Pamätám si (a je mi pri tom dosť trápne), ako som v šiestej triede predstierala vyvrtnutý členok, aby som nemusela bežať tisícpäťstovku. Prišlo mi to lepšie ako znovu zažiť ten potupný pocit, keď celá trieda v cieli otrávene čaká, kedy dobehne aj tá blbá bifľoška, aby sa mohlo ísť do šatne.
Aj tak ma ale na behaní vždy niečo lákalo – veď musí byť tak super hopkať si ladne okolo rieky, lesom alebo ranným mestom. Striasť zo seba stres, vyčistiť hlavu, užiť si prírodu… Keď nebudem behať na čas, určite to pôjde lepšie…
Toľko k predstavám. Realita bola, že viac ako krásy prírody som si všímala boľavé pľúca, po kilometri došli sily a zo všetkého najhoršia bola myšlienka, že som asi úplne neschopná. Veď to behanie je predsa úplne prirodzený pohyb, nie? Tak prečo sa po behaní cítim tak mizerne (aj keď už na mňa dávno nikto v žiadnom cieli nečaká), namiesto aby som bola nadopovaná endorfínmi?
Najväčšia zmena prišla, keď som prestala behať nesprávne
Moment, ono to ide behať nesprávne? Áno. Tiež mi chvíľku trvalo, kým som to spracovala. :-)
Veď malé deti nikto behať neučí, a ako lietajú! Lenže pravda je taká, že spôsob, akým sa hýbeme a ako vôbec existujeme vo vlastnom tele, si postupne kazíme. Nevhodnou záťažou, neprirodzeným sedením, malým množstvom pohybu… až nakoniec vidíte park plný dospelých, ktorí behajú rovnako zle, ako som to robila ja.
Samozrejme už im to neznámkuje protivná učka so stopkami a notesom. Nesprávnymi bežeckými návykmi to iba sami sebe robíme ťažšie. Behá sa nám zle, dusíme sa, všetko nás bolí a sme takí otrávení, že nakoniec tie krásne tenisky schováme hlboko do skrine, pretože behanie asi nie je pre nás.
Dych – ruky– nohy
Sú tri veci, ktoré sa dajú pri behaní robiť nesprávne. A každá zvlášť aj všetky dokopy potom môžu za mizerný bežecký zážitok.
Na to som teda neprišla sama. To mi ukázal tréner, ktorého som poprosila, aby mi s behaním pomohol, pretože som chcela prekonať svoj blok, že viac ako tri kiláčiky jednoducho nedám.
Myslela som si, že „tréning“ bude spočívať v tom, že dostanem konečne nejaký šikovný plán, ako pridávať záťaž. Také to prvý deň zabehneš 500 m a ideš domov, druhý deň kilometer, potom si daj dva dni pauzu, potom skús kilák a niečo… A ono nie. Namiesto toho so mnou môj tréner Martin prešiel to, čo väčšina ľudí stratila: umenie správne dýchať a prestať sám sebe v pohybe prekážať. Plán záťaže je až druhý krok.
Pre mňa osobne boli najväčším prekvapením nohy. Martin ma na úvodnom stretnutí postavil na bežecký pás a potom mi pustil video, ktoré natočil. „Vidíš? Tu dáš vždy nohu kus pred seba a potom sa nielen musíš odraziť tou zadnou, ale tiež prekonať odpor, čo kladie tá predná. To sa potom nediv, že si hneď hotová…“ ukazoval mi. A ja som nechápala, kam inam by som asi tak tú nohu mala dávať, keď nie dopredu! :-) Tým začali naše „technické“ tréningy.
Ešte predtým, ako sa pustíte do samotného tréningu, by si mal tréner v prvom rade vypočuť, čo od toho čakáte. V ideálnom prípade vám môže urobiť diagnostiku došľapu alebo pri behu na páse (vy bežíte a on pri tom môže stáť a pozorovať) sledovať, či robíte nejakú pohybovú chybu apod.
Keď sa presunieme k samotnému behu, tak každé stretnutie s trénerom začína „bežeckou abecedou“. Možno ste ju v škole nemali radi, rovnako ako ja. Pomáha ale s rozpohybovaním nôh, rozohreje a pripraví telo na záťaž, a preťahuje, čo je treba.
Potom idete spoločne behať, alebo sa učiť techniku. My sme obvykle niekam dobehli a potom cibrili „základné piliere“. Veľmi mi pomáhalo, že ma pri tom, ako som jednotlivé veci skúšala, Martin natáčal. Potom mi mohol lepšie ukázať, kde robím chybu.
Končí sa výklusom a potom ideálne pretiahnutím. Vďaka tomu to ďalší deň bolí o dosť menej. :-)
Medzi jednotlivými tréningami sa môžete s trénerom dohodnúť, ako často máte chodiť behať sami a na čo sa zamerať.
Myslím, že keby sa tie základy, čo mi ukázal Martin, učili na telocviku napríklad namiesto merania, ako ďaleko hodíte granátom, beh by neznášalo oveľa menej ľudí.
Základ pohodového behania je neplytvať energiou
Preto je potrebné správne dýchať. Čím rýchlejšie dýcham, tým viac krvi sa srdce snaží napumpovať do obehu. To sa hodí na rýchly únik pred tigrom na strom, ale nie na dlhý beh. :-)
Ako prvú vec ma teda Martin naučil vedome znížiť tepovú frekvenciu spomalením dychu – áno, aj pri behu. Každý bežec potom vydrží dlhšie a po rovnakom počte km je menej unavený.
Rukami si môžem pomáhať, ale tiež sa brzdiť. Ako väčšina ľudí ich jednoducho nejako intuitívne pokrčím a potom nimi mávam tam a späť, a že by som si myslela, že mi nejako uberajú silu… to asi nie, však? Tak vraj áno. :-) Veľkú časť spoločného trénovania sme strávili tým, že som sa učila rukami „odpichovať“. Bolo to veľmi náročné na hlavu, ale aj tu som videla rozdiel – akoby som naraz mala extra energiu, ktorú môžem vložiť do samotného behu.
Od nôh by som sa mala odrážať, nie sa ich snažiť prekonať. Ako už som písala, toto pre mňa bolo najväčšie prekvapenie – že sa budeme venovať dýchaniu a rukám, to som tušila, ale koľko času strávime s nohami, to by mi nenapadlo. Zároveň pre mňa bolo „správne“ kladenie nôh naozaj najťažšou vecou, čo som sa musela naučiť.
A ďalej? Už len vytrvať
Keď som zvládla tieto tri piliere, beh bol naraz oveľa jednoduchší a hlavne som naň mala oveľa väčšiu chuť. Odpadla totiž tá moja mnohoročná psychická brzda – pocit, že toto utrpenie mi za to nestojí. Stačilo prestať trpieť. :-)
Asi najlepší dôkaz sú fotky z mojej poslednej dovolenky, kedy som sama od seba vstávala o šiestej ráno, aby som si mohla obuť tenisky a vybehnúť.
Moju sľubne rozbehnutú bežeckú sezónu nakoniec minulú jeseň prerušili tehotenské nevoľnosti. Ale už teraz sa teším, až mi (a snáď to bude čoskoro) bábätko dovolí zase vybehnúť. Fyzičku si síce budem musieť znovu vytrénovať, ale už aspoň viem, ako na to, aby to toľko nebolelo.
