Káva alebo čaj?
Káva, lungo. Viem, že je lepšia bez mlieka, ale občas aj s mliekom. A okrem toho od kamaráta Taliana dnes už viem, že cappuccino sa smie len dopoludnia, inak je to hrozná hanba. Keď som ho bola navštíviť v Taliansku, skoro omdlel a ospravedlňoval sa čašníkovi, že som nevzdelaná, a odvtedy som si cappuccino popoludní už nedala.
Nedávno ste sa objavili v historickom seriáli Ja, Mattoni v úlohe Ady. Ako sa dá vžiť do postavy, ktorá pochádza z úplne inej doby?
Beriem to tak, že to boli ľudia ako my, a riešili úplne rovnaké veci, teda lásku, úspech a ako budú zabezpečení. Akurát okolnosti boli iné, človek si musí uvedomiť, ako boli ženy vtedy vnímané, čo mohli a čo nemohli, z čoho mali strach.
Boli ste v Amerike na hereckom workshope. Ako to tam prebiehalo?
Bola som tam dva a pol mesiaca a bola to jedna z najlepších skúseností, akú som zažila. Získala som veľa inšpirácie, pretože predtým som už stratila pocit, že pracujem hlavne na sebe, iba som behala z divadla na natáčanie a potom zase do divadla. Cítila som sa z toho zvláštne unavená, už ma to netešilo tak ako predtým. Takže táto pauza vyplnená inšpiráciou z rôznych strán bola super.
V Amerike vládne realistické herectvo, veľa na sebe pracujú, aby mali prístup ku všetkým polohám, ktoré majú. Súčasťou tohto workshopu bola obrovská práca s tým, čo ste za človeka. Boli tam ľudia, ktorí podľa mňa na začiatku hrali dobre, na konci však hrali bravúrne. Bol to taký rozdiel, že som si hovorila, že to ani nie je možné. Vedie to k tomu, že človek nájde svoju špecifickú energiu, vlastný spôsob vyjadrovania. Trebárs Jima Carreyho si nezameníte nikde s nikým. Má svoje gestá, aj keď v rôznych polohách. S tým som sa u nás nestretla. Na škole sme mali veľa techniky a hlasového prejavu, ale nemala som pocit, že by nás viedli k originálnemu prejavu. Takže ma to veľmi bavilo.
Zúčastnili sa na kurze herci z celého sveta?
Áno, herci z celého sveta, ale tam, kam som chodila najviac, chodia väčšinou herci z L.A. Najzaujímavejšia pre mňa bola britská modelka Suki Waterhouse, ktorá s lektorom Bernardom Hillerom začala študovať pred dvoma rokmi a nevedela, čo s rukami a nohami. A dnes je taká dobrá, že som v živote nič podobné nevidela. A teraz, po dvoch rokoch, hrá s Jimom Carreym.
Pozorujete rovnaké zmeny aj na sebe?
Pozorujem veľa zmien, hlavne čo sa týka toho, ako pristupujem k veciam. Menej sa bojím. Urobila som niečo, čoho som sa bála: odišla som preč a začala som hrať v angličtine medzi ľuďmi, ktorí ma nepoznajú. Máte pocit, že musíte všetkým dokázať, že na to máte. Alebo možno prídete na to, že nie… Aj toto ma posunulo ďalej. Mám pocit, že za minulý rok som z hľadiska osobného rastu urobila veľký krok.
Je poznať rozdiel medzi českými a americkými hercami?
Skôr som mala pocit, že tam na sebe herci viac pracujú. Tam je základ, že dokonale ovládate text. Pretože keď ho neviete, tak vás vyhodia, je tam milión ďalších hercov. Tu taký tlak nie je. Málo hercov vie aj anglicky, pritom sa tu točí veľa zahraničných filmov.
Premýšľali ste o tom, že by ste tam zostali hrať?
To nie. Chcela by som tam ešte odísť a keby som mala možnosť si tam zahrať, tak by to bolo super. Ale len ťažko si dokážem predstaviť, že by som úplne opustila Česko. Rada by som mala možnosť zahrať si v cudzom jazyku, ale čeština ma stále baví. Mojou predstavou nie je, že by som sa zbalila a odišla. Dokážem si predstaviť, že to má aj odvrátenú stranu. Hovorí sa, že je to mesto anjelov, aj padlých anjelov. Ľudia sa snažia, ale často to aj nevyjde.
Bol by akcent v tomto prípade výhodou?
Je lepšie, keď ho nemáte. Snažím sa na tom pracovať. Na druhej strane je tam veľa rolí pre cudzincov, len človek musí počítať s tým, že bude mať užší výber. Agent mi hovoril, že aj tak nevyzerám ako Američanka. Keď som tam napríklad robila konkurz, tak ten bol na srbskú mafiánku. Je to tam ostré, ale človek sa môže stretnúť s tými najtalentovanejšími ľuďmi z odboru.
Ste takmer jediná z českých herečiek, ktorá používa Instagram…
Ale len chvíľu a vôbec som nevedela, čo to znamená. V Amerike to používajú všetci a na veľkých blockbusteroch veľa rozhoduje, koľko má kto sledujúcich. Popularita sa tam berie úplne inak, my napríklad ideme do divadla električkou a tam si požičiavajú auto, aby išli na schôdzku s agentom, pretože kto má auto, ten má úspech. A ja za ním prišla Uberom.
Robíte aj modeling. Čo hovoríte na retuše?
Fotenie ma hrozne baví a považujem ho za súčasť svojho života. Nemám rada retušované fotky, ale štylizované mi nevadia. Je dôležité, aby sa o tom hovorilo, aby napríklad 12-ročné dievčatá vedeli, že môžu vyzerať inak a že je to v pohode.
