Väčšina bezdetných žien sa zhodne, že jedny z najviac nepríjemných otázok a reakcií, ktoré od okolia dostávajú, sa týkajú ich ne-materstva. A je pritom jedno, či ide o ženu, ktorá sa práve snaží otehotnieť, no nedarí sa to, o ženu, ktorá sa z akéhokoľvek dôvodu rozhodla deti nemať, či o ženu, ktorá to ešte vôbec nerieši. Nech už ide o akokoľvek dobre mienenú otázku, komentár plný záujmu alebo tú najlepšiu radu, je minimálne zásahom súkromia ženy a citlivej osobnej témy.
„Aj ty už máš deti? To je ale radosť, však?“
„Tak kedy plánujete rodinu?“
„Je najvyšší čas! Aby potom nebolo neskoro…“
„Jéj, ty už si tehotná?“
Nie je to tabu, no chce to pochopenie
Domnievam sa, že tabuizovanie témy nie je riešením. No snaha o porozumenie pomôže ženám viac než kladenie otázok.
Ženy jednoducho nemajú vždy deti, iné napríklad absolvujú náročnú cestu k počatiu. Porozumenie je skvelým pomocníkom na ceste vedúcej tomu, že človek už bude vedieť kedy, ako a či vôbec na túto tému pred ženou reagovať a ako s ňou o nej hovoriť.
… prvá dovolenka v Juhoslávii, nasleduje svadba, prvé dieťa, potom automobil, druhá dovolenka v Juhoslávii, druhé dieťa …
Od týchto príbehov už síce uplynulo veľa času a ľudia môžu o svojich životoch slobodne rozhodovať, no nie je pochýb o tom, že celkom prirodzene sú v nás niektoré potreby a očakávania hlboko biologicky i spoločensky zakódované. A jednou z takýchto potrieb, vývojových úloh a hlavných životných míľnikov, je založenie rodiny a privedenie detí na svet.
Pre ženu, ktorej sa však nedarí tieto očakávania naplniť, môže byť bezdetný spôsob života frustrujúci. A prekážok na ceste za cieľom „založiť si rodinu“ v posledných desaťročiach pribúda.
Najčastejšie sa stretávam so ženami, ktoré v spojitosti s touto témou riešia:
- neschopnosť nájsť vhodného partnera
- neplodnosť a ďalšie zdravotné dôvody
- ekonomickú situáciu
Dve deti ako samozrejmosť alebo voľba?
Odmalička vnímame, že priviesť na svet dieťa, je hlavným zmyslom života, vnútorným naplnením, sebarealizáciou a pokračovaním nás samých.
Stať sa rodičom často považujeme za samozrejmú súčasť našej dospelosti, bez ktorej by náš život nebol úplný. V posledných desaťročiach majú páry väčšiu možnosť sa rozhodovať o rodičovstve: o načasovaní, počte detí, podobách spolužitia, o následnom rozdelení úloh v rodine. Už nie je nezvyčajné ani to, že sa jednotlivec alebo pár rozhodne deti nemať. A aj to je v poriadku.
Ľahká otázka, neľahká odpoveď
Preto, že materstvo je natoľko prirodzenou a očakávanou súčasťou života každej ženy, okolie často predpokladá, že je to téma, na ktorú je automatické pýtať sa.
Môže sa tak ľahko stať, že reagujeme na to, že niekto ešte nemá deti, ale vôbec si neuvedomíme intimitu a komplikovanosť tejto témy ani to, aké pocity tým u ženy môžeme nechtiac vyvolať: hanbu, menejcennosť, neistotu, vinu, smútok, zlosť, sklamanie…
K otváraniu debát na túto tému prispieva aj to, že pre staršie generácie je ťažko zrozumiteľné, keď žena materstvo napríklad odkladá, alebo dokonca zvažuje, či deti bude mať. No súčasný ekonomicky aj sociálne komplikovaný svet k takému uvažovaniu mladých ľudí prirodzene privádza.
Ako sa vysporiadať so zákernými otázkami
15 pohotových odpovedí pre príliš zvedavú tetu
Či už žena z akéhokoľvek dôvodu nemá deti (zatiaľ), touto otázkou na to upozorníme a znie to tak, že by ich už „mala“ mať. Zároveň ale veľmi často okolie nevie, čím žena práve prechádza, a zdanlivo neškodnou otázkou sa môžeme zahryznúť do boľavej témy:
- zatiaľ nenaplnená snaha otehotnieť, ku ktorej sa viaže mnoho bolestných pocitov,
- proces zvažovania, či bude deti vôbec mať, vzhľadom na čokoľvek, čoho sa na svojom materstve obáva, alebo čím si nie je istá
- proces vyrovnávania sa s neplodnosťou, resp. s bezdetnosťou
Komplikácie s počatím: najčastejšia prekážka
Väčšina tých, čo prešli napríklad liečbou neplodnosti, potvrdí, že ide o veľmi vyčerpávajúci a všestranne zaťažujúci proces. A to nielen fyzicky, ale aj psychicky, sociálne a finančne.
Problémy s počatím dieťaťa rieši podľa štatistík každý piaty pár. Príčiny súvisia so zdravotnými a biologickými dôvodmi na strane ženy, muža alebo oboch.
Hoci medicína robí maximum a mnoho párov sa dočká tehotenstva už na začiatku liečby, vždy je táto situácia veľkou skúškou. Všetky ciele a životná náplň páru sa počas liečby (a v čase pred ňou) zúžia len a len na snahu o počatie.
Nejde pritom o týždne, ale o mesiace až roky. Pár je tak dlhodobo a opakovane vystavený frustrácii z nenaplnenia potreby stať sa rodičom a pocitu zlyhania a neschopnosti. Svoje v tom hrá aj pocit viny, sociálna izolácia a trpí aj sexuálny život, ktorý sa často premení z vášne na účelný akt v čase plodných dní.
Mnoho žien zažíva v procese liečby ťažké depresívne stavy. Kým snaženie neukončia, len ťažko môžu dôjsť k zmiereniu. Vzniká tak bludný kruh dúfania a nádeje, obrovskej snahy a zároveň každomesačného sklamania a novej straty. Na tlaku na psychiku sa zásadne podieľa aj to, že k materstvu je viazaný pocit základného životného naplnenia a zmysel vlastnej existencie.
Frustrované páry sa často nemajú chuť ani odvahu stretávať s priateľmi, a to hlavne s tými, ktorí deti majú. Nejde o neprajnosť, ale o riziko, že niekto na túto tému privedie reč, a zároveň o bolestnú konfrontáciu s tým, že „ostatným sa to podarilo a nám nie …“
„Dobrovoľne“ bezdetní: tí, ktorých spoločnosť chápe menej
Bezdetnosť má mnoho podôb, ktoré vyplývajú z dôvodov, čo k nej viedli. Základné rozdelenie je: „nedobrovoľná“ (pár, ktorý nemôže mať deti z biologických a zdravotných dôvodov) a „dobrovoľná“ bezdetnosť (z vlastného rozhodnutia).
Je medzi nimi veľmi tenká hranica a sama z odborného hľadiska považujem za lepšie pomenovať konkrétnejšie tie podoby bezdetnosti, ktoré by bolo ťažké zaradiť do jednej z týchto škatuliek, pretože pojem „dobrovoľná bezdetnosť“ pre ne môže byť veľmi zavádzajúci.
„Nestihla som mať dieťa, a teraz už je neskoro…“
Vek žien pri počatí dieťaťa sa posunul. Často sa stane, že ženy nestihnú počať včas, a potom to už nie je biologicky možné. Stáva sa to v dôsledku nenájdenia vhodného partnera, alebo pre odkladanie tehotenstva: potreba doštudovať či začať s kariérou a vytvoriť tak ekonomické a sociálne zázemie. Súčasný svet navyše poskytuje možnosti cestovania, práce v cudzine, akéhokoľvek rozvíjania sa a hľadania seba samého ešte pred tým, než sa žena pustí do rodinných povinností.
„Nechcem mať deti, aby som im neodovzdala svoje gény, tak ich ochránim.“
V situácii, keď žena trpí dedičným ochorením alebo genetickými dispozíciami, ktoré nechce dieťaťu „odovzdať“, sa často rozhodne nemať deti. Môže ísť o akékoľvek dispozície na rôzne diagnózy, pri ktorých nikdy nie je isté, či nimi dieťa nebude tiež trpieť. Takéto rozhodnutie je veľmi ťažké, zároveň je namieste mať k nemu veľký rešpekt a vnímať jeho zodpovednosť.
„Nemôžeme deti ekonomicky a sociálne zabezpečiť.“
Aj tu ide o zodpovednú, ale veľmi zložitú voľbu. Páru, ktorý sa rozhodol nepriviesť na svet dieťa pre nedostatočujúce podmienky, nemôžeme uprieť veľkú ohľaduplnosť – poctivo myslí dopredu na to, čo by mohlo nastať a chce tomu predísť aj za cenu vlastnej veľkej straty: straty rodičovstva.
Prvé tehotenstvo po tridsiatke
Mať deti po tridsiatke je dnes už celkom bežné. Aké sú pre a proti?
„Nechceme priviesť dieťa do tohto sveta.“
Dnešní mladí ľudia pri rozhodnutí o rodičovstve zohľadňujú aj súčasný stav civilizácie, ekologické problémy, častokrát vnímajú svet ako príliš agresívne a materialistické miesto a nie sú s ním v súlade. Obávajú sa o to, v akom svete bude ich dieťa vyrastať a žiť, a nechcú ho tomu vystaviť. Aj túto voľbu sme, verím, povinní rešpektovať a rozhodne nie vysmievať sa jej.
„Bojím sa, že nebudem dobrou matkou.“
V čase, keď sú na materstvo a výchovu dieťaťa kladené extrémne vysoké nároky, môže byť strach ženy, že v úlohe matky zlyhá, tak ochromujúci, že sa rozhodne deti nemať. Niektoré z týchto žien sa obávajú, aby nepreniesli na dieťa svoje vlastné traumy, ktorá zažili vo svojej rodine. Tiež sem môžu patriť ženy, ktoré trpia niektorou z psychiatrických diagnóz. Vo všetkých týchto prípadoch by som odporučila žene konzultáciu s psychológom, aby mala šancu zistiť, či ide o podložené obavy, alebo skôr o úzkosť, ktorú je možné liečiť.
„Materstvo pre mňa nie je zlúčiteľné so spôsobom života, ktorý som si zvolila.“
Poslednou skupinou bezdetných žien sú tie, ktoré sa cítia byť nadané viac pre zamestnanie či iné životné naplnenie, než pre materstvo. Na život týchto žien sa často pozeráme ako na neprirodzený, v neporiadku a s nepochopením. Ženy bývajú celoživotne označované za sebecké, nemysliace na ďalšie generácie. Žiť s touto „nálepkou“ potom nie je vôbec jednoduché a mali by sme myslieť na to, že ženy také pritom vôbec nemusia byť.
Rozhodnutie nemať deti je bolestivé
Môžeme sa mylne domnievať, že keď sa žena rozhodne nemať deti, je to pre ňu celoživotne oveľa jednoduchšie ako pre ženu, ktorá dieťa mať nemôže. Nie je to však tak! Bezdetnosť, až na výnimky, spôsobuje väčšine žien, naopak, prežívanie zásadnej životnej straty.
Každá bezdetná žena musí prejsť všetkými fázami vyrovnávania sa s touto situáciou (od trúchlenia až po zmierenie) a do konca života sa jej môžu vracať pocity, ktoré s bezdetnosťou súvisia: frustrácia z nenaplnenia potreby stať sa matkou, pocity zlyhania a neschopnosti, pochybnosti o zmysle vlastnej existencie a o svojom ženstve, pocit straty veľkej životnej radosti, sebavedomia, ale tiež straty zásadnej spoločnej témy vo vzťahu so ženami – matkami.
Domnievam sa, že každý človek „prináša“ spoločnosti a svojmu okoliu mnohé a život bezdetnej ženy je rovnako hodnotný a môže byť šťastný a naplnený vo všetkých ohľadoch, tak ako aj životy ostatných. S tým rozdielom, že bezdetné ženy k tomuto pocitu a postoju musia mnohokrát prejsť dlhú a náročnú cestu.
Pýtať sa teda bezdetnej ženy na deti, alebo radšej byť ticho?
Predstavme si, že sa stretneme s niektorou z týchto žien. Iste vám teraz, rovnako ako mne, po prečítaní vyššie uvedených riadkov napadne, že otázka na tehotenstvo a materstvo je veľmi citlivou záležitosťou a že je potrebné ju vždy najprv dobre zvážiť.
Pre ženu je veľmi náročné autenticky reagovať, keď je prítomných viac ľudí alebo keď to nie sú ľudia z najbližšieho okolia. O to viac, ak je ešte stále vo fáze, kedy sa so svojou situáciou nevyrovnala.
Hlavným dôvodom, prečo je pre ženy ťažké o deťoch hovoriť, sú pocity hanby, obavy z reakcií a neprijatia zo strany okolia alebo naopak nepríjemný pocit z ľútostivých pohľadov a zamerania sa na jej „materstvo“. Opatrnosť, rešpekt k súkromiu a citlivosť pri rozprávaní sa o tejto téme by mali byť na prvom mieste.
Pokiaľ ide o vašu blízku priateľku, alebo príbuznú, potom zvyčajne nemáte potrebu sa pýtať a iste viete, akým životným obdobím práve prechádza a ako sa k téme detí dlhodobo stavia.
Buď o tom s vami hovorí, alebo chce túto tému zdieľať len špeciálne s niekým konkrétnym, prípadne vôbec s nikým. Alebo téma dieťaťa ešte vôbec nie je na programe dňa. Môžete ju čas od času „nadhodiť“, ale rešpektujte, ak o tom žena nebude chcieť hovoriť. Dôverujte vášmu vzťahu a vašej blízkosti a aj tomu, že sa na vás vo vhodný čas obráti.
Ak máte ako blízky človek obavy o ženu, alebo jej potenciálne materstvo ovplyvňuje aj váš život, a žena s vami na túto tému nekomunikuje, pokúste sa nájsť vhodný priestor, kde spolu budete sami, a citlivo sa jej opýtajte. Ponúknite jej možnosť sa o tom s vami porozprávať.
Ak so ženou nemáte blízky vzťah a nie ste v pravidelnom kontakte, zvážte, či je potrebné túto otázku vôbec pokladať.
Ak by išlo len o „konverzačnú“ otázku, napríklad na triednom stretnutí alebo o otázku „zo zvedavosti“ pri stretnutí širšej rodiny, potom radím od otázok úplne upustiť. Rovnako tak v prípade, ak ženu vôbec nepoznáte.
Ako sa ako bezdetná žena vysporiadať s otázkami okolia
Ak sama prechádzate niečím z vyššie popísaného a tento článok sa vás osobne týka, určite sa pýtate, ako sa sama môžete čo najlepšie vysporiadať s otázkami na tému vašej „detnosti“ či „bezdetnosti“.
Základom je vždy váš rešpekt k sebe samej a k potrebám, ktoré v danom období máte. Ak ste, napríklad, v procese asistovanej reprodukcie alebo ste sa práve dozvedeli, že nemôžete mať deti, alebo si prvýkrát v živote pripúšťate myšlienku, že z akéhokoľvek iného dôvodu deti možno nebudete mať, potom ste v tom najzraniteľnejšom čase.
A v ňom sa treba chrániť, vyhradiť si čas sama pre seba na to, aby ste sa so svojou stratou mohli sami, alebo spolu s partnerom vyrovnať. V tomto období je prirodzené, že sa necítite na rozhovory o materstve so svojím okolím a starostlivo volíte, s kým sa budete zhovárať. Niekedy je bezpečnejšie radšej zvoliť rozhovor s niekým neutrálnym, napríklad s terapeutom.
Na otázky okolia sa dá odpovedať rôzne
- Pripravte si univerzálnu odpoveď, ktorá naplní očakávania a pre vás nebude ohrozujúca.
- Odmietnite tému s tým, že o tom „teraz hovoriť nechcete“. Neskôr, keď sa vám podarí si tému spracovať a prijať svoju životnú situáciu, bude možné sa zveriť najbližším a rozhodnúť sa, či a ako postupne hovoriť aj so širším okolím.
Vždy platí, že je potrebné sa najprv postarať o svoju psychiku, nájsť znovu pocit istoty, vlastné hodnoty a hodnoty svojho života.
Zžiť sa s akoukoľvek životnou stratou nie je vôbec jednoduché a môže to trvať roky. A téma detí bude vždy tou, ktorá je svojím spôsobom citlivá. Nemala by však spôsobiť celoživotnú sociálnu izoláciu, pocit nedostatočnosti alebo straty zmyslu života.
Hodnota každého z nás totiž spočíva v rôznych oblastiach, nielen v tom, či sme rodičmi, alebo nie. Životné naplnenie, pocit šťastia a zmysluplnosti života sa nachádza v mnohých ďalších oblastiach a rovinách a stojí za to ich nájsť!
