Práve čítate

Až polovica ľudí s depresiami sa nelieči. Nevypusťte dušu

2989  
Zdieľať: 

Až polovica ľudí s depresiami sa nelieči. Nevypusťte dušu

Duševné zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické. A jedno veľmi často ovplyvňuje druhé. Tak prečo o svojom psychickom stave hovoríme tak málo? Prečo nechodíme na preventívne prehliadky aj so svojou dušou? Zbúrať tabu, že zosypať sa je hanba, sa snaží neurovedkyňa Marie Salomonová a jej projekt Nevypusť duši.

30. 1. 2019 11 min. čítania Kristýna Kašpárková
Až polovica ľudí s depresiami sa nelieči. Nevypusťte dušu

Keď mala trinásť rokov, bola viac smutná, ako je v tomto veku obvyklé. Hľadala pomoc viac ako rok, ale jej okolie veľmi nevedelo, čo s ňou. V štrnástich jej – konečne – psychiater diagnostikoval regulárnu depresiu a predpísal lieky. Pomohli. Ale ani prášky nevyriešili všetko, a keď dosiahla plnoletosť, nevyhla sa Marie Salomonová ani pobytu v psychiatrickej nemocnici. Dnes už mladá žena vie, že starostlivosť o duševné zdravie bude celoživotná úloha.

O túto skúsenosť sa neurovedkyňa Marie Salomonová chce podeliť aj s ostatnými. Pred necelými štyrmi rokmi s kamarátkou Terezou Růžičkovou spustili v Českej republike kampaň Nevypusť duši a snažia sa o osvetu v starostlivosti o duševné zdravie. Dnes už je z Nevypusť duši nadšená neziskovka, organizujú workshopy pre stredoškolákov, natáčajú rozhovory na Youtube a vzdelávajú verejnosť. „Ľudí ohrozených duševným ochorením je oveľa viac, ako si myslíme. Keď sa o tom budeme s deťmi rozprávať, môžeme napríklad zabrániť tomu, aby sa ich ochorenie rozvilo,“ vysvetľuje.

Čo to znamená vypustiť dušu? A ako to spoznať?

Práve to je vec, ktorú riešime na workshopoch aj prednáškach neustále. Každý máme inde hranicu, kedy už by sme mali zbystriť pozornosť, že niečo nie je v poriadku. Nie je to také jednoduché, ako zmerať si teplotu.

Dá sa všímať si zmien v živote, odchýlok od vlastnej normy

Ono to bude asi na rozdiel od horúčky aj pozvoľné, málokto sa zobudí a povie si “Aha, oddnes  som vyhoretý. Alebo: A dnes mám depresiu”. Existujú ale nejaké všeobecné tipy, kedy by mal človek spozornieť?

Ľudia sa pohybujú v spektre nálad. Môžeme mať ťažšie a ľahšie obdobie. A tiež nemusíme mať hneď diagnostikovanú depresiu, aby sme mali dôvod sa o svoje duševné zdravie viac starať. Záleží na tom, v akej chvíli už nám samotným nie je príjemne, kedy nám už psychický stav nejako zasahuje do bežného života. Najlepšie je starať sa o seba tak dobre, že sa do takejto situácie ani nedostaneme, ale existuje len málo šťastlivcov, ktorým sa toto darí po celý život.

Existuje nejaký kontrolný zoznam vecí, ktoré by si človek mohol strážiť a uvedomiť si tak, či je, alebo nie je všetko v poriadku?

Dá sa všímať si zmien v živote, odchýlok od vlastnej normy. Existujú na to dokonca aplikácie v mobile, kde si človek denne zaznamenáva pocity a tie programy potom celkom dobre ukážu “pozor, už asi mesiac sa necítiš dobre”.

Vo všeobecnosti slúži ako dobrý ukazovateľ pri psychických poruchách spánok. Už nespím tak dlho a pohodlne ako kedysi. Alebo som naopak viac unavená a potrebujem naraz spať viac. Ďalej sú to veci, ktoré človeku kedysi robili radosť a už to tak nie je. Spýtajte sa sami seba: Obmedzujem koníčky, pretože nemám čas, alebo skôr nemám náladu? Ďalším ukazovateľom je napríklad to, že sa už o seba človek napríklad veľmi nestará.

Keď mi pani doktorka prvýkrát povedala, že to, čo sa mi deje, je choroba a dá sa s tým niečo robiť, ohromne sa mi uľavilo.

Ako ste to v tých trinástich rokoch mali vy sama? A prečo trvalo rok, kým vám tú depresiu konečne niekto diagnostikoval?

Bola som veľmi smutná, plačlivá, úzkostlivá a neustále v strese a v napätí. Akoby s takým veľkým kameňom na hrudi, cez ktorý som nemohla dýchať. Prestala som poriadne spať. A veľa dospelých vtedy tvrdilo, že to je proste puberta. Ja som tušila, že to tak úplne nie je, ale nedokázala som nikomu poriadne vysvetliť prečo. Nikto si so mnou veľmi nevedel rady. Až som narazila na dobrého školského psychológa, ktorý ma po niekoľkých sedeniach poslal na detskú psychiatriu, pretože tušil, že potrebujem pomoc lekára. Vtedy, keď mi pani doktorka prvýkrát povedala, že to, čo sa mi deje, je choroba a dá sa s tým niečo robiť, ohromne sa mi uľavilo. A mala som konečne pocit, že mi niekto verí.

Boli ste v osemnástich aj osem týždňov v psychiatrickej nemocnici. Aké to bolo?

Zo začiatku veľmi ťažké. Čerstvo plnoletá na začiatku maturitného ročníka som sa ocitla medzi dospelými pacientmi. Všetci mi pripadali strašne ostrí a na začiatku som mala pocit, že každý riešime úplne iné problémy. V prostredí nemocnice, ktoré veľmi nepomáhalo tomu, aby som sa psychicky cítila lepšie, som na tom bola dosť zle. Prišli ale skupinové terapie, pár relaxácií a nasadenie nových liekov a po zhruba piatich týždňoch sa všetko začalo trochu obracať.

Psychiatrická nemocnica nie je päťhviezdičkový hotel a ľudia sa tam väčšinou ocitnú, keď sú úplne na dne. Preto to najskôr nebolo úplne ľahké, ale postupom času som prišla na to, že mnohí z tých štyridsiatnikov vlastne riešia podobné pocity a nálady ako ja a môžeme si aj navzájom pomôcť. Tesne pred hospitalizáciou som premýšľala len nad tým, že už vôbec nechcem existovať a aké by to asi bolo nebyť. Po ôsmich týždňoch som odchádzala s tým, že nádej existuje a že to s tým životom ešte skúsim.

Prvé prejavy chronických duševných ochorení sú u 50 percent ľudí do štrnásteho roku života. V 75 percentách potom do dvadsiateho štvrtého roku života.

Prečo je dnes stále stigmou priznať, že trpíme nejakou duševnou chorobou? A čo na to hovoríte napríklad na besedách vy sama, ako deťom vysvetľujete, že sa nie je za čo hanbiť??

Stále ešte pretrvávajú predsudky, ktoré si nesieme čiastočne aj z minulého režimu. Typu: „V psychiatrických liečebniach sú zatvorení nebezpeční blázni, ktorých by sme sa mali strániť a hlavne ich nikdy nepustiť von.“ Alebo: „Psychická choroba je len lenivosť a slabosť charakteru. Depresia sa dá prekonať vôľou.“ Tieto mýty ubližujú chorým aj ich príbuzným, ale aj ľuďom, ktorí sa s chorobou vo svojom živote možno iba stretnú.

Stigma bráni vo vyhľadaní pomoci a začlenení do spoločnosti napríklad po ukončení akútnej časti liečby. Občas sa preto na našich workshopoch snažím prirovnávať duševné zdravie k tomu fyzickému, že za cukrovku sa tiež nehanbíme a pichať si inzulín nie je hanba alebo že čistiť si pravidelne zuby je dôležité, aby sa nám nekazili. Najlepšie ale funguje ilustrovať všetko na skutočných príbehoch. Napríklad na tom mojom. Mám diagnostikované duševné ochorenie, bola som hospitalizovaná, beriem pravidelne psychiatrické lieky, ale nie som agresívna a nebezpečná, dokážem pracovať a byť spoločnosti prospešná, akurát niekedy potrebujem zvoľniť a napríklad nemôžem piť alkohol. Inak ale žijem život ako každý iný a za svoju chorobu sa nehanbím. Ukazuje sa, že zdieľanie osobných príbehov funguje v destigmatizácii zo všetkého najlepšie.

Vy ste sa s Nevypusť duši zamerali na osvetu psychických porúch hlavne medzi mladými ľuďmi, prečo?

Inšpiroval nás s kolegyňou Terezou pobyt v zahraničí, vo Veľkej Británii. Tam sa oveľa viac pracuje s tým, keď majú študenti úzkosti, napríklad len z referátu pred mnohými ľuďmi. Navyše, prvé prejavy chronických duševných ochorení sú u 50 percent ľudí do štrnásteho roku života. V 75 percentách potom do dvadsiateho štvrtého roku života. Preto je dobré už deťom hovoriť, čo to znamená mať depresie, úzkosti a podobne. Ja som si napríklad predtým myslela, že vyhorenie postihuje skôr starších ľudí, ktorí sa nejakej práci venujú príliš dlho. Ale nie je to tak, vyhorieť môže aj študent, nie je to nutne napojené na dĺžku kariéry.

O Mariinom projekte


Projekt Nevypusť duši sa snaží o destigmatizáciu ľudí s duševným ochorením. Jednou z jeho aktivít sú napríklad workshopy pre študentov stredných škôl. V päťhodinovom programe sa snaží s mladými ľuďmi hovoriť o tom, čo je to vlastne duševné zdravie, ako sa oň dá starať, rozpráva príbehy pacientov. Ich rady sú tiež všetkým dostupné na www.nevypustdusi.cz.

Kto ďalší využíva vaše kurzy?

Niekedy sa na nás obrátia aj matky, ktorým sa rozvinú popôrodné depresie. To je u nás tiež dosť tabu, na Instagrame vidíte len namaľované rozosmiate krásne matky s tromi učesanými deťmi. Ja sa tomu vždy smejem, ako je to možné, pretože som pracovala aj v škôlke a tam kým ste jedno dieťa učesali, ďalšie boli strapaté. A naopak tieto mamy v depresii sa zaoberajú pocitmi, že nie sú dobré matky, že svoju rolu nezvládajú, ale z okolia cítia len tlak na to, že sú  predsa v najkrajšom období života. Toto nešťastné obdobie často vyústi aj do hospitalizácie tej mamy a predpisujú sa antidepresíva.

Na webe Nevypusť duši máte veľa návodov, ako nevyhorieť v práci, ako dodržiavať zásady zdravej psychohygieny… Ale už prvý bod z toho, a síce dostatok spánku, asi matky bábätiek skôr horko rozosmeje…

Jasné, že matky, alebo dokonca celé rodiny, kde sú malé deti, sa prosto nevyspia. To je vec, s ktorou sa jednoducho musí počítať. Ale potom je dobré myslieť práve na tie zvyšné body. Predovšetkým sa snažiť udržať si nejaké sociálne kontakty, stretávať sa s ľuďmi.

Zameriavate sa aj na duševnú prevenciu, učíte ľudí duševnej hygiene. Ako sa o seba máme starať?

Zhrnuli sme to v našom letáku na webe Sedem zásad zdravej psychohygieny. Starostlivosť o dušu sa veľmi prepája so starostlivosťou o telo, preto je bod číslo jedna dostatok spánku. Tiež musíme myslieť na zdravú stravu a pobyt na čistom vzduchu. Druhý bod je pohyb. Pri pohybe je z mnohých štúdií jasné, že pohyb pôsobí na duševné zdravie viac ako blahodarne, má overené antidepresívne účinky. Ďalšie dôležité body sú udržiavanie vzťahov, urobiť si čas na seba, občas vypnúť obrazovku a nebyť online.

Sedem zásad zdravej psychohygieny podľa Nevypusť duši

  1. Pamätaj na svoju pohodu – uisti sa, že máš dostatok spánku, čerstvého vzduchu a vyváženej stravy.
  2. Pohybuj sa – nájdi si nejakú fyzickú aktivitu, ktorá ťa baví a po ktorej ti je dobre.
  3. Urob si čas na svoje myšlienky a pocity – každý deň na nejaký čas vypni počítač, telefón a televíziu.
  4. Buď súčasťou skupiny – venuj čas ľuďom, s ktorými je ti dobre.
  5. Maj realistické očakávania od svojich nálad – všetci máme niekedy zlú náladu, kedy nezvládame byť pozitívni (pokiaľ máš ale zlú náladu niekoľko týždňov v kuse, vyhľadaj pomoc).
  6. Nastav si dosiahnuteľné ciele – zvoľ si ciele, ktoré ťa motivujú, ale nepohlcujú.
  7. Buď na seba dobrý – pokiaľ si v ťažkej situácii, dýchaj zhlboka a skús na seba hovoriť tak, ako by si hovoril s dobrým priateľom.

Stiahnite si Sedem zásad v PDF a vytlačte si ich napríklad na zavesenie na chladničku alebo nástenku.

Vypnúť obrazovku radíte kvôli svetlu z displeja, alebo kvôli obsahu?

Z oboch dôvodov. Modré svetlo z displeja nabudzuje mozog, čo je zlé pred spaním. Ale aj kvôli obsahu, napríklad sociálnym sieťam, ktoré môžu v nadbytočnej miere vyvolávať úzkosti. Občas je dobré nahradiť displej zeleňou, ísť do prírody.

Ktorý z tých bodov duševnej hygieny je najväčším problémom pre vás?

Pohyb, mám s ním spojené komplexy ešte z čias telocviku na základnej škole. Pre mňa to vždy bol viac stres ako zábava a pohoda. A bojím sa, že v tom nie som sama, učitelia by to mali viac reflektovať a nesprotiviť šport deťom.

A sme pri škole a učiteľoch…

Pre mňa je dôležité, aby téma duševných chorôb nebola tabu a uviedla sa do nášho života skôr, kým s ňou začnú problémy. Teda aby sa s ňou začalo pracovať už v škole. S projektom Nevypusť duši teraz chodíme na stredné, ideálne by bolo, aby sa všetko riešilo už na základkách. A rovnako ako máme telocvik, malo by byť aj duševné zdravie súčasťou predmetov. Zakomponovať sa dá do mnohých. Do biológie, občianskej náuky… Som za to, aby sa učitelia na pedagogických fakultách dozvedali aj o duševnej prevencii. A aby nikomu nepripadalo čudné, že sa o takej téme učí. Aby deti rovnako ako číslo na hasičov a policajtov poznali číslo na linku bezpečia.

Vaše prednášky majú za cieľ búrať predsudky, ale majú ich ešte vôbec dnešní mladí?

Majú. Samotnú ma to prekvapuje, ako veľmi. Najčastejší je názor, že kto má depresiu, je leňoch, že to nie je choroba. A že depku má dnes každý. My sa snažíme vysvetľovať, že to je choroba ako každá iná, pretože momentálne je v tejto krajine vysoké percento ľudí, ktorí majú neliečenú depresiu. Až 50 percent ľudí, ktorí trpia depresiami, sa nelieči. Len úzkostné poruchy má v Čechách 1,5 milióna ľudí. To je veľké číslo.

Okrem školy na deti pôsobia rodičia, čo môžu urobiť tí? A od kedy?

Myslím, že od narodenia môžu ísť príkladom. Počúvať deti a nepodceňovať ich boliestky a strachy. Väčšina duševných porúch sa prejaví už v mladosti, a to väčšinou v čase, kedy ešte mladí ľudia žijú doma. Keď si dieťa akokoľvek povie o pomoc, poskytnúť ju, vyhľadať odborníka a vedieť, že ísť k psychológovi alebo psychiatrovi je normálne. Každý štvrtý človek na svete ich pomoc potrebuje, jednoducho to je normálne. A čím skôr sa problémy riešia, tým jednoduchšie to je.

Môže mať vôbec päťročné dieťa depresiu?

Na to nie som odborník, ale počula som, že áno a sú na to aj diagnostické manuály. U malých detí sa prejavujú skôr strachy a úzkosti. Ale u desaťročných detí sú depresie bežné a stáva sa, že aj tak mladí ľudia spáchajú samovraždu. Nechcem nikoho strašiť, ale pripomínam, že nie je dobré brať všetko na ľahkú váhu.

Na webe Nevypustdusi.cz máte veľa užitočných manuálov na riešenie problémov vo vzťahoch na pracovisku, pri ťažkostiach so štúdiom. Mňa zaujal ten pre ľudí, ktorých blízki trpia nejakou duševnou ťažkosťou. Radíte, ako sa v takom prípade správať, a mňa naopak zaujíma: v čom v takejto situácii najčastejšie chybujeme?

Zabúdame sa starať sami o seba. Čo je pochopiteľné, ale keď niekto krváca, tiež všetko necháme a začneme mu pomáhať. Blbé je, že kým pri krvácaní alebo infarkte pomáhate chvíľu a potom príde záchranka a prevezme to po vás, keď má niekto duševnú poruchu, tak tie problémy sa vlečú. A keď sa o seba nestaráme dlho, dospeje to tak ďaleko, až sami budeme potrebovať pomoc.

Ďalšou dôležitou radou je viac počúvať a menej hodnotiť, možno aj menej odporúčať, čo by sa dalo robiť. Človek v depresii alebo úzkosti si možno dokonca aj uvedomuje, že sa cíti iracionálne, nemá cenu ho nejako presviedčať. Ale dá sa povedať: pozri, veľmi tomu nerozumiem, nikdy som sa takto necítila, ale chápem, že sa tak môžeš cítiť, a verím ti to. A môžem ti s tým pomôcť, ak budeš chcieť. Nenútiť, netlačiť, neobjednávať k psychoterapeutovi, keď človek sám nechce. Veriť mu, že až bude chcieť, sám si povie.

Marie Salomonová


Narodila sa v roku 1992 v Prahe. Vyštudovala neurovedy na britskej University of Nottingham. Po návrate do Česka sa spolu s Terezou Růžičkovou rozhodla rozbehnúť kampaň Nevypusť duši a neskôr sa postarala o prerod tohto študentského projektu do neziskovej organizácie. Pripravovala sériu pilotných workshopov „Duševní zdravověda pro teenagery“ a starostlivosť o duševné zdravie sa snaží dostať aj do skautských oddielov a vôbec kamkoľvek, kde je potrebná.

Čítajte tiež

ďalšie články