Sama ste žili v detskom domove od svojich štyroch rokov. Ako si spomínate na Vianoce z tej doby?
Boli krásne! Až neskôr v dospelosti som bola celkom smutná, že tie dosplácke Vianoce nie sú také zábavné ako tie detské v domove. Tam sme mali už mesiac dopredu vianočnú výzdobu, pieklo sa vianočné pečivo, nacvičovala sa besiedka a ja som sa nemohla dočkať, kedy svoje pásmo ukážem našim tetám, ujom, zamestnancom a sponozorom domova.
A čo ste si vtedy priali pod stromček?
Ako malé dievča predovšetkým bábiky Barbie, neskôr kozmetiku, oblečenie a líčidlá. Na strednej škole som už v domove dostávala praktické darčeky. Pamätám si, ako som si myslela, že mám pod stromčekom snowboard a ona to bola žehliaca doska. (smiech)
A bol vlastne pre vás zaujímavejší, keď ste boli malá, celý ten vianočný zážitok alebo darček pod stromčekom?
To samozrejme záležalo od veku a postupom času sa to menilo. Ako malé dievča na základnej škole pre mňa boli samozrejme veľmi aktraktívne najmä darčeky. Neskôr viac tá vianočná atmosféra. Ako kreatívny človek som milovala prípravu besiedky, pretože som spievala, odmalička som tancovala v škole aj v krúžkoch a bavilo ma – a dodnes baví – predvádzať, čo viem.
Ako deti v detskom domove vôbec vnímajú Vianoce, sviatky, pospolitosť?
Pre deti v domove, ktoré nikdy nezažili iné Vianoce ako tam, je to krásne strávený čas. Nie je nič krajšie ako keď vidíte, ako je pri veľkom stromčeku tridsať deti a rozbaľujú darčeky. Milovala som to.
Pospolitosť a kolektív tam je, nielen počas Vianoc, pre deti úplne prirodzený. Otázkou zostáva, či je to dobre alebo zle. Mne osobne sa páči to, že vďaka tomu dokážem vychádzať s každým a nie som konflitkný typ, ale na druhú stranu celý život bojujeme s pocitom, že nie sme jedinční.
Veľa ľudí sa pred sviatkami obracia k charite, posielajú do ústavov deťom darčeky. Dá sa pomôcť ešte nejak viac? Je toto to, čo detské domovy najviac potrebujú?
Myslím, že keď je zámer dobrý, je to vždy úctyhodné. Takže darčeky deti určite potešia. Rozhodne si ale myslím, že by sa mala spoločnosť viac zamýšľať skôr nad tým, čo by sa dalo v ústavoch zlepšiť. A to nie sú materiálne veci a netýkajú sa Vianoc. V detských domovoch chýba supervízia pre pedagógov, ich lepšie finančné ohodnotenie. A hlavne psychologická pomoc, odborná duševná starostlivosť o deti, ktoré prechádzajú neuveriteľnými traumami.
Takže viac ako hmotné veci chýba podpora? Záujem o toho jedného konkrétneho človeka?
Áno. A deťom potom chýba sebavedomie, láskyplný vzťah k sebe samému. Bohužiaľ od narodenia necítime lásku, vrelosť a starostlivosť. Sme deprimovaní a počas života hľadáme samých seba, to, kam patríme. Neustále premýšľame nad tým, čím sme sa prevenili. Viníme samých seba. Častokrát bojujeme so strachom, točíme sa v začarovanom kruhu vo všetkých medziľudských vzťahoch. Nikdy by som vám nepriala pocítiť to, ako veľmi sami o sebe, my deti z detských domovov, pochybujeme, ako veľmi sa nemáme radi, hnevá ma, ako málo stačí k bolestným pocitom a ako veľa úsilia potrebujeme, aby sme tieto vzorce správania uzdravili. Aj preto som založila nadačný fond a deťom sa snažíme s týmto pomôcť. Samozrejme najlepšie by bolo, keby tie deti neboli v domovoch, ale v náhradných rodinách. V Čechách je v ústavnej starostlivosti osem tisíc detí, každý rok ich tisíc pribudne. Prečo nemôžu byť jednoducho zaradené do náhradných, fungujúcich rodín?
Jedným z cieľov vašej nadácie je podporiť u detí sebaistotu. Píšete na jednom webe, že chcete, aby si deti vedeli povedať: „Nezáleží na tom, kto je moja matka či otec, záleží na tom, kto som ja.“ Kedy ste si toto zvládli povedať vy sama?
Pamätám si celkom presne, ako som stále hľadala vinníka svojho vlastného nešťastia. Obviňovala som všetkých, mamu, otca, decák, osud, Boha, že všetci môžu za to, čo sa mi stalo a čo sa so mnou deje. Bola som zúfalá, jedného dňa som si uvedomila, že som v bludnom kruhu, v slučke, že sa mi stále deje to isté. Mení sa iba čas, ľudia okolo mňa, že sa mení situácia, ale že ja sa cítim stále rovnako. Ponížená. Nemilovaná. Nechcená. Jedného dňa som sa ale spýtala sama seba – čo vo mne spôsobuje to, že sa oni ku mne takto správajú? Zrazu akoby sa rozsvietila žiarovka, vedela som, že mi všetci zrkadlia môj vnútorný svet. Začala som od toho dňa riešiť iba samú seba. Už neriešim pocity nikoho iného, ale viem, že keď sa ma niečo dotkne, tak to proste rozdráždilo niečo, čo už bolo vo vnútri mňa. A to je treba riešiť.
A ako to riešite?
Už desať rokov chodím na terapiu, kde sa snažím svoje negatívne vzorce z detstva rozpracovávať. Je to pre mňa tá najlepšia investácia do seba, dnes už tomu hovorím rande sama so sebou. Psychológia ma baví, študovala som ju a už dnes viem, že nenávisť ničí v prvom rade hlavne vás, takže sa snažím vypustiť všetko, čo pre mňa nie je prospešné. Odpúšťam každý deň všetkým, snažím sa, ale dôležité je emóciu si priznať, dovoliť a prežiť. Takže niekedy si aj teraz poplačem, nadávam, hnevám sa, ale je to veľká úľava. Odporúčam to všetkým.
Deti z domovov majú obecne so sebavedomím problém, majú v hlave myšlienku typu: „Si škaredá, hlúpa, obézna, nikto ťa nemá rád.” Sami seba vinia z toho, že ich rodičia opustili. Vy sa snažíte so svojou nadáciou tieto myšlienky vyliečiť. Dá sa to vôbec? Čo pomáha, čo robíte?
Vytvárame individuálny vzťah. Vďaka nadačnému fondu im poskytujeme takzvaných sprievodcov. Dieťa z detského domova totiž stráca domov dvakrát, keď sa dostane do domova a keď ho opustí. A štatisticky skoro šesť detí z desiatich sa po odchode z detského domova dopúšťa trestnej činnosti, najčastejšie sa potýkajú s drogami, alkoholom, prostitúciou a gamblérstvom.
Podľa ďalších výskumov prešlo 70 % bezdomovcov ústavnou starostlivosťou. Preto vznikol náš projekt Reštart, ktorý sa zameriava na mladistvých v detských domovoch, ktorým sa blíži odchod alebo už žijú mimo detský domov. Ponúkame im, aby v tom neboli zase sami. Chceme, aby každý mladý človek, ktorý opúšťa brány detského domova, mal možnosť pred odchodom nadviazať individuálny ľudský vzťah, ktorý bude pokračovať aj po odchode z detského domova. Ešte v detskom domove si stanoví individuálny plán, napríklad dokončené vzdelanie, výber vhodného zamestnania, finančné hospodárenie, bývanie, kvalitné vzťahy, plnenie povinností voči štátu. Po odchode z domova sa spoločne stretávajú až do naplnenia tohto plánu a predovšetkým do stabilizovania situácie mladého človeka.
Pretože čo je v živote dôležitejšie ako pocit, že nie ste na svete úplne sami? Že sa máte na koho spoľahnúť a obrátiť? To je to, čo chceme mladým odovzdať. Sprievodca nie je náhodný človek z davu. Je to školený mentor, ktorý prešiel psychickou spôsobilosťou a raz do mesiaca dochádza na profesionálnu supervíziu.
Ako ste sa do domova dostali vy?
Moja drogovo závislá mama ma zabudla v taxíku. Život pred detským domovom si pamätám, ale veľmi matne, musela som podstúpiť niekoľko terapií, aby som sa do života pred domovom aspoň pocitovo vrátila. Človek by na tieto okamihy najradšej zabudol a dieťa je v tomto úžasné, že žije v prítomnom okamihu. Všetky tie zlé spomienky otvorene popisujem vo svojej knihe, ktorá bola pre mňa obrovskou terapiou.
Aký máte teraz k rodičom vzťah?
Mama pre mňa bola a je človek, ktorý robil to najlepšie, čo dokázal, ale bola proste závislá na drogách. Keby som s ňou ostala, možno by som bola ako ona. Otec za nami celý život do domova chodil, keď som mala trinásť, chcel si ma vziať domov, ale to som zase nechcela ja, bola som v detskom domove ako doma. Ale môj brat k nemu odišiel, to bolo vtedy pre mňa najhoršie. Mám aj ďalších päť súrodencov, dvoch bratov z otcovej strany a tri z maminej strany, ale nepoznám ich veľmi. S otcom mám každým dňom lepší a lepší vzťah, pracujeme na ňom. Je krásne pozorovať, ako sa skrz vás veci jednoducho menia. Mama je pre mňa vzdialenejšia, ale tak to bolo vždy. Teraz to už prijímam.
V dobrom spomínate na svoje vychovávateľky v detských domovoch. Mali ste v nich vzory?
Milujem ich, všetkých. Boli samozrejme chvíle, keď som bola nahnevaná, sklamaná a nepochopená, lenže s odstupom času to človek vníma trošku inak. Vidím v nich ženy, matky, ktoré počas Vianoc trávili čas s nami a nie so svojim deťmi, vidím ich boliestky, krivdy. Majú moju najväčšiu úctu, kiežby im bola dopriata väčšia starostlivosť a supervízia. Najhoršie pre dieťa z domova je, keď ho vychováva nespokojný, nesebavedomý vychovávateľ a to sa bohužiaľ v niektorých našich detských domovoch deje. Ja som mala svoju tetu Hanku, ktorá bude navždy babička mojich detí. Dala mi viac ako musela, brala si ma domov a nikdy nezabudnem na jej komoru, kde mala nutellu – bože, to bol zážiťok! (smiech)
Veronika Kašáková
Veronika Kašáková (* 6. november 1989 Praha) je česká modelka a finalistka Českej Miss 2014. Taktiež je zakladateľkou Nadačného fondu Veroniky Kašákovej.
Pochádza z Vysoké Peci pri Chomutove. Od štyroch rokov vyrastala aj s bratom Karlom v detskom domove. Vyštudovala predškolskú pedagogiku na Strednej pedagogickej škole v Moste, pracovala v banke. V roku 2014, po súťaži Miss, napísala autobiografickú kniu Spoveď dievčaťa z decáku. O dva roky založila Nadačný fond Veroniky Kašákovej, ktorý podporuje deti v detských domovoch tak, aby mohli žiť plnohodnotný život a boli pripravené na prekážky v bežnom živote po opustení detského domova.