Káva, alebo čaj?
Káva! Aj v tehotenstve.
Ako si sa dostala k herectvu?
Keď som chodila na základnú školu, bola tam pani učiteľka Mária Spurná, ktorá učila nemčinu. Zároveň bola družinárka a v tej družine viedla dramatický krúžok, do ktorého som vtedy dochádzala, a hrozne ma to bavilo. Potom som sa prostredníctvom kamarátky Verunky Kolouškovej dostala do divadla Radar, čo je amatérske divadlo kúsok od Strossmayerovho námestia v Prahe, a tam som sa nechala zlákať k prijímačkám na DAMU. Bol to taký plynulý prechod. Vlastne som sa chcela venovať španielčine, ktorú som študovala, ale dosky, ktoré znamenajú svet, mi boli čoraz bližšie.
Tvoja mama je lekárka, nepriala si, aby si išla v jej šľapajach?
Zo začiatku nie. Keď som bola malá, tak mi vravievala: Opováž sa niekedy študovať medicínu! Zrejme preto, že je to predsa len veľmi náročné štúdium a človek nad ním strávi veľa času. Ale keď sa blížilo moje rozhodnutie, že pôjdem na DAMU, padla aj obligátna otázka, či by som nechcela skúsiť medicínu alebo právo. Takže by sa jej to páčilo z hľadiska väčšieho „materského“ pokoja, inak povedané, že by som bola lepšie zaistená. Predsa len, herectvo môže byť pomerne veľmi nestabilné povolanie.
Hrala si v seriáloch a filmoch a samozrejme v divadle. Čo ťa najviac baví a čo ti je najbližšie?
Najbližšie je mi asi divadlo, pretože som s ním začínala, ale pravda je, že keď som bola staršia a mala som možnosť pričuchnúť si ku kamere, tak hoci je to iná disciplína, zamilovala som sa okamžite. V divadle mám, dúfam, zatiaľ viac príležitostí skúšať a vyskúšať si svoje schopnosti a možnosti, pestrejšiu paletu rolí, žánrov, hereckých prostriedkov a odlišných režijných prístupov. Na niečo také pred kamerou ešte stále čakám.
V inscenácii Pérák si robila takmer akrobatické kúsky (bojovala si na podpätkoch, robila si pritom aj saltá…). Ako dlho si sa takú vec musela učiť? Existuje niečo, čo si odmietla kvôli bezpečnosti robiť?
Nie, tam nebolo nič nebezpečné, aspoň nie pre mňa. Naopak, keby to mohlo byť ešte nebezpečnejšie, tak budem výskať od radosti. Pérák nie je taký náročný ako napríklad predstavenie Jazdci v réžii choreografky Lenky Vágnerovej, ktoré hráme v La Fabrice. To je doslova pohybový maratón. Pérák je skôr veľmi efektívne zrežírovaný komiks v divadle.
V divadle Minor hráš pre deti. Hráš rada pre deti, ktoré jednoducho veľmi neposedia?
No, to neposedia. Toto je práve hrozne krásna inscenácia. Aj túto robila Lenka Vagnerová, je to muzikál pre deti Robin Hood a je veľmi akčný. Trvá asi hodinku. Klasicky nám deti na začiatku musia dokázať, že sú deťmi, čiže robiť čurbes. Potom sa však väčšina začne buď báť, alebo sú v eufórii, takže mlčia. Keď sa deje niečo, pričom sa boja, maximálne zhíknu, a keď nejaká záporná postava dostane, čo si zaslúži,, tak sú samozrejme šťastné.
Takže tu sú deti v pohode, ale inak hranie pre ne nie je vôbec ľahké, pretože sú, podľa mňa, najúprimnejší diváci. Ešte si pamätám, keď som nastupovala do divadla v Plzni a preberala som úlohu Júlie, tam chodili aj dospievajúci, a to teda bola riadna fuška. Presvedčiť a zaujať pubertiakov nie je vôbec sranda.
Čakáš prvé dieťa, ako sa cítiš?
Cítim sa dobre.
Pristane ti to, povedala by som, že to bude chlapec.
Hovorí sa, že dievčatá berú krásu… Ja sa cítim perfektne, teda mala som nejaké tie sprievodné javy, ale nič dramatické. Občas ma však niečo prekvapí, to keď mám tendenciu správať sa normálne, akoby som ani nebola tehotná. Takže potom, keď sa niekde dlho táram, som jednoducho unavená. Alebo sa niečoho prejem, tak sa to u mňa okamžite prejaví, ale inak sa mám fajn a teším sa, aj keď vlastne ani poriadne neviem, na čo.
Všetci sa ma pýtajú, ako sa teším a ako sa pripravujem. Povedala by som, že je to aj výhoda môjho veku, že som na prvé dieťa ešte celkom mladá. Dneska majú ženy deti zväčša až po tridsiatke, čo znamená aj väčšie riziko, ktoré ja buď neriešim, alebo si ho ani neuvedomujem. Teda moc sa nepripravujem ani nepátram po tom, čo jesť alebo nejesť… Čiže zatiaľ bez hystérie. Potom uvidíme, či ma niečo prekvapí, ale snažím sa k tomu pristupovať skôr ako taká lesná žienka, keď to mám nejako definovať. Proste ako to príde, tak to bude.
Chystáš sa hneď späť na dosky, alebo budeš chcieť byť s bábätkom doma?
Toť otázka … Myslím si, že až sa to narodí, sama uvidím, ako sa budú veci vyvíjať, ale, pravdu povediac, moja súčasná predstava je, že sa vrátim pomerne skoro k reprízovaniu už naskúšaných inscenácií a na skúšanie niečoho nového, až to pôjde. Nechcem hovoriť tak ani tak, pretože ma čaká niečo také nové, že si to len ťažko dokážem predstaviť dopredu, a nerada by som urobila chybu. Len viem, že keď sa mi bude chcieť zostať doma dlhšie, tak to urobím, pretože čas strávený s dieťaťom ľutovať nebudem, naopak, to, že som s ním nebola, to by som ľutovať mohla. Takže si radšej nedávam ultimáta. Mám pocit, že v tomto mi nemôže nič utiecť. Stále je pre mňa najdôležitejšia rodina. Ale kto vie, čo mi/nám príde do cesty?
Aké je tvoje životné motto?
Mám taký rituál, že si každý deň spomeniem na heslo „carpe diem“ a tým sa snažím riadiť. Som totiž pomerne veľký perfekcionista a potrebujem mať svoj poriadok a mnohokrát cítim, že ma to zväzuje a vlastne mi to berie energiu. Tak sa snažím viac uvoľniť, to je taká moja celoživotná snaha. Byť viac spontánna.
Máš nejaký nesplnený sen?
Určite áno, veľa… Stále…
