Práve čítate

Ako pracovať s trestami, aby fungovali, ale nezničili vzťah s dieťaťom?

5998  
Zdieľať: 

Ako pracovať s trestami, aby fungovali, ale nezničili vzťah s dieťaťom?

Keď som bola malá, bývali fyzické tresty bežné. Nebolo nič výnimočné, keď dieťa dostalo poza uši aj v škole. Vždy mi to pripadalo ponižujúce, ako pre trestaného, tak aj trestajúceho. Zaprisahala som sa teda, že keď raz budem mať svoje deti, že žiadne fyzické tresty nebudú. A ako to dopadlo?

20. 4. 2019 6 min. čítania Kamila Šemberová
Ako pracovať s trestami, aby fungovali, ale nezničili vzťah s dieťaťom?

Dnes mám dve dospelé dcéry a každá z nich dostala za celé detstvo jediný výprask, a to keď klamali. Lož jednoducho neznesiem. Po rokoch mi obe povedali, že vďaka tomu pochopili, že klamať sa naozaj nemá. Inak sme vždy všetko vyriešili dohovorom a dohodou. Možno mám výhodu v tom, že sama nie som výbušná, takže aj pre mňa bola dohoda najjednoduchším spôsobom, aj keď občas to vyžadovalo dosť trpezlivosti a dôslednosti.

Dieťa nie je hromozvod

Pokiaľ sa do neho naopak dokážeme vcítiť, predídeme mnohým konfliktom, a ono samo „bude menej hnevať“.

Deti nie sú z podstaty zákerné, len myslia inak ako my dospelí. Napríklad hra je pre nich rovnako dôležitá ako pre nás pracovné úlohy. Pokiaľ teda dieťa vytrhnete z hry, vznikne konflikt len preto, že si „potrebuje“ dostavať park z lega, kým vy už „potrebujete“, aby okamžite odišlo do škôlky. Pokiaľ ale viete, kedy je potrebné odísť, stačí mu s predstihom povedať, že čoskoro odchádzate a že má ešte tých pár minút na dokončenie stavby.

Mimochodom: keď hovoríte s dieťaťom, nadviažte s ním očný kontakt, deti bývajú tak zabrané do hry, že vás naozaj nepočujú.

Malé deti väčšinou nehnevajú. Skôr reagujú (krikom, rozčuľovaním, nepočúvaním) na situáciu, ktorá je im nepríjemná. Je na nás, na rodičoch, aby sme ich predvídali a nenechali dieťa dospieť až ku konfliktu, s ktorým si nevie rady. Trestať preťažené či unavené dieťa je absolútne nezmyselné, pretože nie je v jeho moci svoje správanie ovplyvniť, a nemôže teda pochopiť, prečo bolo potrestané.

U väčších detí je potrebné si uvedomiť, čo ich trestom učíme. Že máme nad nimi moc a že až raz vyrastú ony, budú sa tak chovať k tým mladším a slabším. Dieťa je tiež človek, aj keď ešte malý. Chovajte sa k nemu tak. Na svojich priateľov či kolegov tiež nekričíte, že už mali ísť na obed a kde sa flákajú… :-)

V puberte už je výchova kvapku náročnejšia. Viac ako tresty funguje nastavenie zrkadla. Počula som množstvo príbehov, kedy rodičia napr. vulgárnymi rečami pred spolužiakmi dieťa odnaučili hovoriť neslušne či odobraním vreckového na určitý čas mu ukázali hodnotu peňazí. Návodov je nespočetne, ale vždy je potrebné dieťa rešpektovať, aj keď sa práve nespráva na jednotku.

Moja dcéra dodnes spomína na to, ako som jej kedysi povedala, aby robila len to, o čom mi neskôr bude môcť porozprávať. Podľa jej slov ju táto veta zachránila počas jej takpovediac búrlivejšieho dospievania od mnohých problémov.

K čomu vedie „cukor a bič“?

S témou trestov úzko súvisí aj téma odmien. Pokiaľ používame systém – trest a odmena, dieťa učíme, že pracuje a dobre sa správa len preto, že bude odmenené, pokiaľ sa tak nespráva, je potrestané. Aký je ale výsledok? Dieťa, a neskôr dospelý, nemá žiadnu vnútornú motiváciu, nerobí veci z presvedčenia, ale preto, aby sa zapáčilo rodičom, učiteľom, neskôr nadriadeným.

Ak totiž dieťa potrestáme, môže mať pocit, že je vec urovnaná. Urobilo niečo zle, dostalo trest a ide sa odznova. Potom ale chýba ten rozmer ďalšieho vývoja. Dieťa by sme mali už od útleho detstva viesť k tomu, aby dokázalo samo zhodnotiť svoje správanie. Už trojročné deti veľmi dobre vedia, či sa správali dobre alebo robili nejakú neplechu. Pokiaľ s nimi túto tému dostatočne často preberáte, zistíte, že väčšina trestov už nie je nutná.

Dieťa je veľmi skoro schopné pochopiť zmysel jednotlivých činností a tiež princíp príčiny a následku. Naším cieľom by predsa malo byť to, aby sa dieťa dokázalo rozhodovať a správať dobre bez ohľadu na to, či ich čaká trest či pochvala. Jeho jediným kritériom by mal do budúcnosti byť dobrý vnútorný pocit z toho, že sa správa podľa hodnôt, ktorým verí (a ktoré sme mu ako rodičia vštiepili).

Myslím, že pochopenie príčiny a následku je absolútne kľúčový princíp tejto témy. Bohužiaľ,  nemajú ho spracovaný ani mnohí dospelí. Pokiaľ niečo urobím alebo poviem, vždy tým vzbudím protiakciu. Takže vlastne záleží na mne (na mojich činoch a slovách), ako sa situácia vyvinie, ako sa ku mne okolie zachová. Pokiaľ toto naučíme deti už odmalička, vyhneme sa mnohých konfliktom, „neposlúchaniu“, a teda aj trestom.

Dôsledný vs. prísny rodič

Prísny rodič

Hlavným prostriedkom výchovy prísneho rodiča je strach, manipulácia, často používa tresty, príp. odmeny – skrátka chce, aby bolo podľa neho, a motiváciu ani myslenie dieťaťa nechápe.

versus
Dôsledný rodič

Dobre vie, že je vzorom pre svoje dieťa, a pokiaľ sa sám správa zle či neštandardne, dieťa jeho správanie kopíruje. Za to sa naň nedá hnevať, je to len nastavené zrkadlo.

Pre dôslednosť vo výchove platí jednoduché pravidlo – hovorte deťom len to, čo ste schopní dodržať, a zákazy kontrolujte. Aký má zmysel školopovinnému dieťaťu zakázať počítač alebo televíziu, keď je celé popoludnie samo doma a rodičia prídu z práce až navečer? Týmto zákazom vlastne dieťa vystavujete ťažkej morálnej dileme, veľmi chce pozerať a veľmi dobre vie, že nemáte šancu zistiť, či zákaz dodržalo alebo nie. Tomu by odolal málokto. Pokiaľ dieťa nakoniec televíziu zapne a nikto na to nepríde, naučí sa klamať a robiť veci za vaším chrbtom, zvolí cestu najmenšieho odporu.

A ešte jedna vec, ktorá naozaj funguje: nerobte to, čo dieťaťu zakazujete. Pokiaľ sa vytrvalo hráte s mobilom, ale na dieťa sa hneváte, že ho má stále v ruke, nemáte šancu ho naučiť, aby sa s ním stále nehralo. Pokiaľ ho potrestáte, bude to cítiť ako veľkú nespravodlivosť.

Pravidlá trestov

  • Trest by mal byť primeraný situácii a veku dieťaťa a mal by nasledovať bezprostredne po prehrešku.
  • Trest by mal byť zrozumiteľný, dieťa by malo chápať, za čo ho dostalo.
  • Trest by nemal vzbudzovať v dieťati úzkosť a strach.
  • Netrestajte dieťa, ak ste sami v nepohode. V afekte zavelíte trest, ktorý bude neprimeraný a ktorý potom aj tak nedodržíte.
  • Netrestajte dieťa za niečo, za čo nemôže.

Výnimky sú možné

Každý deň je iný. Vy ako rodič by ste mali vedieť, ktorým smerom chcete svoje dieťa viesť, kvôli tomu ale nie je nutné vyžadovať absolútnu poslušnosť – to len provokuje nekonečné konflikty.

Ak dieťa poruší pravidlá, skúste zistiť, prečo sa to stalo. Napríklad dieťa sa do škôlky už oblieka samo, ale niekedy mu to nejde, alebo sa mu nechce. Nie je žiadny výchovný prehrešok, keď mu s obliekaním pomôžete a pritom dáte najavo, že je to výnimočné („Poď, pomôžem ti, zajtra sa už zase oblečieš sama,“), podobne upratovanie hračiek atď.

Vyspelý rodič neskrýva svoje chyby, ale otvorenie sa k nim priznáva, tým dieťaťu umožní priznať aj jeho chyby. Nemá problém s tým sa dieťaťu ospravedlniť („Viem, že som ti sľúbila, že poobede pôjdeme na kolotoče, ale musela som ešte niečo dorobiť do práce, strašne sa to pretiahlo, a teraz už to nestihneme. Veľmi ma to mrzí.“). Trvá na uzavretých dohodách, dopredu povie, čo nastane, pokiaľ sa daná dohoda nedodrží.

Väčšina detí ocení predvídavosť. Pokiaľ dopredu vedia, čo sa bude diať alebo ako veci budú, sú menej často nepríjemne prekvapené. A tak znovu predchádzate konfliktom.

Bez diskusie

Aj napriek všetkým dohodám a pochopeniu je rodič rodičom, má vo vzťahu s dieťaťom väčšiu zodpovednosť, tiež väčšie skúsenosti, takže sú veci, o ktorých sa nediskutuje (prilba na bicykel, prechádzanie cez cestu za ruku,…). Deti väčšinou veľmi skoro pochopia, že je pár situácií, kedy skrátka musia počúvnuť bezpodmienečne a nediskutujú. Len je zase potrebné byť dôsledný. Pokiaľ ide niekedy na bicykel s prilbou a niekedy bez nej, ťažko ho potom presvedčíme, že je prilba nutná z bezpečnostného hľadiska vždy.

Aké tresty sú neprijateľné?

Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ nehovoríme o veľkom fyzickom násilí, sú oveľa škodlivejšie tresty psychické. Tie zanechávajú na detskej duši celoživotné jazvy.

Konkrétne:

  • zosmiešňovanie, ironizácia (Ty si ale motovidlo. Poď sem, ty buchtička. Ty si úplne nemožný atď.)
  • vyhrážky (Takto neposlušné dievčatko už nechcem. Sa z teba zbláznim.)
  • trestanie mlčaním, nevšímavosťou, urážlivosťou (Ty už za mnou ani nechoď. Nechcem ťa vidieť.)
  • vulgárne nadávky, krik
  • zastrašovanie (Ak budeš takto vymýšľať, odnesie si ťa čert. Počkaj, poviem to tatinovi, keď príde domov, ten si ťa podá.)

Čítajte tiež

Príkrmy: vie to dieťa najlepšie?
Príkrmy: vie to dieťa najlepšie?10261
Moje deti sa učia, čo samy chcú. Krkavčia matka o unschoolingu
Moje deti sa učia, čo samy chcú. Krkavči…2142
Ako vybrať meno pre bábätko?
Ako vybrať meno pre bábätko?2657
ďalšie články