Niektoré štúdie ukazujú, že v štandardných denných situáciách s dieťaťom vyjednávame až 6x denne zhruba 8 minút. Každá mamička tuší, že je veľakrát priam maturitou presvedčiť deti po dobrom, aby jedli zelenú zeleninu. Dá sa to, ale chce to čas, priestor a rešpekt. Kedy teda začať vyjednávať? Začínať vôbec? Čo sa osvedčilo a čo je strata energie?
Spýtali sme sa Martina. Otca troch detí a tiež psychológa zameraného na biznisové vyjednávanie. Dúfame, že vám jeho tipy a triky pomôžu alebo sa v nich minimálne nájdete.
Základom vyjednávania je sloboda povedať, že niečo chcem alebo nechcem. Platí to rovnako u detí ako u dospelých. Autonómne rozhodovanie a rešpekt teda hrajú zásadnú rolu a preto je logické, že s deťmi sa dá vyjednávať až vtedy, keď budú túto logiku chápať. Nedá sa generalizovať, ale panuje zhoda v tom, že podľa schopností dieťaťa môžeme v rôznej miere vyjednávať od 2 rokov. Je nutné zohľadniť vek, situáciu a celkový mentálny vývoj dieťaťa.
Základné pravidlo: Mať čas, vyčleniť si priestor a klásť otázky.
Urobiť si čas
Mať čas na vyjednávanie (nielen) s deťmi je to najzásadnejšie. Ak ho nemám a dostanem seba aj dieťa do časového tlaku a dopadne to väčšinou tak, že sa buď prispôsobíme dieťaťu alebo konáme jemu navzdory.
Ak mám 5 minút a viem, že keď prídem do škôlky neskoro, tak už mi tam dieťa nezoberú a dieťa práve v tej chvíli začne vzdorovať, že “tieto topánočky si nezoberie”, musíme robiť ústupky alebo konať dieťaťu navzdory. Niekedy to inak nejde. Zoberieme dieťa cez rameno a ideme. Keď čakáme, že dieťa bude vzdorovať, je potrebné pripočítať čas na zjednávanie. Pripraviť sa.
Ďalším príkladom za všetky môže byť desiata. Veľakrát nás môže vytočiť, že sa s nimi ráno zabávame a dieťa ich potom odmieta. Ráno v strese a časovom tlaku nič nevyjednám. Urobím ústupok. Ak ale pripravíme desiatu večer so súhlasom dieťaťa, nemôže na druhý deň povedať, že toto si do školy nezoberie. Dohodli sme sa na tom a my tam môžeme vymáhať plnenie našej dohody.
Kladenie otázok
V práci sme zvyknutí klásť veľa otázok na rôzne témy. Je to preto, že ľudí okolo seba nepoznáme a netušíme, čo si môžu myslieť. U rodiny predpokladáme, že ju poznáme ako svoje topánky, a preto postupom času prestaneme klásť otázky.
Lenže to sa javí ako základná chyba pri vyjednávaní s deťmi. „Tati, ja si ten sveter naozaj nezoberiem.“ Kým sa začneme hnevať a riešiť situáciu, musíme si premyslieť, čo je cieľom nášho snaženia. Je cieľom, aby bolo dieťaťu teplo? Je to nutnosť mať práve tento sveter? Keď sa dieťa zasekne, argument „sveter je krásny, teplý a aspoň nenachladneš“ nebýva funkčný.
Keď je čas a priestor, spýtame sa, prečo ten sveter nechce. Naša domnienka môže byť úplne mimo. Môžeme si myslieť, že tento sveter sa dieťaťu nepáči, lebo ho hryzie. Nemusí nám napadnúť, že dieťaťu napríklad vadí štítok, ktorý má sveter na krku a že riešením je odstrihnúť štítok a problém je vyriešený. Alebo, že sveter zakrýva jeho tričko s obrázkom a že riešením bude obliecť sveter a až naň jeho obľúbené tričko. Hlavným cieľom je teplo dieťaťa. Bohužiaľ, pri vyjednávaní sa ťažko hľadí na estetiku a rozumnosť riešenia. Hľadí sa na víťaznú situáciu pre obe strany a je potrebné sa zmieriť s tým, že dieťa nebude vyzerať práve ako zo žurnálu.
Buď alebo
Samozrejme, musíme brať na zreteľ zrelosť dieťaťa. U trojročného dieťaťa v období vzdoru ťažko nájdeme riešenie otázkou. Aj tu je však technika, ktorá môže pomôcť.
Nazývame ju nútenou voľbou. Dáme dieťaťu na výber z nášho predvýberu svetrov. Dieťa cíti autonómiu a voľnosť, ale zároveň sme mu vybrali oblečenie my. Výhra pre obe strany.
Analogicky to funguje u jedla, prechádzok alebo kúpania. Na otázku “Dal by si si zeleninku?” dostaneme radikálne nie. Keď však vetu postavíme inak: “Dal by si si paradajku, papriku alebo uhorku?” dostávame dieťa do pozície toho, kto si vyberá. Má svoju autonómiu a my máme na jeho tanieri zeleninu. Nepýtam sa dieťaťa, či sa chce kúpať. Ponúknem mu, či chce ísť vane, alebo do sprchy. Nepýtam sa na to, či chce ísť von, spýtam sa, či chce ísť dnes na prechádzku alebo na ihrisko.
Nechceš? Tak nesmieš!
Do určitého veku môže výborne fungovať paradoxná reakcia.
“Nechcem sa kúpať, tati”. “Dobre, tak ja ti zakazujem sa kúpať”. “Nechcem jesť zeleninu. Nikdy. Fuj”. “Dobre, tak ja ti zakazujem jesť zeleninu”. Dieťa to berie ako hru, ktorú chce prelomiť a chce vždy opak toho, čo rodič. Táto technika funguje len v niektorých situáciách a do veku, kým dieťa dozreje a začne túto hravú techniku využívať vo svoj prospech.
U druhorodených detí sa často deje, že rýchlejšie prelomia “balamutiacu techniku” rodičov, pretože sa učia pozorovaním starších súrodencov. Vyžadujú formu jednania, ktorú aplikujeme na staršieho súrodenca. “Chceš si ísť vyčistiť zuby po večerníčku alebo pred večerníčkom?” “A čo keby si namiesto čistenia zúbkov dnes zjedla jabĺčko, ako hovorila babička segre.” Dieťa má síce nútenú voľbu, ale už na ňu prestane reagovať. Nepríde mu to ako výhra.
Druhorodené deti sú napred
Vyjednávanie s viacerými deťmi súčasne
Od istej chvíle sa začnú deti hádať o to, kto mal viac, kto mal menej. Kto bol prvý a kto zase druhý. “A to nie je fér” počúvame častejšie, ako by sme chceli. A niekedy sa jednoducho nedopátrate, kto bol prvý alebo kto mal viac.
Jednou z možností je si detailne si zapisovať, kto bol naposledy prvý a kto posledný, čo často reálne nie je možné a akurát to rodičov zaťažuje. Pokiaľ sa nepamätáte, ktoré z vašich detí je narade, skvele funguje losovanie. Kameň-papier-nožnice, losovanie so zápalkami, slamkami alebo čokoľvek iné môže byť férovým riešením. Podstatné je vymyslieť taký systéme, aby starší súrodenec nepreľstil toho mladšieho.
Keď musíme riešiť delenie vecí, môžeme využiť techniku “jeden to rozdelí, druhý asi ako prvý vyberá”. Príkladom môže byť delenie torty alebo čokolády. Jeden kúsok je s väčšou časťou polevy a ešte k tomu s čerešňou navrchu. S technikou “jeden delí, druhý vyberá” si ten, kto delí, poriadne rozmyslí, ako veľmi férovo tortu rozdelí. Môže pre neho totiž zostať ten “horší kúsok”.
Môžu nastať situácie, kedy sa ako rodina nie sme schopní dohodnúť. Každé dieťa chce niečo iné. Iný výlet, inú aktivitu, iné jedlo. Tu je funkčným modelom vytvorenie rodinných zasadnutí. Dôležité je, aby sme zachovali férovosť a boli si všetci rovní. Hlasovanie alebo ťahanie zápaliek je jedným z férových variantov, ktorý zanechá síce sklamanie, že sa nejde cestou jedného alebo druhého dieťaťa, ale nezanechá pocit nespravodlivosti. A to je často väčšia výhra. S tým sa dieťa vyrovnáva oveľa horšie ako so samotným faktom, že nebolo podľa neho.
Pochváľte sa nám s vašimi tipmi a trikmi, ako vyjednávate s deťmi vy?
Urobte radosť vašim najmenším
Oblečenie, hračky aj doplnky do izbičky nájdete na Tchibo.sk
