Dojčenie ju bolelo. Dnes aj vďaka tomu radí ostatným

Keď sa vám narodil syn a dojčenie nešlo, nikto vám s tým v pôrodnici neporadi?

Po pôrode mi syna zobrali sestričky a keď mi ho neskôr priniesli na dojčenie, nevedela som ako na to. A veľmi to bolelo. Povedali mi, že to tak má byť. Pýtala som si radu od lekárov a sestričiek v nemocnici, potom od pediatričky a gynekológa. Ale bolesť po ich radách sa ešte zhoršovala. Ani mama, ani kamarátky nevedeli poradiť. Nakoniec som na internete našla laktačnú poradkyňu z občianskeho združenia MAMILA a pozvala som ju domov. Prišla a zachránila ma.

Dojčenie nie je „iba“ pitie mlieka.

Ako?

Naučila ma skrátka dojčiť bezbolestne, základ je asymetrické prisatie (viď box). Ukázala mi tiež, ako spoznám, že syn pije dosť – teda sledovať pauzu v brade. A odporučila mi ich webovú stránku, kde sa matky dočítajú ďalšie tipy. A ja som si to čítala a postupne som zisťovala, že dojčenie nie je “iba” pitie mlieka.

A potom sa z vás stala laktačná poradkyňa…

Postupne sa ma kamarátky, členovia rodiny, ale aj cudzí ľudia, ktorí ma videli dojčiť, pýtali na rôzne veci. Radila som, čo som vedela, ale mne samej to nestačilo. Tak som sa pred 5 rokmi prihlásila na kurz občianskeho združenia MAMILA. Je to sto hodín teórie a praxe a následne písomné a ústne skúšky a komunikačný tréning. Certifikát laktačnej poradkyne sa obnovuje každý rok.

Čo všetko teda laktačná poradkyňa vie a čo pre mamičky robí?

Úplne najčastejšie riešime bolestivé bradavky a deti, ktoré sa neprisávajú alebo nepriberajú. Poradkyne viac menej pripravujú ženy na dojčenie už v tehotenstve, napríklad počas predpôrodných kurzov. Robíme aj podporné skupiny pre dojčiace ženy. Ženám pomáhame s otázkami okolo dojčenia, ale aj spania či nosenia detí, plaču detí. A radíme aj ženám, ktoré sú z dojčenia unavené a majú chuť to vzdať. V občianskom združení pracuje veľa odborníkov – od lekárok cez zdravotné sestričky, ktoré vedia poradiť v rozličných, často aj neobvyklých situáciách. V Čechách, na Slovensku aj v zahraničí.

Čo radíte tým unaveným?

Najskôr je potreba povedať si, prečo sú unavené. V našej spoločnosti nie je dlhodobé dojčenie do samoodstavenia bežné. Ženy bývajú unavené okolo prvého alebo druhého roka dieťaťa. Keď sa ich spýtam, z čoho konkrétne, vymenovávajú veci s dojčením nesúvisiace: sociálna izolácia, monotónnosť života s malým dieťaťom, nedostatok ocenenia. Trápi ich aj nedostatok pomoci od rodiny, málo priestoru na sebarealizáciu. A v neposlednom rade je to fakt, že ženám ich okolie stále častejšie radí, aby dieťa odstavili a že za únavu si môžu samé. A to musíme zmeniť.

V diskusiách – napríklad na sociálnych sieťach – sa často opakuje, že v minulosti bolo dojčenie prirodzené, zatiaľ čo dnes sa ho ženy musia učiť…

Dojčenie je prirodzené a malo by byť veľmi ľahké. Ale to neznamená, že to platí automaticky pre všetky ženy. Prirodzenosť rozbíja napríklad to, že tu máme celú generáciu žien, ktoré nedojčili a neboli dojčené. Nevideli dojčiť nikoho iného. A babičky im neporadia alebo im poradia fľašku s umelým mliekom. Stratila sa kontinuita zručnosti. Naopak je tu veľká propagácia umelého mlieka, všade – v časopisoch, na internete, v televízii. Taktiež pôrody ovplyvňujú to, ako rýchlo žena začne s dojčením. Dnes máme napríklad veľa cisárskych rezov, ktoré to komplikujú. No a potom existuje veľa protichodných informácií o dojčení, napríklad každá sestra v nemocnici poradí niečo iné a ženy nevedia, čo s tým. Sama som to zažila. Ženy sa dnes skrátka musia naučiť, ako riešiť problémy s dojčením a ako im predísť. 

Nie je paradoxom, že z dojčenia sa robí veľká téma, niekedy kontraproduktívna? Nenervujeme budúce matky v predstihu? 

Existuje skupina žien, pre ktoré je dojčenie prirodzené a jednoduché. Tak by to malo byť. Ale veľa žien naopak zažije sklamanie, mysleli si, že dojčenie je prirodzené a pôjde to samo a potom ich prekvapí, čo sa stane po pôrode. Obrovská bolesť bradaviek. Dieťa sa neprisaje. Dozvedia sa od personálu pôrodnice, že majú zdravotný problém a nemôžu dojčiť. Pritom napríklad dieťa ani nemajú celé hodiny alebo dokonca dni po pôrode pri sebe. To sa ale nemôžu čudovať, pretože pre začiatok dojčenia je nesmierne dôležitý prvý kontakt s dieťaťom – koža na kožu hneď po pôrode. V nemocnici im potom vnútia umelé mlieko namiesto toho, aby s dojčením pomohli. Alebo každý poradí niečo iné. Mám klientky, ktoré dokonca počuli, že by sa mali viac snažiť. Alebo že by sa mali dať psychicky dokopy a všetko pôjde samo. Všetci takíto poradcovia vôbec netušia, s čím všetkým táto žena bojuje, popierajú jej skúsenosť a bolesť. Nedokážu jej poradiť a ona má pocit, že zlyhala. Dojčenie sa tak dnes rieši preto, lebo síce väčšina žien pred pôrodom dojčiť chce, ale napriek tomu to s dojčením skončí veľmi rýchlo. To je potreba riešiť a napraviť.

Aké sú teda najčastejšie problémy klientok? Je možné im predísť?

Mnohým sa predísť dá. Často počujem, že je dôležité, aby bola spokojná mamička a potom bude spokojné aj dieťa. Ale to sa hovorilo aj v súvislosti s nedojčením a pritom stačilo žene pomôcť odstrániť problémy s dojčením. Kľúčový je pôrod, jeho priebeh dojčenie veľmi ovplyvní. Ďalšia “preventívna” vec je včasný kontakt kože na kožu. Aj to, že dieťa má šancu sa hneď po narodení plaziť k prsníku a samé sa prisať, je dôležité. Už pri prvom prisatí by ženy mali dostať povzbudenie a prvú radu, ako spoznať prvé prisatie a že dieťa dosť pije. Dôležité ale je aj dávať pozor na veci, o ktorých sa vie, že dojčenie môžu skomplikovať: cumlík, dojčenská fľaška, klobúčiky na bradavky. Neskôr klientky často riešia aj to, že už dokrmujú umelým mliekom, ale chceli by zase výhradne dojčiť. Aj s tým vieme pomôcť.

Medzi ľuďmi panuje mýtus, že dojčenie buď ide alebo nie. Pritom medzi týmito dvoma možnosťami je mnoho iných podôb dojčenia. A vždy má zmysel dojčenie skúšať.

Vidíte nejaké zmeny u mamičiek za posledných pár rokov, keď im radíte?

Obrovské. Vďaka MAMILE na Slovensku dojčí dlhodobo viac žien, predtým si napríklad mysleli, že v roku dieťaťa musia skončiť. Dnes už je oveľa väčšie povedomie o samoodstavení. Taktiež majú ženy informácie o prvom kontakte koža na kožu a žiadajú oň v pôrodniciach.

To znamená, že si dieťa samo povie, že už nechce piť? A ako rozlíšiť samoodstavanie a napríklad krátkodobé odmietanie kvôli rastu zubov?

Samoodstavenie je prirodzený proces dieťaťa, ktoré je staršie ako dva a pol roka. Ak dieťa odmieta dojčenie skôr, nejde o samoodstavenie, ale neriešený problém s dojčením. Samoodstavenie má rôzne podoby, niektoré deti sa dojčia napríklad raz za deň, neskôr raz za týždeň a potom samé prestanú. Tak som to zažila so starším synom.

Čo bol pre vás najťažší okamih v doterajšej praxi?

Najťažšie býva, keď mi ženy hovoria, ako pred pôrodom veľmi chceli dojčiť a čo všetko sa potom v pôrodnici dozvedeli. Že nemajú dobré bradavky, že z takých prsníkov nikdy dojčiť nebudú – ani jedno nie je pravda, dojčiť sa dá z akéhokoľvek prsníka (tvar bradavky a veľkosť dvorca neurčuje, koľko bude mať mamička mlieka). Takéto príbehy ženy píšu práve aj na web Mamily.

Nehovorím, že by ženy nikdy nedostali dobrú radu v nemocnici či inde. To, čo im niekto povie, býva nejednotné a mamičky potom nevedia, komu veriť. Medzi ľuďmi panuje mýtus, že dojčenie buď ide alebo nie. Pritom medzi dvoma možnosťami je mnoho iných podôb dojčenia a vždy má zmysel dojčenie skúšať. A tiež by mali odložiť rivalitu a pracovať na tom, aby na prvom mieste bola žena a dieťa. 

Ťažké je tiež pomáhať mamičkám, ktoré nemajú podporu v okolí. Preto je dobré, aby pri konzultácii s nami bol aj otec, babička…Vidia, že to zrazu funguje.