Po príchode zo škôlky či školy rozprávajú príbehy plné vybájených postáv alebo úplne vymyslených zápletiek, často sa dostanú do takej ráže, že si ich ešte samy domýšľajú a dotvárajú. „Peťo má psíka a ten psík je veľký ako dom. A predstav si, že včera zožral večeru a potom prišiel domov ich otecko a psík zjedol aj neho! A nakoniec si ešte dal celú ich garáž aj s autom!“
Niektorí rodičia sa boja, že z ich detí vyrastú klamári, ale v tomto prípade to ozaj nehrozí. U malých detí je svet fantázie a realita až tak blízko seba, že nie vždy sú schopné odlíšiť jedno od druhého. Tieto príbehy sú len známkou obrovskej fantázie, ktorú deti majú. A dokonca väčší sklon klamať môže podľa psychologičky Angely Crossmanovej zo servera Parenting.com byť u predškolákov prejavom ich vyššieho IQ.
Medzi jednotlivými vekovými skupinami sú však prirodzene rozdiely.
Batoľatá
Často povedia niečo, čo nie je pravda. V tomto veku nemá zmysel ich trestať za prispôsobenie pravdy, pretože realita im často splýva s fantáziou, čo tvrdí napríklad aj americký psychológ Michael Brody. Takéto malé deti nechápu, že popisujú svoje myšlienky, a nie realitu, takže trest za „klamstvo“ by nemal žiadny význam.
Predškoláci
V tomto veku žijú deti vo svete plnom vybájených priateľov, zvierat a strašidiel. Vymyslené príhody sú len hra, ktorá rozvíja ich fantáziu. Často nám vymyslenými príbehmi chcú niečo povedať ‒ vyjadriť svoje priania alebo trápenia. Dievčatko si napríklad vymyslí kamarátku, ktorá môže každý deň zjesť toľko zmrzliny, koľko chce.
Mladší školáci
Často sa pod ťarchou otázok priznajú k niečomu, čo vôbec neurobili, len aby mali pokoj. V tomto veku treba pri zisťovaní pravej podstaty veci veľa taktu, aby sme neotriasli vierou dieťaťa v spravodlivosť. To sa potom veľmi ťažko a veľmi dlho napravuje. Školáci sú už schopní pochopiť príčinu a následok a klamaním sa niekedy snažia vyhnúť situáciám, ktoré sú im nepríjemné. Ak je však atmosféra v rodine otvorená a pokojná a deti zistia, že sa nemusia báť, je veľmi pravdepodobné, že sa naučia byť úprimné. Najprv je dôležité zistiť, čo dieťa ku lži viedlo, vždy by sme sa mali snažiť pozrieť sa na danú situáciu jeho očami. Ak deti nápadne často opakujú nejakú lož alebo vymyslenú vec, môže to signalizovať určitú nepriaznivú situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Napríklad dievčatko stále rozpráva, ako má poddaných, ktorí ju nosia na rukách: v skutočnosti si želá, aby ju deti v triede prijali medzi seba.
Starší školáci
Sú uzatvorenejší než menšie deti, začínajú si strážiť svoje súkromie. Rodičia by ho nemali násilím narušovať, ale samozrejme by mali mať prehľad o tom, čo a prečo ich deti robia. Netreba zabúdať, že pri spoločných aktivitách sa možno dozvedieť oveľa viac než pri cielenom „výsluchu“. Deti v tomto veku ešte nedokážu prevziať plnú zodpovednosť za svoje činy, takže ak im veríte, že celý mesiac pracujú na seminárnej práci do školy bez toho, aby ste ich priebežne kontrolovali, je dosť možné, že na konci mesiaca zistíte, že s tým ani nezačali. Vždy je lepšie lži predchádzať (priebežnou kontrolou), než nechať veci dôjsť až tam, kde už nie je iné riešenie než krik a trest.
Tínedžeri
S postupujúcim vekom počet klamstiev narastá. Problematické je predovšetkým obdobie puberty, keď dospievajúci majú veľkú potrebu súkromia a rodičom sa už so všetkým nezverujú. Občas aj zaklamú, pretože im to uľahčí život. O to viac taktu treba, aby si dieťa uvedomilo, že lož narúša jeho vzťahy s okolím a že stráca svoju hodnovernosť. Zároveň treba, aby sa dieťa viackrát presvedčilo o tom, že sa oplatí byť úprimný.
Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať
Problém nastáva, keď dieťa klame v situáciách, keď preukázateľne niečo urobilo a pomocou klamstva sa chce vyhnúť trestu. Veľmi malé dieťa (dvoj- až trojročné) na chvíľu svojej lži naozaj uverí a háda sa, že má pravdu a že nič nespravilo. Je potom už len na takte rodiča, ako dieťa presvedčiť, že je škoda, že sa tá krásna váza rozbila, alebo že mačička nemá rada, keď ju deti ťahajú za vlasy. Majme na pamäti, že dieťa nikdy neponižujeme, ale mu vysvetlíme, prečo sa daná vec nemá robiť. Lož v týchto prípadoch býva únikovou reakciou na situáciu, ktorú dieťa nezvládlo. Čo sa mu stalo (rozbilo vázu, skoro zadlávilo mačku), neurobilo schválne. Samo je vyľakané z toho, čo vykonalo. U starších detí volíme prístup adekvátny ich veku a rozumovým schopnostiam. Avšak vždy je lepšie predchádzať situáciám, keď sa dieťa cíti zahnané do kúta a z jeho pohľadu mu nezostáva nič iné ako lož.
Naschvály nie!
Rozdielny prístup treba voliť aj v prípade, keď vidíme, že dieťa robí nejakú vec opakovane, schválne, hoci veľmi dobre vie, že ju robiť nemá, a vinu potom zvádza na niekoho iného. V tomto prípade treba byť dôraznejší, vysvetliť mu (áno, už desiatykrát), prečo to robiť nemá, prípadne ho potrestať zákazom niečoho, čo má rado. „Pretože stále ubližuješ tej mačičke, ju to bolí a mňa to veľmi mrzí, že to robíš. Viem, že si sa tešil, že pôjdeme popoludní na zmrzlinu, ale zostaneme doma, pretože sa o ňu teraz musíme pekne postarať.“
Ako na to?
Dôležité je budovať medzi rodičmi a deťmi atmosféru dôvery, a to už od prvých rokov dieťaťa. Ak dieťa vie, že sa môže zveriť aj s veľkými nepríjemnosťami, pretože nie je nič, čo by nemohlo rodičom povedať, nemá strach sa zveriť. Veci nebývajú čiernobiele, vždy treba zistiť, prečo k danej situácii došlo, či si dieťa uvedomuje svoj prehrešok a čo ho viedlo k tomu, že nepovedalo pravdu. Vždy je dôležité oceniť pravdovravnosť. Nemá zmysel každú drobnú príhodu rozpitvávať, ale ak dieťa nechápe mechanizmus, ako k veciam dochádza, prečo sa rozhoduje, ako sa rozhoduje, nie je v jeho silách svoj prístup zmeniť. Už malé dieťa vie, čo je správne. Dvojročné dieťa sa po očku pozerá, či ho vidíte, keď robí niečo, čo nemá. Čiže už od útleho detstva treba dávať deťom najavo, čo je správne a čo nie, a hlavne prečo je to tak. Nemá zmysel hovoriť „Nehryz do šupky od banánu!“, keď mu nevysvetlíte, že na nej môžu byť bacily, ktoré mu môžu spôsobiť vážnu chorobu.
Trest? Áno, ale…
K trestu pristúpte len vtedy, keď ste si stopercentne istí vinou dieťaťa, najmä jeho vedomej akcie. Ak dieťa potrestáte nespravodlivo, navždy otrasiete jeho dôverou v spravodlivosť, čo sa neskôr veľmi dlho napráva. Moja dcéra mi práve nedávno povedala, že jedna z najdôležitejších viet, ktorú som jej v detstve povedala, bola: „Keby si mi o tom nemohla porozprávať, tak to nerob.“ Vraj ju v puberte uchránila pred mnohými situáciami, ktoré sa mohli vyvinúť veľmi nepríjemne.
Lož ako únik
Ak dieťa klame často aj v drobných veciach, treba sa dôkladne zamyslieť, prečo to robí. Vo väčšine prípadov to býva následok veľmi prísnej výchovy a drobné klamstvá dieťaťu pomáhajú prežiť. Nie sú správne, ale rodičia by sa mali predovšetkým zamyslieť nad tým, či svojimi neustálymi príkazmi a zákazmi vôbec umožňujú dieťaťu žiť, či ho netrápia zbytočnými sankciami a výčitkami.
Najlepší je vlastný príklad
Nemá takmer žiadny zmysel vysvetľovať deťom, že klamať sa nemá, ak nás potom dieťa počuje, že klameme babičke, že máme veľa práce a nemôžeme sa za ňou zastaviť, ale pritom vidí, že sme celý deň v nákupnom centre a zabávame sa, alebo keď klameme revízorovi, že dieťa je mladšie, aby sme nemuseli platiť cestovný lístok. Ťažko potom môžeme deti trestať za to, že nám nehovoria pravdu. Lebo deti sú ako opičky a učia sa napodobňovaním. Kľúč k pravdovravnosti spočíva v láskavej dôslednosti, trpezlivom vysvetľovaní a predovšetkým v pravdovravnosti rodičov. Ak chceme deti naučiť čestnosti a úprimnosti, nezostáva nám, než začať u seba.
