S bábätkom do piercingového štúdia Alebo ako prepichnúť ušká čo najbezpečnejšie

Keď začneme všeobecne pri piercingu, pre veľa ľudí je to stále kontroverzná téma. Čo vy na to?

Počas svojej kariéry som zažil veľa názorov na tento odbor, ktoré neboli vždy pozitívne. Ani negatívne názory neodsudzujem, pretože väčšina z nich pochádza z nevedomosti a obmedzených znalostí tých, čo tieto názory prezentujú. Prirodzenou vlastnosťou človeka je strach zo zmien a nové veci prijímame s obavami. Negatívne názory na piercing boli zozačiatku priživované médiami a „odborníkmi“, obvykle lekármi, ktorí sa s piercingom stretli raz či dvakrát v živote a keďže tento odbor považovali za „nezdravý“, radi ho pri každej príležitosti odsúdili. Na ich obranu musím priznať, že začiatky piercingu v našom regióne boli divoké. Legislatíva žiadna a možnosti vzdelávania v odbore minimálne. Ja sám som väčšinu skúseností získal „na vlastnej koži“. Až po objave Čihákovho anatomického atlasu, zahraničného servera BMEzine a urobení niekoľkých tisíc piercingov som mal možnosť dostať svoje znalosti na dnešnú úroveň. Ani dnešnú úroveň vzdelávania a legislatívu nepovažujem za optimálne a Hell pierceri (pozn. pierceri v salóne, ktorý Miloslav prevádzkuje) za sebou nemajú len niekoľkovíkendový kurz (ktorý je postačujúci z pohľadu českého živnostenského zákona, nie však z pohľadu bezpečnej práce v odbore), ale mnohomesačný dennodenný dril pod dozorom svojich skúsenejších kolegov.

Pri rozhodnutí o prepichnutí uší rodičom väčšinou ani nenapadne, že by s tým mohli, alebo dokonca mali, ísť do piercingového štúdia. Ako to vnímate?

Keď sa rozprávame o prepichovaní uší u malých dievčatiek, nie každý si uvedomí, že je to jednoznačne piercing. Toto spojenie je jasné súčasnej generácii rodičov, ale nie vždy ich prarodičom. Naši zákazníci nás často pobavia názormi staršej generácie, z ktorých väčšina začína „Za nás to vždy prepichovala sestrička u detskej lekárky á…“. Bohužiaľ, druhá časť rozprávania často pokračuje „…a mám každé ucho prepichnuté inak“. V každom odbore existuje špecializácia a podobne, ako sa neurochirurg nestará do práce zubárovi, by sa nemal starať ani do práce piercerovi. Dôvod je jednoduchý – skúsenosti. Bežný lekár za celý svoj život ani neuvidí toľko piercingov, koľko ich skúsený piercer napichá za rok. Tu mám krásnu paralelu so mnou – aj keď mám vyštudovanú ekonomickú (a teda mám kvalifikáciu), k účtovníctvu by ma pustil len odvážlivec.

Úplne rozumiem, som z generácie, kedy nám všetkým prepichoval uši na prvé náušnice pediater. Veľa rokov už sa ale používa aj metóda nastreľovania, ktorú rodičia z môjho okolia radi využívajú. Je to lepší variant?

Naopak, nastreľovanie je pre telo oveľa väčšou hrozbou. Túto metódu, ktorá sa začala objavovať niekedy v deväťdesiatych rokoch, vnímam ako barbarskú. Porušuje azda všetko, čo sa porušiť dá. Počínajúc hygienou (pištoľ sa nedá sterilizovať ani z nej odstrániť usadený krvavý aerosól), cez nevhodnosť používaných šperkov, až po samotnú násilnú techniku.

Násilná technika znie trochu tvrdo. Čo tým myslíte?

Pri piercingu je použitá jednorazová sterilná a hlavne ostrá kanyla, ktorá tkanivom prejde ako horúci nôž maslom. Pri nastreľovaní je tkanivo pretrhnuté tupým šperkom. Tu obvykle používam prirovnanie „ako keď krájaš mäso tupým nožom“, pretože je realite najbližšie. Táto technika je, bohužiaľ, zatiaľ stále legálna a zmena je zatiaľ v nedohľadne. APP (Asociácia Profesionálnych Piercerov) v tomto smere podnikla rozsiahly výskum (v spolupráci s mikrobiologickými laboratóriami a inými vedeckými inštitúciami) a výsledky boli alarmujúce. Správne vykonanie piercingu ale nepatrí medzi priority legislatívcov (čo tak trochu chápem) a táto technika bude teda dostupná v ČR aj v SR ešte asi veľmi dlho.

Myslím si, že väčšina rodičov toto pozadie nastreľovania náušníc nepozná. Čo ale tí, ktorí ho ponúkajú?

Kapacita profesionálnych piercerov je obmedzená, získanie skúseností je náročné, a preto chápem, že niekedy nie je iné východisko. Na obranu nastreľovania musím ale povedať, že nie vždy sprevádzajú aplikáciu komplikácie – ľudské telo je zázračný mechanizmus, pre ktorý podobné rany neznamenajú veľkú prekážku. Nastreľovacia pištoľ má oproti kanylejednu veľkú výhodu – dokáže s ňou zaobchádzať každý. Väčšina „nastreľovačov“ si tieto riziká neuvedomuje. Často je to tak, že si prečítajú manuál výrobcu, ktorý samozrejme svoj produkt označí ako dokonalý a bezpečný. Ak dotyčný nastreľovač nedisponuje znalosťami z oblasti medicíny, nenapadnú mu ďalšie súvislosti a považuje svoju prácu za bezpečnú. To ale neospravedlňuje lekárov, ktorí sa nastreľovaniu venujú. Práve tí by mali vedieť, že ich konanie je nebezpečné minimálne z pohľadu hygieny (kde je porušovanie úplne zrejmé) a ak nie, odporučil by som im prax na operačke, ktorú som absolvoval aj ja.

Vráťme sa k správnemu prepichovaniu detských uší. Už chápeme, že je to piercing. Predchádza mu ale rozhodnutie, či ho vôbec podstúpiť…

Určite!  Dobre zvážiť, či ho chceme spraviť, musí byť prvý krok. Jedným zo zásadných princípov piercingu je jeho dobrovoľnosť. Piercing má byť formou sebavyjadrenia a o ňom sa v prípade bábätiek nedá hovoriť. To, že mám od detstva prepichnuté uši ja, podobne ako mala moja matka, neznamená, že to tak musí byť aj u mojej dcéry. Argument „tak sa to robí“ bol historicky použitý nespočetnekrát, počínajúc obetovaním ovce za lepšiu úrodu, cez povinný krst, až po vykanie vlastným rodičom. Aj keď ja tento piercing robím, považujem za svoju povinnosť apelovať na rodičov, aby zvážili, či chcú v tomto smere rozhodnúť za svoje dieťa. Tu porušenie pravidla „dobrovoľnosti“ nepovažujem vyslovene za zlé, len chcem, aby sa nad tým rodičia zamysleli, kým sa pre tento krok rozhodnú.

Keď sa rodič rozhodne „za“, kedy je vhodný čas prísť?

V tomto prípade platí „čím skôr, tým lepšie“ – aj keď robíme piercing deťom až do 12 mesiacov, optimálnym vekom je 3 – 5 mesiacov, kedy je pre nás ľahšie odvedenie pozornosti dieťaťa a teda aj minimálna bolestivosť zásahu. Výhodou prepichnutia uší u dojčaťa je fakt, že dieťaťu odpadne stres, ktorý očakávanie piercingu prináša a na ktorý v ranom veku ešte nie je vždy pripravené.

Čo sa týka stresu a bolestivosti, máte nejaké metódy, ako s tým pracovať?

Základným princípom snahy o zníženie bolestivosti je minimalizácia stresu sprevádzajúceho zásah. Tým najhorším, čo môžete urobiť, je odobratie dieťaťa od rodičov a vykonanie zásahu bez nich. Matka dieťaťa je v tomto veku jeho jedinou „istotou“ a jej prítomnosť je pre čistú prácu nevyhnutná. V niektorých prípadoch dieťa pri zásahu drží otec (ktorého dôležitosť nechcem zhadzovať), ale utešenie pri mamičkinom prsníku je v tomto veku jednoducho základ.

Dokážem si predstaviť, že utešiť by niekedy potrebovali skôr mamičky, pretože tie na rozdiel od bábätiek vedia, čo príde…

Niektorí rodičia to zvládajú bez problémov, ale veľa mamičiek je zo zásahu vystresovaných už niekoľko dní vopred a je nutné povedať, že zbytočne. Preto sa nám osvedčilo „nahustiť“ ľudí počas dňa tak, aby sa navzájom stretávali. Keď rodičia vidia, že predchádzajúce bábätko sa obvykle už 2 – 3 minúty po zásahu smeje, dosť sa im uľaví. To má prínos nielen pre samotných rodičov, ale pre celú akciu. Rodičia dostanú pred akciou inštruktáž od mojej asistentky, a keď vidia, že to celé nie je nijako hrozné, lepšie vnímajú inštrukcie a menej zmätkujú počas úkonu.

Rodičia sú pripravení a môže sa ísť na vec, ako to vlastne prebieha?

Priebeh úkonu je pomerne jednoduchý. Prekvapivo najnáročnejšie je obvykle vymeranie a nakreslenie bodiek na uši tak, aby sme nevzbudili u dieťaťa podozrenie. Preto je ideálny vek do 5 mesiacov. V tejto chvíli mi pomáha asistentka Edna, ktorá láka s pomocou maňušiek dieťa vľavo-vpravo, kým sa ja okolo neho pohybujem potichu a snažím sa zbytočne nepriťahovať pozornosť. Po nakreslení bodiek mesto vydezinfikujem, navlečiem si sterilné rukavice a idem vyrobiť šperk z bioplastového prefabrikátu.

To je pre mňa novinka. Myslela som si, že prvé náušnice majú byť zlaté alebo napríklad z titanu…

U detí na rozdiel od dospelých nepoužívame titan (okrem prípadov, keď chcú rodičia diamantové šperky), ale bioplast. Výhod je tu viac, od flexibility až po fakt, že sa dá v akútnom prípade (napr. pre RTG hlavy) prestrihnúť nožničkami a vybrať bez riešenia mechanizmu zapínania v nemocničnom strese. Po skúsenostiach z novembra, kedy ku mne prišli rodičia so zaseknutým „nastreľovacím“ šperkom, ktorý som musel precvaknúť kliešťami, som za tento materiál ešte radšej.

Poďme k priebehu samotného prepichovania uší. Čo je ďalším krokom?

Samotný zásah (teda čas, kedy je dieťa v strese) je na celej akcii najkratší, trvá približne 60 – 90 sekúnd. Najlepší (náhodou meraný) rekord mám síce 58 sekúnd, ale väčšinou to odhadujem cez minútu. Rodičia dieťa pridržia podľa inštrukcií, kým ja pracujem a to isté urobíme aj na druhej strane. V tejto fáze naháňame každú sekundu, preto občas zmätkujúcich rodičov dirigujeme, nech to má malá čo najskôr za sebou. Okamžite po skončení rodičov posielame naspäť na recepciu, kde dieťa prestáva obvykle do minúty či dvoch plakať a vlastne už netuší, že sa niečo stalo.

Viem, že keď má človek čerstvý piercing, je dôležité sa oň starať a predpokladám, že u detí to platí dvojnásobne. Čo by rodičia mali v tomto ohľade správne robiť?

Na prvom mieste je zamedzenie vniku nečistôt do rany a mechanickému poškodeniu. To je v priamom rozpore s najčastejšou fámou ohľadom piercingu, ktorá hovorí „pretáčaj si to, nech ti to tam nezarastie“. Táto fáma je bohužiaľ veľmi rozšírená a je príčinou 99 % problémov s piercingami (nielen u detí). Pre lepšie hojenie je dobré používať vhodný aftercare prostriedok. Tieto prostriedky je možné zakúpiť priamo v piercingovom štúdiu. Lacnejšou alternatívou k aftercare spreju je slabý soľný roztok. Nikdy ale nepoužívať lieh, peroxid a iné agresívne látky, ktoré spália čerstvo vytvorené tkanivo. S dieťaťom je dobré na niekoľko týždňov vynechať plávanie a pri kúpaní hlavu len rýchlo omyť a uši dlho nenamáčať.

Keď sa ešte vrátim k náušniciam z bioplastu – po akom čase ich prípadne môžu rodičia dieťaťu vymeniť za iné?

Bioplastové (prípadne aj titanové) náušnice odporúčam nechať v rane minimálne 3 mesiace. Je potrebné si uvedomiť, že dieťaťu je v tomto veku úplne jedno, či má v ušiach náušnice za pár desiatok alebo za pár stoviek. Naopak by mu ale nebolo jedno, keby mu neopatrný rodič potrhal nezahojené uši nevhodným šperkom. Je potrebné používať sedliacky rozum a uvedomiť si, že dieťa je živý tvor a má priority trochu inde. Chápem, že babičky tlačia na urýchlenú inštaláciu náušníc, ktoré malej kúpili, to ale nie je dôvod dieťaťu zbytočne ubližovať. Odporúčam sa radšej vopred s babičkou dohodnúť, aby vám namiesto náušníc kúpila poukaz na piercing uší ako taký.

Je ešte niečo, čo by ste odporučili rodičom uvažujúcim o náušniciach pre bábätko?

Čo dodať na záver? Sami si vyberte, akou cestou sa rozhodnete situáciu riešiť, vždy ale používajte rozum. Aj keď je piercing uší z nášho pohľadu maličkosťou, je to stále zásah do integrity tela a ako taký ho nepodceňujte.