Kým sa nám narodil Tonko, ani mi nenapadlo, že jedlo môže byť taká veda. :-) Počas prvého polroka sa na vás začnú hrnúť rôzne prístupy: niečo hovorí pediatrička, niečo príbuzní, niečo sa píše v knihách a iné je zase populárne medzi ostatnými mamičkami. A samozrejme sa každý tvári, že len takto je to správne.
V zásade sú dva rôzne smery: mixované a tabuľkovo zavádzané príkrmy, a na druhej strane voľný prístup, kedy necháte ochutnávanie na dieťati a tak nejako „na prírode“. Ja som vyskúšala oboje. A pretože zdieľaných skúseností nie je nikdy dosť, tu je tá moja.
Kašu a potom piškóty? Nechceme
Mali sme šťastie. Darilo sa a Tonko bol od narodenia plne dojčený, mal veľký apetít a zhruba v 6. mesiacoch začal prejavovať záujem o naše jedlo. Preto som sa na kontrole spýtala doktorky, čo si myslí o tom, aby som už synovi dala niečo ochutnať. Bola jednoznačne za. Odporučila začať jemnou kašovitou stravou, niečo, čo nebude dráždiť detské bruško, najskôr zeleninu, potom ovocie. Začať obmedzovať dojčenie a keď sa jedlo trochu zabehne, nahradiť večerné dojčenie kašou. Každú novú vec skúšať tri dni a pozorovať, či nevznikne nejaká alergická reakcia a potom skúsiť niečo ďalšie. Po mesiaci pridať mäso a až bude čas na lepok, roztlačiť do ovocia piškóty.
Piškóty. Pokiaľ toto slovo nepadlo, zneli pre mňa všetky „tabuľkové“ odporúčania logicky a vôbec mi nenapadlo čokoľvek rozporovať, pretože naša doktorka je skvelá a vždy mala podobný prístup ako ja. Ale piškóty? Nedáva mi zmysel ako jedno z prvých jedál dávať niečo, čo obsahuje tak veľa cukru.
Môj tip: Lepok môžete zaradiť aj v zdravšej verzii. My sme ho do jedálnička zaradili napríklad formou malého množstva kuskusu alebo cestovín.
A to ma vlastne priviedlo k tomu, aby som sa zaujímala aj o alternatívy. Opačný prístup ako kašičkovanie má BLW (Baby Led Weaning), ktorý mi bol sympatický – aj preto, že sa zhoduje so základmi palea, ktoré je mi blízke. Nedáva dieťaťu nič, čo by mu nedal aj pediater zo starej školy, ale úplne mení formu aj načasovanie.
Moja začala kašami zeleninovými, ale postupne si sama pýtala, keď videla, že jeme niečo, čo nepozná alebo to nepozná v originál konzistencii. Ľúbi cherry paradajky, zemiaky, brokolicovú a paradajkovú polievku – toto zje vždy a rozmixované ovocie. Nemá ešte vonku stoličky, tak s hryzením najmä mäsa je to ešte náročné. Staršia je vyberavá a miluje zo všetkého najviac jogurty a strukoviny.
BLW – čo to vlastne je?
- S jedlom sa nezačína v presne stanovený vek dieťaťa. Jedlo mu ponúknete vo chvíli, kedy oň prejaví záujem, nikam ho netlačíte. Vychádza sa z toho, že každý má vlastné tempo vývoja.
- Nezačínate systematicky ukončovať dojčenie, dieťaťu ho nechávate tak, ako samo potrebuje – naopak, dojčenie je stále hlavným zdrojom. Aj vďaka tomu neriešite, koľko naozaj dieťa zjedlo „príkrmu“.
- Nepodávate kašičky (ani žiadnu kašu na noc, ako je často odporúčané), nekŕmite lyžičkou. Vlastne nekŕmite vôbec, pretože dieťa skúša jesť samo.
- Nemusíte začínať zeleninou a až neskôr ovocím. Ponúkate to, o čo je záujem (s ohľadom na to, čo je pre bábätko vhodné vzhľadom k jeho veku).
- Dieťaťu podávate pokrmy v surovej alebo tepelne upravenej forme, krájate jedlo tak, aby sa dobre držalo v rúčke.
- Ochutnávanie môže prebiehať napríklad v náruči, na brušku na podlahe a u sediacich detí samozrejme v stoličke. V ľahu na brušku je veľmi diskutovaný variant a radšej pripomínam, že takéto ochutnávanie by určite malo byť robené pod dohľadom, ako ale všetky iné situácie, kedy má malé dieťa v ruke jedlo a pitie. Pokiaľ vám však tento variant nesedí, určite ho skúšať nemusíte. Z mojej osobnej skúsenosti je to pre dieťa, ktoré ešte nevie sedieť, ale už by chcelo ochutnávať, prirodzená poloha. Tonko takto nejedol v pravom slova zmysle, skôr jedlo skúmal (a to bol môj zámer).
- BLW často prináša aj strach z toho, že dieťaťu zabehne. A zabehne. Iba sa to učí. To ale nie je až taký dôvod pre obavy, pretože deti majú dobrý dávivý reflex a dokážu si s tým väčšinou poradiť (samozrejme je potrebné, aby boli pod dohľadom a v prípade potreby zakročiť).
Tak my to teda skúsime
Prvý týždeň príkrmov dostával Tonko mixovanú zeleninu, ako mi odporučila pani doktorka. Popasoval sa s tým celkom dobre a po pár dňoch s veľkou chuťou zvládol zjesť aj celú misku. Ja som si zatiaľ „naštudovala“ kadečo, aby som mala inšpiráciu a hlavne pochytila tipy od skúsenejších mamičiek. Všetko mi to dávalo zmysel, pôsobilo to prosto prirodzene a jednoducho.
A tak Tonko dostal svoje prvé batátové a tekvicové hranolky (pripravené na pare). Moje očakávania boli asi veľmi idylické. Takže keď som videla, že všetko len rozbabral a ten jediný kúsok, čo si dal do pusy, ho skoro udusil, bolo to rozčarovanie. Veď predtým mal takú chuť do jedla a dokonca s radosťou aj niečo zjedol! Nehádzala som flintu do žita, skúšala som ďalej, s ovocím, zeleninou, surovým aj vareným… ale oveľa lepšie to nebolo. Tonko sa s jedlom hral, všade ho rozbabral a nahádzal, na záver sa niečím zakuckal a potom stratil záujem. Bolo mi to ľúto, pretože som mala pocit, že aj jeho samotného štve, že sa z toho veľmi nenaje.
Každé dieťa je iné a iné mu aj vyhovuje. Náš drobec si prešiel obdobím kašičiek, popučeného jedla a keď som do neho nevedela nič dostať, tak aj veľké kusy do ručičky, aby sa sám napapal. A teraz sme z toho spravili kombináciu všetkých troch.
Najesť sa a preskúmať
Po pár dňoch som „vymäkla“, zase sme mixovali a Tonko nadšene jedol z lyžičky. A nakoniec sme našli príjemný kompromis. Stále bol dojčený, dostával mixované jedlá, ktoré mu chutili a bez problémov ich spapal, ale užíval si aj dobroty do ručičky, ktoré skúmal a ochutnával podľa vlastných pravidiel.
Večerné kaše sme nikdy nezaradili, pretože verím, že možno síce potom bábätko celú noc krásne spí, ale na úkor bruška, ktoré je „natlačené“ a trávenie dostáva na frak. Nikdy sme neriešili, či už je vhodný čas na ovocie, všetko dostával tak nejako priebežne a nikdy nenastal problém, že by neskôr odmietal zeleninu, pretože nie je taká sladká ako ovocie. Skrátka, našli sme si vlastnú cestu, niekde uprostred medzi BLW a „tabuľkovou metódou“.
Čo je ale dôležité – poznám veľa mamičiek, ktoré so svojimi deťmi zvládli aj ťažšie začiatky BLW a postupne zaradili „dospelácke jedlá“ touto cestou, a tiež mám okolo seba veľa takých, ktoré deti kŕmili len z lyžičky a večer im uvarili kašu. Ani jedno podľa mňa nie je správne alebo zlé. Vždy je to totiž najlepšie tak, ako sa s tým konkrétny rodič a jeho potomok cíti dobre. A o tom to je. Nájsť si ten vlastný spôsob a byť v pohode :-)
Autorka píše o jedle a materstve na janaduff.cz.
