Práve čítate

Moje deti sa učia, čo samy chcú. Krkavčia matka o unschoolingu

2802  
Zdieľať: 

Moje deti sa učia, čo samy chcú. Krkavčia matka o unschoolingu

Keď sa jej narodila prvá dcéra, tak o domácom vzdelávaní vôbec neuvažovala. Nehovoriac o vzdelávaní formou unschoolingu, teda metódou postavenou na tom, že si samo dieťa určuje, čo sa kedy dozvie. A o pár rokov už je Veronika Hurdová matkou detí troch, úspešnou autorkou kníh a blogu Krkavčí matka, a tiež rodičom, ktorý deti vzdeláva sám a podľa ich potrieb a chutí.

3. 4. 2019 10 min. čítania Kristýna Kašpárková
Moje deti sa učia, čo samy chcú. Krkavčia matka o unschoolingu

Veronika Hurdová je matka sedemročnej Gréty, päťročného Mariána a trojročného Janka. A tiež samoživiteľka.

Keď bola v štvrtom mesiaci tehotenstva s tretím dieťaťom, náhle jej zomrel manžel. Aj o tom píše na jednom z najčítanejších českých blogov o rodičovstve zvanom Krkavčí matka. Písanie – nielen blogu, ale tiež kníh (napríklad Moje milá smrti, Krkavčí matka?, Ptáče jménem Ptáče), ju živí už viac ako dva roky. Okrem toho tiež chodí na besedy s rodičmi, kde preberá aj možnosti alternatívneho vzdelávania detí. Sama totiž namiesto do školských lavíc s deťmi vyráža von, či už doma, alebo na cestách, a učí sa s nimi podľa toho, čo ich práve zaujme.

Prirodzenú vnútornú motiváciu k učeniu, s ktorou sa každý z nás narodil, škola nahradí motiváciou vonkajšou vo forme pochvál a trestov.

Kedy ste sa rozhodli, že vaše deti do školy jednoducho nepôjdu?

Dlho som žila v presvedčení, že keď dorastú do patričného veku, vyberiem im tú najlepšiu možnú školu. Sama som také vzdelávanie absolvovala, tak som ho chcela dopriať aj im. Vtedy som ale ignorovala, že tento spôsob vzdelávania mi síce niečo dal, ale oveľa viac vzal. Naliali mi do hlavy veľa vedomostí, ale máloktoré z nich boli užitočné. A keďže som v nich nevidela zmysel, tak som si ich tiež nepamätala. Spôsob, akým škola funguje, už dnes vnímam ako toxický. Prirodzenú vnútornú motiváciu k učeniu, s ktorou sa každý z nás narodil, škola nahradí motiváciou vonkajšou vo forme pochvál a trestov. Zahasí vo vás túžbu po vzdelaní a urobí z neho nepríjemnú povinnosť, pričom zábava môže prísť až po jej splnení.

Čo vám na klasickej škole vadí?

Zoberie vám kvantum času, počas ktorého sa musíte učiť veci, ktoré nie nutne každého zaujímajú: napríklad vymenovať druhy lišajníkov, rozpoznať menný prísudok alebo nakresliť benzénové jadro. Naučíte sa tieto nezmyselné úlohy plniť, pretože z toho niet úniku. Do pätnástich rokov vás k tomu tlačí zákon, na strednej a vysokej škole zase spoločenské očakávanie.

A potom sa divíme, že vylezieme zo školy a nevieme, čo so sebou. Akoby nie, keď sme mali len málo času na to dôležité: skúmať, kto sme, v čom sme najlepší. A ako by sme svojou jedinečnosťou mohli obohatiť a zlepšiť svet okolo nás. Akokoľvek vnímame, že každý novorodenec alebo každý dospelý človek je iný, u detí sme ochotní na to počas školskej dochádzky zabudnúť a bezohľadne im určíme, čo, kedy, v akom rozsahu a akým spôsobom sa majú naučiť.

// FOTKA

Vrátim sa k svojej prvej otázke. Kedy prišiel teda ten zlom, že ste si povedali: Moje deti do klasickej inštitúcie nepôjdu?

Stačilo mi niekoľko rokov spolubytia s mojimi deťmi, kedy som mala možnosť ich pozorovať, a začalo mi byť jasné, že spôsob, akým žijeme, a výbava, s ktorou by som si priala, aby do života odchádzali, nie sú kompatibilné s tým, čo sa deje v klasickej štátnej škole. Domáce vzdelávanie tak bolo najprijateľnejšou možnosťou, ako aspoň čiastočne praktikovať unschooling. Nie je to teda vzdor voči školskej dochádzke na základe mojej negatívnej skúsenosti. Vyplynulo to z čistého pozorovania troch malých bytostí, ktoré svojou prirodzenosťou rozsekali moje predstavy o tom, čo je a čo nie je správne.

Prosto žijeme a pri tom sa tak nejako mimochodom všetci aj učíme.

Ako?

Obe staršie deti mali možnosť chodiť dva roky do škôlky. Potom ale začali (detskými slovami) hovoriť, že im už nedáva zmysel tam chodiť. Chceli byť so mnou a najmladším synom „doma“. Doma hovorím v úvodzovkách, pretože my naopak veľkú časť dňa trávime vonku, vídame sa s rôznymi ľuďmi, chodíme na zaujímavé akcie. Prosto žijeme a pri tom sa tak nejako mimochodom všetci aj učíme.

Ako to domáce vzdelávanie u vás teraz prakticky vyzerá?

Keď sa povie učenie, tak si väčšina ľudí predstaví dieťa, ktoré si o ôsmej ráno sadne, nalistuje učebnicu na strane 137 a začne si s pomocou učiteľa do hlavy niečo tlačiť. Pre mňa je to obojstranný proces, pri ktorom nie je vždy zrejmé, kto sa práve učí.

U nás doma na to ideme naopak. Každý deň prinesie niečo nové. Išli sme napríklad do lesa a uvideli tam ďatľa. Dlho sme ho pozorovali, ja som o ňom povedala pár vecí, čo viem, deti si ho odfotili. Potom prídeme domov a dohľadáme si niečo o jeho živote, deti ho nakreslia a zapíšu si alebo namaľujú k nemu informácie, čo sme spolu zistili. Potom spomeniem to, že je to lesný doktor a plynule sa dostaneme k tomu, akú majú lesy funkciu, ako ich človek ničí, ako do nich zasahujú lesníci. Deti potom samy začali nadhadzovať analógie toho, kedy niekto podobne ako lesníci zasahuje s dobrým úmyslom do života iných ľudí, ale môže mu tým neúmyselne uškodiť. Príde mi na tom skvelé, že nikdy neviete, kam vás to zavedie. Žiadna téma pre nás nie je tabu. Keď sa deti pýtajú, sú pripravené na odpoveď. Odporúčané osnovy a postupy neriešime.

// FOTKA

A kde beriete podnety?

Sú všade okolo nás, nie je potrebné sa obmedzovať na učiteľov, učebnice a Wikipédiu. Nejaké učebnice a pracovné zošity doma síce máme, ale dcéra ich berie ako akýkoľvek iný zdroj informácií. Nemá k nim odpor, kľudne si ich zoberie večer pred spaním do postele, keď ju v nich práve niečo zaujme. Ale je aj veľa iných zdrojov, z ktorých sa dá čerpať. Môžete sa napríklad pozerať na film Bohemian Rhapsody, ktorý deťom prekladáte a učíte ich vnímať angličtinu. Potom im môžete rozprávať o histórii rockovej hudby. A potom spolu žasnúť nad tým, čo dokáže geniálny tvorivý duch, a rozprávať sa o tom, ako ho v sebe neudupať. Je skvelé, že na toto máme veľa spoločného času.

Nepanikárim, keď sa deti „len hrajú“. Aj pri hre sa učia.

A ono to stále takto samo plynie? Nemáte „hluché“ miesta, kedy neviete, ako ďalej?

Jasné, občas tiež deti prídu s tým, že sa nudia. Toto býva vnímané negatívne, ale mne to naopak príde skvelé. Hovorím im: „Super! Tak niečo vymysli!“ Kedy za život máme šancu nudiť sa? Ako deti máme naplnený deň školou a krúžkami. Ako dospelí utekáme k rôznym tlačítkam a blikátkam, ktoré nás dokážu rýchlo vcucnúť do sveta plného instantnej zábavy. Nemáme priestor byť chvíľu sami so sebou a so svojimi myšlienkami. Keď ale túto príležitosť dostaneme, môžeme sa dotknúť svojej duše a z jej čistoty začať tvoriť niečo nové. Som rada, že moje deti túto schopnosť ešte nestratili. Ja sa to teraz vo svojich tridsiatich piatich znovu učím.

Vzdelávanie ale nie je len o vedomostiach. Do života potrebujete veľa iných schopností, aby ste boli dobrým človekom. Z toho dôvodu nepanikárim, keď sa deti „len hrajú“. Aj pri hre sa učia. Napríklad to, ako nastaviť pravidlá hry, ako spolupracovať, ako riešiť konflikty… Pre mňa osobne je toto napríklad oveľa dôležitejšie ako objem vedomostí. Tie do seba deti vždy nasajú ako špongie, keď dozreje ich čas. Zatiaľ je pre mňa meradlom kvality našej domácej školy to, že deti nestratili túžbu učiť sa.

Unschooling

Vzdelávacia metóda založená na zásade, že si človek sám určuje, čo, kedy a ako sa naučí. Neexistujú vopred dané osnovy – učenie prebieha samovoľne hraním sa, diskutovaním a skúmaním okolia. Odmieta známkovanie, je založená na poznatku, že najlepšie a najprirodzenejšie sa človek učí veci, ktoré považuje za užitočné a potrebné.

Pre unschooling je preto dôležité čo najpodnetnejšie prostredie – materiálne aj personálne. V Českej republike ani na Slovensku ho ale nie je možné praktikovať úplne, pretože patria medzi štáty s povinnou školskou dochádzkou, a aj doma vzdelávané dieťa musia plniť požiadavky rámcového vzdelávacieho programu ministerstva školstva.

Vzdelávate svoje deti len vy? Nebojíte sa, že im bude chýbať pestrosť? Názorov, prístupov, ľudí, ktorí na ne majú vplyv?

Trávim s deťmi veľa času, ale neučím ich len ja. Ktorýkoľvek človek z ich okolia je potenciálny učiteľ. A celý svet je ich trieda. A nechcem byť pre svoje deti jediným zdrojom informácií a kontaktom so svetom. Takže okrem toho, že väčšinu dní v týždni sa vídame s niektorými z našich kamarátov, tak čo sa samotnej domácej školy týka, spojili sme sa s dvomi ďalšími rodinami v našom okolí. Spolu máme šesť detí, ktoré si striedame po domácnostiach. Ja mám deti v pondelky, druhá rodina utorky, tretia stredy.

// FOTKA

Vnímate to vôbec tak, že domáce vzdelávanie je vhodné pre každé z vašich detí?

Samozrejme, že každé moje dieťa je iné. A každé z nich bude mať kedykoľvek možnosť povedať: „Mami, idem do školy.“ Zatiaľ sa to týka len najstaršej dcéry, ktorá je prváčka, ale aj s tou to každý mesiac revidujeme, či jej to vyhovuje tak, ako to je. Prostredný syn zatiaľ tvrdí, že sa chce tiež učiť mimo školské múry. Ono je to totiž ťažké. Keď raz pričuchnete k slobode, ktorú vám vzdelávanie riadené podľa seba dáva, nevidíte veľa dôvodov prestať.

Žijete v Česku, aj domáce vzdelávanie tu musí spĺňať rámcový vzdelávací program daný ministerstvom, čo je úplne v rozpore s ideou unschoolingu. Ako riešite toto?

Všetko robím legálne, akokoľvek si o tom môžem myslieť svoje. Ono prílišné vyskakovanie by vás v českom systéme vyšlo draho. Dieťa, a to aj v prípade, že je vedené v domácom vzdelávaní alebo navštevuje neštátnu školu, musí byť zapísané v škole, ktorá spadá pod MŠMT ČR (Ministerstvo školstva a telovýchovy Českej republiky). Na tejto škole potom dvakrát ročne musí pri preskúšaní predviesť, že drží krok s rámcovým vzdelávacím programom. A pokiaľ by sa to skúšajúcemu nepozdávalo, môže riaditeľ školy nariadiť ukončenie domáceho vzdelávania. Štát má de facto monopol na vzdelávanie, čo je podľa mňa z mnohých dôvodov nesprávne. Ale zo svojho pohľadu robím, čo môžem. Snažím sa ísť v rámci legálnych hraníc čo najviac v ústrety potrebám mojich detí. Zároveň ale prostredníctvom médií a tiež na svojom blogu a sociálnych sieťach šírim myšlienky unschoolingu, rýpem do nezmyslov, ktoré v rámci nášho školstva vznikajú. Posledné dva roky obchádzam celú Českú republiku, kde sa na besedách rozprávam s ľuďmi o slobodnej výchove a vzdelávaní.

Domáce vzdelávanie na Slovensku


Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, tzv. školský zákon, § 24 Individuálne vzdelávanie, umožňuje individuálne vzdelávanie žiaka na 1. stupni osobou, ktorá má pedagogickú kvalifikáciu pre 1.stupeň ZŠ, už od roku 2008. Ak chcete svoje dieťa vzdelávať doma, je potrebné osloviť školu, ústretovú k tejto forme vzdelávania a nájsť pedagóga, ktorý bude s vami spolupracovať. Špeciálna kvalifikácia rodiča nie je potrebná. O povolení alebo nepovolení duálneho vzdelávania rozhoduje riaditeľ školy, na ktorú svoje dieťa prihlásite a ktorá bude garantom plnenia vzdelávacieho plánu. Kontrolu nad vzdelávaním žiaka vykonáva tiež táto tzv. kmeňová škola formou komisionálnej skúšky z príslušného učiva každého povinného predmetu za každý polrok. Na základe výsledkov komisionálnej skúšky vydá škola vysvedčenie. Individuálne, domáce vzdelávanie žiaka na 2. stupni školský zákon neumožňuje. Informácie o domácom vzdelávaní na Slovensku, vrátane najčastejších otázok rodičov, kontaktov na školy ústretové k domácemu vzdelávaniu alebo už spolupracujúce pri  domácom vzdelávaní svojich žiakov nájdete na www.domacaskola.sk.

Čo s učivom, na ktoré sama nestačíte?

Zatiaľ sme v prvej triede, tak to nemusím nejakým zásadným spôsobom riešiť. Ja sama som síce mala veľmi dobrý prospech, ale moje známky na vysvedčení mi prídu ako tá posledná dôležitá vec pri vzdelávaní detí. Avšak už teraz je to tak, že keď niečo neviem, tak poviem, že to neviem. Učíme sa to potom spolu, alebo nájdeme niekoho, kto o tom niečo vie. A keď sa deti naučia viac robiť s počítačom, nepochybujem, že si budú informácie hľadať samy.

Ale na internete nie je všetko pravda, musia sa najskôr naučiť rozpoznať napríklad fake news, vedieť si nájsť zdroje, čo nezvláda ani veľa dospelých, počítate s tým nebezpečenstvom?

Vždy ma rozosmeje, keď počujem otázku „A ako budú deti z domáceho vzdelávania niečo zvládať, keď to ani dospelí nevedia?“. A pritom drvivá väčšina tých dospelých školskou dochádzkou prešla. Akoby školská dochádzka bola garanciou toho, že v živote vo všetkom obstojíme.

Ale naspäť k vašej otázke: Počítam s tým a nebojím sa. Naopak som rada, že s deťmi mám priestor na to, aby sme sa spolu bavili napríklad aj o tom, ako je to s informáciami, ktoré poletujú vo virtuálnom priestore. Aj v bežnej komunikácii ich učím rozpoznávať napríklad iróniu, čierny humor, touto témou sme sa teraz bavili snáď viac ako hodinu s našou domškoláckou skupinkou, smiali sme sa pri tom ako blázni a vymýšľali vlastné príklady. Občas im tiež zjavne naschvál klamem a čakám, či to spoznajú, a pokiaľ nie, porozprávame sa o tom.

// FOTKA

Ja by som sa pri tom, že deťom sama organizujem, čo sa učia (alebo si to dokonca organizujú samy), bála, že niečo dôležité vynecháme. Alebo ako viem, že niečo neviem? Aj preto mi príde užitočný ten rámcový vzdelávací plán, nech už je jeho prevedenie v školách akékoľvek…

Veľa vecí v ňom bude dôležitých. Ale je tam tiež veľa nezmyslov. Navyše tým, že sme každý iný a vynikáme v iných veciach, tak logicky do života sa nám bude hodiť niečo iné.

Absolútne nemám strach, že by sa moje deti nenaučili to, čo budú v živote ony samy potrebovať. Z čoho podvedome strach mám, je naopak to, že vďaka povinnému učeniu kopy nezmyslov stratia lásku k vzdelávaniu.

Nie každý má tú možnosť – alebo napríklad energiu – byť s deťmi doma a vzdelávať ich sám. Napríklad ľudia pracujúci na zmeny, zdravotníci a podobne. Čo by ste odporučili im, keby sa aj tak radi unschoolingom inšpirovali?

Pokiaľ sa rozhodnete nedávať dieťa do klasickej školy a aspoň trochu sa v rámci legislatívy priblížiť unschoolingu, máte viac možností. V prvom rade existujú aj štátom posvätené školy, kde pristupujú k deťom inak. Pokiaľ takú vo svojom okolí nenájdete, je možné svojmu dieťaťu zariadiť výnimku v podobe zápisu do individuálneho vzdelávania a zároveň zapísať dieťa do štátnej školy, kam bude dvakrát ročne dochádzať na preskúšanie. Ale akou formou budete individuálne vzdelávanie napĺňať, je už na vás. Domáce vzdelávanie je len jednou z týchto foriem. Je jasné, že nie každý má trpezlivosť, schopnosti a v neposlednom rade aj finančné možnosti a vhodnú prácu pre to, aby mohol byť s deťmi 24/7. My napríklad praktikujeme model, kedy sa tri rodiny dohodli, že budú spoluvzdelávať svoje deti. V realite to vyzerá tak, že v pondelok mám doma detí šesť, v utorok a stredu žiadne. Ďalšími možnosťami sú rôzne komunitné školy a spolky, kedy sa viac rodičov dohodne a zaplatí si učiteľa. V Česku za posledné roky vznikli z iniciatívy rodín tiež desiatky súkromných škôl. Pokiaľ sa rozhodnete ísť cestou mimo klasické vzdelávanie, možností je veľa. Počítajte len s tým, že vás to bude stáť okrem času a peňazí aj veľa odhodlania, hlavne v tom, ako čeliť vlastným strachom a dôverovať nielen dieťaťu, ale aj sebe.

A kde na to, byť s deťmi stále a „neodložiť ich na chvíľu do inštitúcie“, beriete energiu vy?

Nemám pocit, že by som energiu musela niekde brať. V podstate mi stačí, keď v sebe nemám bloky a energia potom do mňa tečie odvšadiaľ. Energeticky vycucnutá sa cítim vtedy, keď idem proti svojej podstate. Pokiaľ sa to deje, snažím sa tú vec vo svojom živote zmeniť. Ale pokiaľ sa pýtate tak nejako globálne ľudsky, tak mi pomáha chodiť do lesa. Tam to tečie krásne. (úsmev)

Ak sa vám článok páčil, mohlo by vás tiež zaujímať
ďalšie články