Dizajnérka tvorí predmety z kávy, ktoré časom zmiznú. A hovorí: Nie je nutné mať doma všetky veci navždy

Pijete rada kávu?

Určite, som nadšený kávičkár, aj keď sa nepovažujem za odborníka. Ako dizajnérka sa však kávou zaoberám viac aj z psychologického hľadiska, beriem ju aj ako psychologický výskum. Kávovú usadeninu, ktorú využívam, som začala zbierať v práci. Sledovala som, že káva je dôvodom dať si pauzu, s niekým sa porozprávať, počas rokovaní je otázka, či si niekto dá kávu, príležitosťou trochu si oddýchnuť. Káva je dôvodom na konverzáciu a to ma zaujímalo. Preto som začala spracovávať práve kávu.

Tým sme sa dostali k vášmu dizajnérskemu projektu Do not disturb my coffee zen, ktorý využíva kávovú usadeninu ako hlavný materiál. Predstavíte nám ho?

Projekt som prezentovala minulý rok, ale už sa ním zaoberám asi štyri roky. Vediem na univerzite v Plzni Ateliér Design nábytku a interiéru a téma recyklácie a udržateľnosti rezonuje ako medzi študentmi, tak aj v spoločnosti a je nevyhnutná. V škole hľadáme a skúšame rôzne materiály, tak som narazila aj na kávu ako na zdroj, ktorý mám bežne k dispozícii. Mojou prvou myšlienkou bolo vyrábať dosky k stolom do kaviarne. Idea bola taká, že by si mohli kaviarne samotné vyrábať z kávového odpadu stoly, ktoré sa prirodzene rozložia, keď ich vyhodia. Hlavná pre mňa bola udržateľnosť, biologická rozložiteľnosť, aj to, aby sa pri výrobe nemuseli používať stroje závislé na veľkom množstve energie. Preto som sa nakoniec rozhodla pracovať na projekte vlastnými rukami, sušiť kávu na vzduchu a minimalizovať prácu so strojmi. Okrem spojiva nie je nič kupované, ani forma alebo náradie. Všetko je vytvorené z odpadu.

Ako to mimochodom robíte, aby vám použitá káva neplesnivela?

Chce to starostlivosť a čas. Vlani som vystavovala na Designbloku, kde som mala možnosť hovoriť o svojej kolekcii so stovkami ľudí, a nakoniec som ich učila sušiť kávu, keď s ňou chceli sami ďalej pracovať, napríklad pre domáci peeling alebo výživu rastlín. Kávu je potrebné postupne sušiť a preosievať, rozprestrieť ju doma na väčšej ploche a nenechávať v nej hrudky.

Nakoniec ste nevytvorili stolové dosky, ale zenové záhrady a predmety na stolovanie a pitie kávy. Prečo práve tie?

Pri sušení som zistila, že ma oveľa viac baví samotná práca s kávou ako výsledok. Sušenie je voňavý proces, príjemný na dotyk. K zmene zámeru ma priviedol aj môj vtedy päťročný syn, ktorý si rád dával do sušiacej sa kávy ruky. Začalo ísť viac o hmatovú a čuchovú skúsenosť. Inšpirovala som sa japonskými zenovými záhradami, začala som študovať ich tvaroslovie, klasické prvky, ako je ryžová metlička, hrable alebo nádoby. Japonské záhrady slúžia na relaxáciu, koncentráciu, rozvoj kreativity, čo v našom kontexte plní aj káva. Tak vznikla kolekcia Do not disturb my coffee zen, kde je káva vo všetkých skupenstvách: vypijete si ju, zároveň je aj v sypkom a tuhom stave a ste tak obklopená kávou. Kolekciu zenových záhrad som doplnila vázami a ďalšími prvkami, ktoré patria k stolovaniu.

Keby sa niekto do vašich výrobkov zamiloval, dajú sa kúpiť?

Dajú sa kúpiť alebo vyrobiť na zákazku, keď ma záujemca kontaktuje. Je to zberateľská kolekcia, zatiaľ nejde o projekt, ktorý by som chcela tlačiť do nejakej veľkej sériovej výroby.

Témou, ktorej sa veľmi venujete, je psychológia dizajnu, emócie s ním spojené. V čom je to pre vás lákavé?

Psychológii dizajnu som sa začala venovať už pri štúdiu dizajnu na vysokej škole. Vždy ma viac fascinovali ľudia, ktorí predmety používajú, a ich reakcie ako veci samotné, aj keď ich rada vytváram. Tiež ako interiérová dizajnérka pracujem s množstvom rôznych ľudí. A interiérový dizajnér by mal mať určitú mieru empatie, aby sa stretla jeho imaginácia s požiadavkami klienta. Aj keď dizajnér vytvorí skvelý návrh, klient ho nemusí prijať napríklad z nejakých svojich subjektívnych dôvodov, čo musí dizajnér pochopiť. Psychológia je pre mňa v dizajne kľúčová. Tak je aj kávový projekt jedným z mnohých mojich projektov, v ktorých sledujem emócie, ktoré dizajn vytvára. Zaujímajú ma reakcie a emócie ľudí na kávu, ktorá je použitá úplne iným spôsobom, ako sú zvyknutí.

A aké reakcie prevažujú?

Celkovo pozitívne. Ľudia sú prekvapení, že káva môže byť na nejaký čas na pohľad taký pevný a odolný materiál, ktorý pôsobí trochu ako kameň. Reakcia, ktorú som veľmi skúmala, ale bola ľútosť. Keď som ľuďom povedala, že to je rozložiteľný materiál, takže sa tie pekné predmety nakoniec rozložia a po pár rokoch zmiznú, bolo im to strašne ľúto. Sme nastavení na to, že keď do niečoho investujeme, vec nezanikne. Vysvetľovala som im, že práve rozložiteľnosť je s ohľadom na životné prostredie spôsob, ako môžu dizajnéri ďalej tvoriť, nič nepoškodiť a nič po sebe nezanechať. Čo je nový a veľmi neortodoxný prístup, dizajnér vloží svoj čas a energiu do niečoho, čo sa nakoniec rozplynie. Ale človek predsa doma nepotrebuje päťdesiatu vázu, ktorá vydrží donekonečna.

Ako so svojím ekologickým prístupom pracujete s individuálnymi klientmi ako interiérová dizajnérka?

Vždy sa snažím o podporu lokálneho trhu, teda českých a slovenských značiek a značiek z okolitých krajín. Či už sú to materiály, tapety alebo napríklad nábytkové systémy. Tým sa aj ušetrí na doprave, na skladovaní a tak ďalej. Lokálnym zdrojom sa snažím prispôsobiť svoj návrh. Tiež sa snažím vyberať také materiály, aby dobre pôsobili na zmysly, aby boli príjemné na dotyk a mali upokojujúci alebo iný efekt, čo je opäť psychologický rozmer. Neznamená to ale, že všetky interiéry tvorím len „eko“.

Kávová usadenina je materiál, ktorý používajú aj ďalší dizajnéri a dizajnérky, je niečo, čo vás zaujalo?

Mám kávové topánky od českej značky Kave vyrobené v Zlíne na Baťových strojoch. Teraz ma zaujala kávová slamka, ktorá je z kávy a rozložiteľného plastu, registrujem, že vznikajú šálky na pitie. Často ale ide o priemyselnú výrobu, čo nie je moja cesta, kvôli súvisiacej energetickej spotrebe, ktorej sa chcem vyhnúť. A tiež ide o produkty, ktorým káva nedominuje. V zmesi materiálov jej býva tak maximálne 40 %, potom sa využíva rozložiteľný plast, ale tiež rôzne aditíva. Nechcem ale povedať, že plasty sú jednoznačne zlé, závisí od kontextu. Dôležité je vždy vidieť celý proces, od výroby po rozložiteľnosť.

To je dobrý prístup aj pre spotrebiteľov.

Áno, žiadny materiál nie je dobrý alebo zlý, ide o to, akým spôsobom sa používa a ako dlho sa využíva predmet z neho vyrobený. A ako ovplyvní prostredie, keď už nebudeme produkt potrebovať.

Aké ďalšie plány s kávovým projektom máte?

Stále ho chcem držať v menšom meradle. Budem ale pracovať na veľkých prvkoch, aplikovať svoj prístup v nábytku a na väčších plochách, kombinovať s kávou aj ďalšie odpadové materiály. Doteraz išlo o kolekcie k stolovaniu, teraz chcem pripraviť nábytkové kolekcie, aj keď stále pôjde o solitéry. Možno sa tak s nimi dostanem naspäť do kaviarní a na pracovisko. Zároveň plánujem ďalšie testovanie kávového materiálu.

Čo vás vlastne na dizajne najviac baví?

Tým, že čiastočne učím, čiastočne sa venujem umeleckému výskumu a zároveň tvorím, baví ma rôznorodosť mojej práce. Dizajn je multiodborový, musím spolupracovať s ďalšími odborníkmi, v tímoch. V interiéroch, a väčšinou tvorím pracovné interiéry, zároveň mám slobodu tvorby a môžem aj experimentovať, väčšinou totiž interiéry dopĺňam o vlastné solitéry, originálne dizajnové kusy. Musím stále držať tempo, pretože prichádzajú nové materiály a firmy, čo môže byť trochu náročné, vyžaduje to celoživotné vzdelávanie. A bavia ma emócie s mojou prácou spojené, keď sú ľudia šťastní, pretože zmením ich prostredie k lepšiemu. Keď sa svojich klientov po rokoch spýtam, či sú s interiérom spokojní, či nepotrebujú niečo ďalšie, najlepšia odpoveď pre mňa je, že interiér stále perfektne funguje.