Práve čítate

Čítanie otvára dvere do života. Naučme to deti

1128  
Zdieľať: 

Čítanie otvára dvere do života. Naučme to deti

Ako najlepšie spoznám druhého človeka? Pokiaľ číta, začnem sa s ním rozprávať o nejakej knižke, ktorú sme obaja čítali v detstve, hovorí Ondřej Müller, programový riaditeľ nakladateľstva Albatros. Ako naučiť deti čítať? A aké knihy pre tých najmenších sám odporúča?

17. 11. 2018 8 min. čítania Kristýna Kašpárková
Čítanie otvára dvere do života. Naučme to deti

Ondřej Müller výrazne ovplyvnil čitateľské návyky celej jednej generácie: objavil a priviezol Harryho Pottera do ČR. Sám od detstva miluje vedecko-fantastickú literatúru a knihy plné fantázie prináša aj dnešným deťom.

Sú české deti usilovní čitatelia?

Určite! Sú deti, ktoré čítajú ako divé, napríklad aj niekoľko knižiek mesačne. Ale to väčšinou nie je príliš vidieť a deti samé sa tým nechvália. Ale sú aj deti, ktoré neprečítali do svojich dvanástich rokov jedinú knihu. Oboje poznám z besied a na prvý pohľad sa obe skupiny od seba príliš nelíšia. A medzi nimi sa pohybuje veľká množina detí, ktoré občas prečítajú či aspoň rozčítajú jednu knihu či komiks. Existuje však nedobrý trend, kedy sa iné deti tomu čitateľovi kníh vysmievajú, že je divný a odveci. To ma mrzí a považujem to za horšie varovanie ako slabé čitateľské ambície našich detí.

Čo s tým?

Dospelí sú pre deti vzorom a pokiaľ nebudú čítať oni, nezlepší sa to. A u dospelých čitateľov je teraz stav horší. Ešte v roku 2007 si kúpilo nejakú knihu 71 percent Čechov, po kríze v roku 2010 už len 46 percent. Ten istý trend je aj v Nemecku, niekam im počas posledných rokov zmizlo viac ako šesť miliónov kupcov kníh. To je naozaj veľa a trh má čo robiť, aby udržal stabilitu.

Ľubica Kepštová,šéfredaktorka časopisu Slniečko, o tom, prečo sa dnes číta menej a či to je vôbec pravda:

Stále počúvame o tom, ako deti a mladí ľudia málo čítajú. Pravdou je, že internet a sociálne siete im uberajú z času, ktorý sme kedysi my v ich veku mali k dispozícii, a zrejme aj preto sme viac čítali. Dnes venujú pedagógovia, rodičia ale predovšetkým knižnice veľa úsilia na posilnenie interaktívnej motivácie k čítaniu, upriamujú pozornosť detí na knihy, ktorých je paradoxne v súčasnosti neprehľadné množstvo.

V tom tkvie ďalší problém, pretože niekedy sa zdá, že v tom mori kníh sa jednoducho nedá dobre orientovať, rodič niekedy riskuje, či vyberie dieťaťu hodnotnú knihu, alebo gýč, pretože literatúra nemusí byť jeho profesiou, ba ani koníčkom. Deti a mladí ľudia čítajú – dozvedáme sa to aj z každoročnej celoslovenskej čitateľskej súťaže Čítame s Osmijankom, pridaj sa aj ty, ktorá v súťažnom zošite už 15. rok poskytuje okrem literárnych otázok aj bohatý metodický a informačný materiál o aktuálnej i klasickej hodnotnej literatúre pre deti. Dobrou správou je, že deti naozaj čítajú!

Máte vy sám návod, ako naučiť deti čítať?

Poviem vám, ako som to robil s tými svojimi. Od útleho detstva sme si prezerali knižky a leporelá, a z leporel aj kníh navyše stavali domčeky, ohrady a cesty. To nie je barbarstvo, ony to tie knihy aj leporelá na chvíľu prežijú, ale dieťa tak má knihu stále pri sebe a naučí sa s ňou zaobchádzať, napríklad tak, aby ju nepoškodilo.

Potom sme si čo najviac čítali nahlas, aspoň jednu krátku rozprávku z bratov Grimmovcov denne pred spaním. A teraz príde podľa mňa to najdôležitejšie: Potom sme sa rozprávali o tom, čo sme si prečítali, vymýšľali varianty príbehov, ktoré sme prečítali. A tiež sme prečítaný text hodnotili: toto nás bavilo, to bola nuda, to nejako divne skončilo, čo sa stalo s tým princom, na toho autor asi zabudol… Deti takto spoznajú, že čítanie nie je otrava, kedy sám musím niečo s ťažkosťami preslabikovať, a potom je mi to v živote absolútne na nič, ale že čítanie pomáha otvárať dvere do života a naťahuje ruku k druhým.

Ste programový riaditeľ detskej sekcie vo veľkom nakladateľstve, teda kto iný má mať lepší prehľad: Čo české deti dnes čítajú? A prečo to čítajú?

Ťažko zovšeobecňovať, detskí čitatelia sa v čitateľskej vyspelosti veľmi rôznia, ale pokiaľ ide o vek do dvanástich rokov, majú rady humor (teraz je populárny napríklad Denník odvážneho bojka) a potom tajomstvá a príbehy s fantastickými prvkami (Harry Potter a ďalšie podobné).

A prečo? Toho humoru nie je nikdy dosť a zúfalo chýba aj v literatúre pre dospelých. O tom, prečo neklesá túžba po fantastike, je možné len špekulovať. Myslím si, že akokoľvek farebný je náš svet a dá sa povedať aj akčný, nie je to v tom „správnom smere“. Deťom a opäť aj dospelým chýba v našom svete hrdina bez bázne a hany, ťažko sa hľadá naozajstné priateľstvo. Česť a spravodlivosť ťažko hľadajú svoje miesto v televíznych novinách aj vo verejnom živote. Preto takéto hodnoty spojené s dobrodružstvom stále hľadáme v príbehoch, napríklad aj v detektívkach a v rozprávkach. V tomto ohľade sa obidva žánre príliš nelíšia. Ubezpečujeme sa o tom, že svet má svoj poriadok, a pokiaľ je z neho vychýlený, princ či detektív ho uvedú znova do rovnováhy dobra a zla.

Ľubica Kepštová, šéfredaktorka časopisu Slniečko, o tom, čo dnes deti čítajú

Deti pri čítaní preferujú rôzne žánre, ktoré boli v minulosti v našej spoločnosti nedostatkové – predovšetkým komiksy a fantasy, náučnú literatúru. Pritom klasické príbehy, povesti a rozprávky v súčasnom kontexte naďalej pôsobia moderne, aktuálne, potvrdzujú, že základná filozofia dobra a pozitívna hodnotová orientácia sa nemení ani vzhľadom na neláskavú dobu, v ktorej sa čoraz väčšmi „pritvrdzuje“.

Súčasný sociálny systém a sofistikovane podporovaná  rozmáhajúca sa komercia oslabuje rodinu, oslabuje vplyv rodičov na svoje deti, pretože im upiera právo na ich vzájomný súkromný čas. Je zrejmé, že aj dnešní mladí autori riešia problémy súčasných detí prostredníctvom úniku do fantázie, často až iluzórna, pretože toto je momentálne azda jediná alternatíva, ako deťom ponúknuť perpektívu dobra a nádeje

Je rozdiel medzi českým vkusom a vkusom detí z iných krajín?

Je, a prekvapivo veľký. A to aj napriek globálnym fenoménom, ako sú Star Wars, superhrdinovia a rôzne módne trendy, ako Autá, Ľadové kráľovstvo a tak ďalej. Anglickým či nemeckým deťom sa napríklad páčia iné ilustrácie ako našim deťom. Všetko, samozrejme, ovplyvňuje výchova a prístup školy – u nás je napríklad sociálna problematika na okraji, v Nemecku je naopak dôležitou súčasťou výučby a deti sú tam viac ochotné čítať knihy o chudobe vo svete, ekológii, utečencoch, antisemitizme.

Český a slovenský trh má však spoločného menovateľa – výraznú ilustrátorskú tradíciu, takže dnes českí ilustrátori vydávajú knihy na Slovensku, a naopak veľa slovenských ilustrátorov vydáva knižky na českom trhu, napríklad v Albatrose – a s veľkým úspechom! Ja som bol napríklad pred rokmi nadšený spoluprácou s Petrom Uchnárom, ktorý ilustroval môj výber z Werichových rozprávok Deoduši.

Mení sa deťom vkus časom, dá sa porovnať, ako to bolo pred rokmi a dnes?

Vkus detí sa mení veľmi rýchlo, a ako sa u nás hovorí, detská láska je krátka. Obrazové vnímanie sveta detí napríklad v sedemdesiatych rokoch razantne premenili komiksy (samozrejme predovšetkým na Západe, aj keď u nás tiež vychádzali zaujímavé práce), v osemdesiatych rokoch film, od deväťdesiatych rokov potom poňatie ilustrácií opäť zásadne zmenili animované filmy, krátko na to manga a počítačová 3D grafika. Dnes sú aj deti vystavené akémusi návratu k 60. rokom minulého storočia a „retro“ je jedným z trendov aj v dizajne súčasných kníh pre deti.

U detí je však potrebné brať do úvahy, že hlavné slovo pri nákupe kníh majú rodičia a prarodičia – a tí sú naopak z princípu konzervatívni. To nie je hana, chcú len svojim deťom poskytnúť tie knižky, ktoré mali sami v detstve najradšej. To je logické a ja som sa k svojim deťom správal rovnako. Preto tá zdanlivo nekončiaca obľuba leporela Polámal se mraveneček, kníh Broučci, niekedy ešte Kája Mařík, ďalej Devatero pohádek, Pohádky H. Ch. Andersena, Mikeš Josefa Lady, Ferda Mravenec, Pohádky z mechu a kapradí a veľa ďalších. Tie knihy sa „dedia“ z generácie na generáciu.

Ľubica Kepštová, šéfredaktorka časopisu Slniečko:

Deti aj dnes milujú Čapkove Rozprávky o psíčkovi a mačičke, Lindgrenovej Pippi Dlhú Pančuchu, ale aj knihy našich autorov – Osmijankove rozprávky alebo Opice z našej police Kristy Bendovej, povesti a rozprávky Márie Ďuríčkovej, Petra Glocka, Ondreja Sliackeho, Jána Uličianskeho, Táni Revajovej, Marty Hlušíkovej, Marty Šurinovej, Gabriely Futovej, ale aj tých súčasnejších – Diany Mašlejovej či Andrey Gregušovej.

Poézie pre deti je ako šafranu. Zatiaľ v nej asi nikto neprekonal Miroslava Válka, Ľubomíra Feldeka, Tomáša Janovica, Jozefa Pavloviča, Daniela Heviera či  Jána Turana alebo Františka Rojčeka.  Chýba nám nová autorská generácia poetizmu Jána Navrátila, Dagmar Wagnerovej, Jany Šimulčíkovej či Ivony Ďuričovej.

Je zaručený recept na detský trhák?

Bohužiaľ, nie je. Keby bol, sú všetci nakladatelia detskej literatúry boháči. Na druhej strane sa všetci stále pokúšajú nejako napodobniť úspech Harryho Pottera. Deväťdesiat percent tých napodobenín, ale aj nehanebných opisov je bez nápadu, ale niekedy predsa len niektorá kniha á la Harry Potter zažiari a získa si čitateľov, v poslednom čase napríklad séria Časodejovia od rusky píšucej autorky Natalje Ščerby.

Harryho Pottera ste pre české vydanie zohnali a presadili vy…

Získanie práv na Harryho Pottera bol taký svojho druhu „motýlí efekt“, čo je v sci-fi motív, kedy drobná udalosť, napríklad zašľapnutie motýľa, môže mať v budúcnosti nedozerné následky. Pri ceste metrom na frankfurtskom veľtrhu v októbri 1998 som nazeral jednému dievčaťu cez rameno, čo číta (robím to odjakživa), a zistil som, že je to nejaká kniha Harry Potter and the Philosopher’s Stone. Nepoznal som ju, a tak som si ju hneď na druhý deň kúpil v anglickom oddelení kníhkupectva Hugendubel vo Frankfurte a pustil sa do čítania.

A naraz sa nemohol odtrhnúť, ako ste priznali v inom rozhovore. Čo vás zaujalo?

Páčil sa mi premyslený kúzelnícky svet a potom štýl rozprávania, ktorý mi pripomínal iného skvelého rozprávača Charlesa Dickensa. A pri kapitole Zrkadlo z Erisedu som si definitívne povedal: Túto knihu by som veľmi rád vydal! Práva sme vtedy získali veľmi ľahko. Začal som si zisťovať niečo viac o autorke a o okolnostiach vydania knihy. Podľa vzoru zahraničných nakladateľov sme dátum českého vydania stanovili na 29. februára 2000 na pravé poludnie. Vtedy to ešte zaznamenalo pramálo ľudí, ale šuškanda o úžasnej knižke sa šírila a štvrtú knihu sme už predávali vo veľkom s rokfortským trhom 11. 11. 2001. Tie dva roky som bol v jednom kole, ale stálo to za to.

Ako ste sa vlastne sám dostali k práci nakladateľa, respektíve programového riaditeľa Albatrosu?

Mojím snom bolo pracovať v redakcii, či už knižnej alebo časopiseckej. Ale ako som vždy hovoril, stačilo by mi stať sa tým „a kol.“, ako sa písalo v tiráži časopisu ABC, teda jedným z anonymných členov redakčného kolektívu. Moje cesta do Albatrosu je príbehom úprimného priateľstva so spisovateľom a novinárom Janom Krůtom. Pracoval som u neho v nakladateľstve Arcadia, a on ma neskôr podľa toho, ako poznal moju redakčnú prácu, odporučil ako programového riaditeľa do Albatrosu. Snáď to tam neoľutovali, dva mesiace po príchode do nakladateľstva sme znovu kúpili práva na Nekonečný príbeh Michaela Endeho, obnovili sme edíciu KOD, OKO, začali sme vydávať vtedy obľúbené CD-ROMy, a potom sme mali to šťastie a kúpili práva na Harryho Pottera.

Zaoberáte sa tiež žánrom sci-fi, kedy ste sa k fantastike dostali? Tiež ako dieťa?

Sci-fi literatúra bola a je popri strašidelnej literatúre mojím hlavným záujmom a koníčkom. Môžem na príklade sci-fi s radosťou ukázať, čo som hovoril o čítaní a o tom, ako pomáha nadväzovať vzťahy s ľuďmi a vnímať lepšie svet okolo nás. Sci-fi je totiž pre mňa príbehom veľkého priateľstva s Vítom Haškovcom, s ktorým som tiež napísal väčšinu populárno-náučných kníh, esejí a článkov, ktoré som kedy vydal. Poznáme sa od tretej triedy a od tretej triedy sa rozprávame o sci-fi a čítame ho. Začali sme tým, čo bolo vtedy k dispozícii – Běhounkom, Vernem, a samozrejme „českým Vernem“ J. M. Troskom a jeho trilógiou Zápas s nebem. Potom nasledovali Bradbury, Lem, Babula, Nesvadba, Souček a bratia Strugackí. Dosť rozkolísaný výber, ale tak to vtedy bolo. Každý týždeň sme sa chodili pýtať do kníhkupectva neďaleko našej školy na Vinohradoch: „Nevyšlo niečo vedeckofantastické?“ A každý týždeň kníhkupec len smutne potriasol hlavou. Ale občas sa objavil nejaký ten západný „majstrštyk“, napríklad Oceľové jaskyne, Obchodníci s vesmírom alebo Deň trifidov.

A aké sci-fi by podľa vás mali čítať deti dnes?

Dnešné sci-fi je výrazne iné ako to „naše“ zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ale nie je určite chybou siahnuť po absolútnej klasike a deťom (aj do dvanástich rokov) ponúknuť poviedky Roberta Sheckleyho (pre ich humor), Raya Bradburyho (pre ich poetiku a strašidelné prvky), prípadne verneovky, ktoré nedávno prepísal do modernejšej a čitateľnejšej podoby Ondřej Neff. A potom, od tých štrnástich rokov, im nenápadne podstrčiť Nonstop od Briana Aldissa či Ja robot od Isaaka Asimova. A potom sa napríklad spolu s nimi pozerať na film Ja robot a porozprávať sa o rozdieloch medzi knihou a filmom.

Aké trendy v detskej literatúre nás teraz čakajú?

Na knižnom trhu je možné vysledovať pozvoľný odklon od beletrie a rastúca obľuba populárno-náučnej literatúry. Nejde o nejaký megatrend, ale o prvé náznaky. Aj napriek dominancii internetu čoby svetovej super-encyklopédie zrejme chýba nejaký osobnejší, celistvejší prístup k svetu okolo nás. Ten môžu deťom sprostredkovať nápadité encyklopédie, poznávacie knižky, objavne vytvorené leporelá, ktoré pomôžu deťom spoznať vlastné emócie a pocity. Poskytnú im základné orientačné body v krajine príliš zložitého a nečakane premenlivého sveta.

Čo deťom do knihovničky naozaj zakúpiť?

Ja sám aj moje deti sme mali veľmi radi leporelo Cvrček a mravenci od Vojtěcha Kubaštu, ďalej Rozprávky bratov Grimmovcov s ilustráciami Jiřího Trnku a Deti z Bullerbynu od Astrid Lindgrenovej. A potom samozrejme Malého princa a Medvedíka Puf, ale to vlastne nie sú knihy, to sú skôr „priatelia“ na celý život.

Kto je Ondřej Müller

Ondřej Müller (* 1. januára 1966, Praha) je český nakladateľ, prekladateľ z nemčiny a angličtiny, redaktor a autor komentárov k sci-fi literatúre. Má dve deti.

Do roku 1993 bol šéfredaktorom nakladateľstva Winston Smith, do roku 1996 šéfredaktorom nakladateľstva Arcadia a od roku 1998 je programovým riaditeľom nakladateľstva Albatros.

Čítajte tiež

ďalšie články