Ja som dostala okrem klasických rád od rodiny a kamarátok tiež stovky správ a príbehov od čitateliek môjho blogu Smooth&Cooking (za ktoré veľmi pekne ďakujem), takže som sa chvíľami cítila ako Alenka v ríši divov. Až som ako prvorodička mala pocit, že byť mamou absolútne nemôžem zvládnuť.
Teraz už Tobias oslávil 1 rok a ku (ne)spaniu v posteli s nami môžem povedať jednu vec: oboje má svoje pre a proti a absolútne rozumiem zástancom oboch strán.
Keď dieťa spí s vami v posteli…
O spaní s deťmi sa hovorí, že je dobré hlavne preto, že udržujete fyzický kontakt s dieťaťom. Veľa ľudí má hlavne na začiatku o bábätko strach a namiesto monitoru dychu dôverujú radšej svojmu inštinktu. Zároveň je to oveľa jednoduchšie s dojčením a mamička nemusí v noci tak často vstávať.
Nevýhodou je, že si drobček môže na spanie s rodičmi zvyknúť natoľko, že potom nie je schopný zaspávať sám v postieľke, nieto v samostatnej izbe. Ale s tým do toho človek ide a ako sledujem maminy okolo seba, komplikácie pri samostatnom usínaní nebývajú pravidlom.
Keď má bábätko svoju postieľku…
Keď bábätko spí samé v postieľke, od malička sa učí určitej samostatnosti. Tá je ale práve kritizovaná druhou skupinou, ktorá hovorí, že dieťa by nemalo byť samé a naopak by malo čo najviac cítiť svoju mamičku nablízku. Sú ale rodičia aj deti, ktorým to nevyhovuje.
Rodič mieni, dieťa mení
Pred pôrodom som počula veľa príbehov o tom, prečo by som s bábätkom v posteli spať nemala. Ja som to ale cítila inak. Bol to náš vymodlený zázrak, na ktorý sme čakali tri roky, a tak som ho chcela mať čo najviac blízko seba. Ale viete čo? Tobinkovi to nevyhovovalo. A tak po rôznych pokusoch patríme do skupiny oddelených spáčov.
Nakoniec mi dieťa v postieľke vyhovuje paradoxne práve preto, že som sa o chlapčeka na začiatku veľmi bála. To máte tak: vo svojej postieľke na začiatku spal s monitorom dychu, ktorý funguje na báze stláčania doštičky – bábätko ju pri nádychu stlačí, a podľa toho dychu blikalo svetielko. Keď sme sa s manželom v noci zobudili, stačilo sa pozrieť a hneď sme vedeli, že je všetko v poriadku.
Keď sme Tobiaska mali posteli, tak sme v podstate nezaspali, pretože sme stále kontrolovali jeho dych. Tomuto človek nerozkáže, obzvlášť počas šestonedelia, kedy sú hormóny zmätené.
Možno si vaše dieťa povie samo
Predtým by mi nenapadlo, že existujú kontaktné a nie tak kontaktné deti. V situáciách, kedy sa Tobi ukľudnil až vtedy, keď som ho položila do jeho postieľky, som sa cítila priam zúfalo. Myslela som si, že ma nemiluje a že mu je bezo mňa lepšie. Koľkokrát som zažila aj pocity úzkosti a zlyhania, a to hlavne v šestonedelí.
Väčšinou sa nám na našej 140 cm širokej posteli podarilo zaspať v trojici len vtedy, keď Tobiasko zaspal pri dojčení, a vydržalo to presne len do jeho prvého prebudenia. Hovorili sme si, že možno je to tým, že ho rušíme naším vrtením. Vymerali sme si, že by sme síce na milimeter presne, ale predsa len do spálne dostali 180 cm lôžko, a posteľ sme vymenili. A hádajte… Áno, situácia sa aj tak opakovala.
Začala som sa o túto tému viac zaujímať a zistila som, že to môže byť tým, že Tobi má rád svoj priestor, a tak mu je v jeho postieľke najlepšie. Môže to byť ale tiež tým, že má ľahké spanie a zobudí ho každučké naše otočenie, zakašľanie či chrápanie.. Veľa čitateliek mi potom písalo, že to majú podobne. Aj vďaka tomu som to nakoniec prijala a konečne si uvedomila, že to nie je tým, že by ma nemal rád, ale že má rád svoj priestor.
Chýba vám túlenie s bábätkom?
Niekto si asi povie, že môžem byť šťastná. Však mať bábätko, ktoré rado zaspáva samo, je predsa výhra. Asi je. Nebudeme musieť (pokiaľ sa niečo nezmení) v budúcnosti riešiť, ako ho naučiť, že vlastnú posteľ má niekde inde. Ale viete, čo mi chýba? Túlenie. Túlenie s naším bábom. A tak som veľmi vďačná za rituály, ktoré máme.
Náš rituál začínal kúpaním a prezlečením do pyžám. Potom manžel zhasol, rozsvietil malé svetielko, dal Tobimu pusu a odišiel. V miestnosti, ktorá bola vyvetraná a tichá, som si s ním zaliezla do našej veľkej postele a poležiačky ho dojčila. Pri tom som mu potichu pobrukovala nejakú pesničku, hladila ho po tvári alebo mu porozprávala rozprávku. Bola to chvíľa len pre nás dvoch. Väčšinou pri dojčení zaspal a tak som si túto našu chvíľu užívala o niekoľko minút dlhšie. Ďakovala som niekam tam nahor a bola vďačná, že ho máme a že toto môžeme prežívať.
Urobila som si aj ranný maznací rituál. Keď manžel odišiel do práce, zobrala som si Tobiaska do postele a tam sme spolu ležali koľkokrát ďalšiu hodinu. A toto robíme doteraz.
Tobinko sa vždy zobudí, často sa pol hodiny až hodinu hrá sám v postieľke, rozpráva si, mení si v rukách jednu hračku za druhou a hovorí im rôzne príbehy (samozrejme jeho rečou). Ja ho medzitým pozorujem jedným očkom a moje srdce pri tom plesá radosťou a láskou. Keď ho to prestane baviť, tak si ho zoberiem k sebe a začne to pravé ródeo. Chvíľky, kedy vedľa mňa ležkal, pozeral a sem tam vydal nejakú hlásku, sú dávno preč. Teraz cezo mňa prelieza zo strany na stranu, váľa po mne sudy, ja ho pri tom šteklím, smejem sa a on sa doslova rehoce. Sú to chvíľky na nezaplatenie.
Spálňa plná kvetín
Láka vás spať v kvetoch? Posteľnú bielizeň, do ktorej sme uložili modelku v tomto článku, teraz nájdete v e-shope Tchibo. :-)
Môj názor na spanie v posteli s deťmi
Myslím si, že každý by mal robiť to, čo cíti, a nie to, čo mu hovoria ostatní. Každý sme totiž iný a naše deti tiež. Ľudia zvonka jednoducho nevedia, čo vás vedie k tomu alebo onomu. U nás napríklad, prečo sme používali monitor dychu aj v synovom pol roku, v iných prípadoch napr. prečo bábätko spí od svojho druhého mesiaca vo vlastnej izbičke.
Existujú odborné štúdie, ktoré nám môžu pomôcť a v určitom smere otvoriť oči, ale vždy by sme sa mali rozhodovať srdcom, materským pudom a intuíciou k spokojnosti seba a hlavne našich detí.
