovatiek“ môže znamenať „bojím sa, že zostanem uprostred a nebudem vedieť, čo mám robiť“. Oukej. Čo to znamená, že zostanem uprostred? Buď že som urobil nejakú chybu, čo sa nesmie – pretože všetci musíme robiť všetko dokonale, alebo jednoducho neviem, čo mám robiť, neviem, ako sa odtiaľ dostanem. V križovatkách sa predsa nesmie prekážať, takže musím ísť rýchlo preč. A tak sa bojím toho, že tam zostanem, nebudem vedieť, čo mám robiť, a nepôjde mi to, pretože sa mi všetko v hlave zacyklí a niekto si o mne bude niečo myslieť… Pretože ma všetci ostatní vidia, ako som to tu zablokoval.

A budú na mňa trúbiť.

Budú na mňa trúbiť. Budú mi dávať najavo, že som urobil chybu, že to robím zle. Čo sú, mimochodom, veci, ktoré si človek tiež domýšľa. Že niekto trúbi, môže znamenať, že už je zelená a mali by sme ísť. Nemusí to automaticky znamenať „robíš niečo zle – zmizni odtiaľto“. To je všetko práca našej hlavy. Keď si toto všetko uvedomíme, môžeme potom adresovať jednotlivé kúsky našich obáv. Prečo máte pocit, že zdržujete? Prečo si myslíte, že prekážate, že nepatríte na cestu, keď – objektívne povedané – máte vodičský preukaz a prešli ste autoškolou? A s tým potom pracujeme ďalej.

Keďže ľuďom poskytujete de facto psychologickú poradňu alebo koučing, máte nejaké vzdelanie v tomto odbore?

Ja tomu hovorím koučovanie s prvkami terapie, krízovej intervencie, párovej terapie a tak ďalej. Formálne na to vzdelanie nemám, ale už pätnásť rokov sa zaujímam o psychológiu. Najskôr to bolo v rámci marketingu a posledné roky sa zaujímam o to, ako funguje terapia a jej najrôznejšie smery. Napríklad páry, kde to má každý nejako inak, potrebujú si niečo povedať a nevedia si to povedať. Z krízovej intervencie si zase môžeme vziať, ako jednotlivé situácie zmapovať a čo klient v tej chvíli potrebuje. Smerov je skrátka viac a ja sa snažím ich kombinovať dohromady podľa jednotlivých ľudí a ich individuálnych potrieb. Nie vždy vedie cesta cez koučovanie – pretože to je pohľad odteraz do budúcnosti, ktorý nerieši, čo sa stalo v minulosti. Že mám nejakú skúsenosť z autoškoly, od rodičov, že sa niečo deje s partnerom – nezáujem. Zatiaľ čo terapia sa orientuje väčšinou skôr do minulosti a potom pomaličky do budúcnosti. Tiež je určite fér spomenúť, že prechádzky so mnou, samozrejme, nenahrádzajú plnohodnotnú psychoterapiu, ktorá vyžaduje roky a roky odborného štúdia.

Prečo práve šoférovanie? O podobné poradenstvo bude určite záujem v mnohých iných odboroch…

Mňa to veľmi baví. Mám svoje vysnívané auto a naozaj ma to teší. Zároveň ma ohromne zaujíma práca s ľudskou hlavou, s premýšľaním. Keď môžem rozpletať, ako veci, vrátane strachov, fungujú. Takže dôvodom je kombinácia týchto dvoch vecí a tiež fakt, že ja sám som žiadnu podobnú možnosť konzultácie nemal a v osemnástich som ako brigádu u rodičov robil som rozvoz po Prahe. Z malého mesta a poď! Zrazu skok. Boli tam chvíle, keď som mal namále, niečo sa mohlo stať, pretože som riadenie auta dostatočne nezvládal a urobil nejakú chybu. Časom mi došlo, že aj toto je jeden z dôvodov, prečo robím to, čo robím.

Pomáhali ste niekedy so šoférovaním niekomu z rodiny či z blízkych priateľov?

priateľov?

Zo začiatku som to skúšal na manželkách kolegov v niekdajšej práci aj na svojej mame, ktorá sa z nešoférovania posunula na, povedzme, sviatočnú vodičku. Takže áno, šiel som na to postupne a nejako intuitívne mi to dávalo zmysel. Až po čase som si uvedomil, že mám aj hlbšiu motiváciu.

 

Vyhľadávajú vaše služby skôr ženy alebo koučujete aj mužov?

Tak deväťdesiat sedem ku trom z mojich zákazníkov sú ženy. Mužov tiež prišlo niekoľko a práca s nimi bola super, pretože sa vymykali tomu mužskému stereotypu, že každý chlap predsa vie šoférovať od narodenia a musí jazdiť rýchlo a agresívne. Ale celkovo prevažujú ženy. Je to tak ani nie pre nejaký stereotyp, ale skôr preto, že to na ženy väčšinou tak nejako zostane.

Myslíte šoférovanie?

Presne tak. Často sa napríklad stane, že sa rodina presťahuje za Prahu, kde autobus ide štyrikrát denne, ale mamička chce ísť s deťmi do mesta napríklad na plávanie. A ocitne sa v situácii, keď si povie: „Aha, musím začať šoférovať.“ To je jeden z prototypov.

Koľko majú vaše zákazníčky v priemere rokov?

Najviac sú to ženy od dvadsiatich piatich do štyridsiatich. Potom tam sú okrajové skupiny buď začínajúcich vodičiek, alebo starších, ktoré to dostali ako darček od detí.

Strach zo šoférovania u človeka naozaj nezmizne, keď mu niekto povie: „No tak sa neboj.“

Keď za vami príde zákazníčka a povie: „Tridsať rokov som nesedela za volantom, mala som nejaké kondičné jazdy v autoškole, ale stále sa bojím.“ Dokáže jej pomôcť?

Najviac som zažil asi dvadsať rokov nejazdenia, pričom priemer býva najčastejšie desať rokov – urobíte si vodičák v osemnástich, potom vám rodičia nechcú požičať auto, takže sa nevyjazdíte, žijete v Prahe, takže nemáte potrebu jazdiť autom, ale zrazu v tridsiatich máte deti, presťahujete sa napríklad za Prahu a potreba je na svete.

Mali ste niekedy nejaký vyslovene neúspešný prípad, ktorému ste nedokázali pomôcť?

Nestalo sa mi, že by sme neprišli na to, čo sa v tom človeku deje, kde to vzniklo a ako s tým pracovať a aspoň začať. Či to ten človek potom následne vzdá, alebo sa zmenia okolnosti, je ďalšia vec, ale vždy sme nejako začali, na niečo prišli a niekam pokročili. Takže si nemyslím, že existuje stratený prípad.

Ako dlho vás ľudia priemerne navštevujú?

Mám balíčky po šiestich hodinách. Najviac si ich niekto kúpil trikrát po sebe.

Ten istý človek?

Áno. Išlo o pani, ktorá asi desať rokov nešoférovala, všetci z jej okolia ju do toho, samozrejme, z rôznych strán tlačili, ale neúspech v jazdení sa jej nikdy nepodarilo zlomiť. Potom mi napísala e-mail, v ktorom stálo: „Hej, ja som sa rozhodla, že to tento rok už konečne zlomím. Bude to presne podľa mňa, nikto ma nebude do ničoho tlačiť, ja si poviem, čo mi vyhovuje a čo nie, je mi jedno, ako dlho to bude trvať, ale bude to mojím tempom.“ Ja na to, že super – skvelé rozhodnutie, presne takto to má byť. A bolo. Postupne sme sa posúvali a posúvali, až mi od nej v určitej fáze začali chodiť fotky a správy o tom, kam došla, čo kam odviezla a ako ju to teší. A teraz jazdí a som to ja, kto jej musí pripomínať, aké to bolo na začiatku – všetky tie úspechy, ktoré si odpracovala. Ako sme obišli trikrát okolo domu a ako z toho bola v strese, a pritom teraz jazdí normálne po Prahe. To bol jeden z tých najkrajších prípadov.

To znamená, že vaši zákazníci s vami zostávajú v kontakte a chvália sa vám svojimi úspechmi?

Áno, stáva sa to celkom často. Ja ich k tomu aj motivujem, pretože sa mi zdá skvelé vidieť na vlastné oči ten rozdiel medzi tým, ako sa cítili na začiatku a kam sa zvládli dostať. Je to aj skvelá pripomienka pre nich, aby videli, kam sa posunuli. Pretože klienti mávajú tendencie sa pozerať stále dopredu na to, čo im ešte nejde, a zabúdajú na svoje úspechy, ktoré si odpracovali. Na začiatku im stálo auto pred domom, pozerali sa naň a boli v depresii, že s ním nemôžu nikam ísť. Vedeli, že môžu, že majú v ruke vodičák a kľúče, ale ten strach im to nedovolil. A teraz sú v stave, že sadnú a idú a ide to.

Ide to aj online

Okrem face-to-face hodín poskytuje Vyjezdi.se aj online kurzy. Fungujú buď formou priamej konzultácie, ktorá je veľmi podobná tomu, čo sa deje počas bežných hodín, alebo prednahratých kurzov s návodmi, ako správne parkovať a ako nájsť vlastnú motiváciu na šoférovanie.

Čo si myslíte, že je to najdôležitejšie, čo môže ľuďom Vyjezdi.se ponúknuť?

Dôležité je, že ľudia získajú nový uhol pohľadu a uvedomia si, že môžu začať v pokoji, bez nátlaku a vlastným tempom. Že je úplne v poriadku urobiť si veci tak, ako to vyhovuje im. Pretože často nemajú v okolí nikoho, kto by im povedal niečo iné ako: „To bude ok. To ťa prejde. Sadni a choď, ono sa to stane samo.“ Nič z toho pochopiteľne nie je rada. Keď sa bojím, nemôžem len tak sadnúť a ísť. Keby ste nevedeli plávať a niekto by vám radil „Skoč do vody, to príde samo, začneš plávať,“ tiež ho nebudete počúvať. A v aute je to rovnaké. Človek je často obklopený ľuďmi, ktorí mu vlastne žiadne užitočné a funkčné rady nedávajú.

Existuje nejaká praktická pomôcka, mentálne cvičenie alebo niečo podobné, čo človeku môže pomôcť?

Mnohým ľuďom pomáha, keď si uvedomia, že sú to oni, kto šoféruje, a že to môžu a mali by robiť podľa seba a ako potrebujú oni sami. Že sa nič nedeje samospádom okolo nich, ale že každú situáciu priamo ovplyvňujú. Ukotviť sa v realite, uvedomiť si, že ja som ten, kto má v tejto chvíli kontrolu. Niekto môže, samozrejme, potrebovať iný prístup, ale vo všeobecnosti si myslím, že prevzatie zodpovednosti, keď si poviem „Hej! Ja tu rozhodujem, ja riadim a mám pod kontrolou auto a je na mne, ako sa zachovám,“ môže byť oči otvárajúce.

Uvedomiť si, že to vy ovládate auto a nie naopak.

A občas aj voči spolujazdcom. Pretože tí nás často tiež ovplyvňujú: „Choď, teraz to musíš rýchlo prejsť, pridaj!“ Nie, nemusím. Ja som ten, kto rozhoduje, ja nás nechcem zabiť, ja to auto mám pod kontrolou. Takže ja musím rozhodovať, čo je pre nás najbezpečnejšie v tejto chvíli.

Je niečo, čo by ste odkázali všetkým vodičom, ktorí sebavedomie za volantom ešte hľadajú?

Nebojte sa povedať, čo potrebujete, a nebojte sa svoje potreby oznámiť aj ostatným. Pekne to napríklad funguje aj v páre – oznámiť si navzájom potreby a očakávania, ktoré ohľadom šoférovania majú, čo donúti jedného alebo druhého pozrieť sa na vec inak, než že ide „len o šoférovanie, čo vie každý“. Ideálne bez ovplyvňujúcich emócií a čo najviac fakticky. Pokúsiť sa pochopiť, že strach zo šoférovania u človeka naozaj nezmizne, keď mu niekto povie „No tak sa neboj,“ ale že za ním niečo je. Konkrétne celý človek so svojimi pocitmi. To sa mi zdá dôležité.

Pastelové farby jarného oblečenia

Pastelové farby jarného oblečenia

Prezrieť si ponuku
Ak sa vám článok páčil, mohlo by vás tiež zaujímať
ďalšie články