Le petit délice: Keď šperk doslúži, niečo si prajte

Vyštudovali ste odevné návrhárstvo, pracovali ako módna redaktorka v časopisoch a k tomu si šili vlastné modely. Ako sa to stalo, že ste potom presedlali na šperky?

Presťahovala som sa do garsónky. A nebolo miesto. (smiech) Musím stále niečo robiť rukami, vyrábať. No a šperky sú malé. Prvý náramok som vyrobila pred ôsmimi rokmi. Teraz už mám rodinu a bývame zase vo veľkom byte, ale malé šperky už zostali.

A ako vám napadli práve minimalistické náramky?

Prvýkrát som sa s drobučkými šperkami stretla na módnom veľtrhu vo Francúzsku. Chcela som si tam jeden kúsok kúpiť. Bol síce malý, ale diamantový a na to som naozaj nemala.

O poschodie nižšie ale predávali materiály na výrobu šperkov, tak som nakúpila tam. A už v lietadle cestou domov som vymyslela názov vlastnej značky aj štýl. Hlavné bolo, aby sa to páčilo mne, a aby som to sama nosila.

Le petit délice znamená „malé potešenie“. Prečo práve takéto meno?

Pretože o to ide, každý deň ich nositeľku potešiť. Moje šperky sa majú stať vašou súčasťou, nikdy sa neskladajú. Naopak, sú určené na vrstvenie. Na ruke vás nijako neobmedzujú, vlastne ich vôbec necítite. A keď náramok doslúži, niečo si prajte.

Prečo? A prečo sa nemajú dávať dole?

Celý ich príbeh je taký, že si ich nasadíte, niečo si pri tom prajete, a keď sa šperk po mesiacoch až rokoch nosenia rozpadne, to prianie sa splní. Niečo na princíp budhistickej šnúrky na ochranu alebo náramku priateľstva. Páči sa mi, keď má šperk ďalší význam.

To je celkom podnikateľsky šalamúnske, vyrobiť niečo tak, aby mal zákazník radosť, keď sa to rozbije…

No, ony vydržia ale celkom dlho, ja mám na ruke pár náramkov už niekoľko rokov, asi mám náročné priania. (smiech) Rozpadne sa šnúrka, ktorá je ale veľmi pevná a postupne sa ľahko ošuchuje priamo na ruke. Samozrejme, keď má k náramku niekto vzťah, za menší poplatok ho potom prerobím, opravím.

Aké používate materiály?

Nakupujem už výhradne na diaľku zo zahraničia, hneď zo zdroja. Mám rada prírodné kamene, veľa objednávam z Indie, Thajska, kde ich ťažia.

Som vo výrobe šperkov samouk a chce to vždy hodiny skúšania, čo ide s akým materiálom urobiť. Najčastejšie používam striebro a štrnásťkarátovú zliatinu zlata. K siedmemu výročiu značky som si ale darovala aj vysnívanú kolekciu z diamantov.

Ako vám to funguje obchodne? Vyrábate len malé série, teda skoro originály, a čo som si všimla, nájsť si vaše šperky nie je len tak…

Mám iné zamestnanie a toto je pre radosť. Nemám e-shop, nemám to rada, chcem predávať osobne, zákazníčky vidieť, poradiť im. Raz za mesiac mám v Prahe pop-up, kde chcem, aby ľudia chodili cielene za mojimi šperkami. Plus posielam náramky do pár obchodov.

Vyrábate náramky denne? A koľko tak zvládnete?

Najradšej by som to tak robila. Ale som aj v práci alebo so synom vonku, ale keď už sa k tomu dostanem, tak ich asi dvadsať za deň urobím. Pripravujem napríklad tri kolekcie naraz, teraz robím aktuálnu letnú a jesennú a pripravujem aj budúce leto.

Trošku už tým trpí moja rodina, všade sa to váľa. A k tomu si stále píšem so zákazníčkami, aby som vedela, čo presne si predstavujú. Budú to nosiť dlho, tak je dôležité sa presne trafiť.

A koľko náramkov predáte?

Ja to veľmi nepočítam. Nie som obchodníčka, ale dizajnérka, nemám radosť z toho, koľko na tom zarobím, ale že to vyzerá pekne na zákazníčke.

Tak inak, dá sa ručnou výrobou šperkov v Česku uživiť?

Pokiaľ si k tomu ráno sadnete a skončíte o polnoci, denne, tak áno. Ale po pár rokoch vám začnú odchádzať ruky, budete trpieť na zápaly šliach, karpálne tunely. Tie mikropohyby celý deň sú záťaž.

A vy si na to dávate pozor?

Nie. (smiech) Už som mala tri mesiace zaviazané ruky, mám rôzne ortézy, doktori ma varovali, nech neblbnem. Už som sa naučila robiť pauzy, ale úplne prestať jednoducho nedokážem.

Ešte k tomu uživeniu sa. Ide to ruka v ruke s tým, ako a prečo to chcete robiť. Či cielene pre peniaze alebo ako ja. Mne ide o výsledok, zlepšovanie sa. Prvé štyri roky všetko šlo na materiál, doteraz vyrobené peniaze investujem do nových modelov.

Čo sú pre vás šperky?

Mám rada frázu Jewelry always fits – šperky vám vždy pristanú. Je to ženská ozdoba, ktorú si môže dovoliť každý, aj keď má napríklad nadváhu. Pozdvihne outfit, je to posledná bodka.

A vieme nosiť šperky? Ako vnímate ako dlhoročná stylistka český vkus?

Veľmi sa zlepšil, pomáhajú sociálne siete, mladí už okamžite kopírujú, čo sa nosí vo svete. Oni mladí si mimochodom nevedia veľmi vytvárať vlastný štýl, to prichádza až s vekom a peniazmi, zistíte, že nemusíte mať všetko, skôr chcete príjemné materiály a niečo, čo vám naozaj pristane.

Dnes je ale ponuka v obchodoch veľká, trendy tam sú okamžite a aj klasické značky majú prémiové rady, teda aj konfekcia už vďakabohu dnes ponúka niečo, po čom sa nevysype ruka.

Pätnásť rokov pracujete ako osobná stylistka, aká je vaša typická zákazníčka?

Žena po tridsiatke. Väčšinou po deťoch. Nevie, čo s novou figúrou robiť. Aj keď je napríklad stále chudá, po deťoch sa postava zmení a je potrebné sa obliekať úplne inak. Alebo radím ženám, ktoré sa po rodičovskej vracajú do práce. Alebo tým, čo sa rozviedli.

Takže sprevádzate ženy do inej životnej fázy a roly?

Áno, potrebujú povzbudiť, alebo ako ja hovorím: vyresetovať a naštartovať. Človek ide väčšinou do obchodu a kúpi si, čo si kúpil minule. A tieto ženy, čo majú zrazu napríklad problém s figúrou, ktorú nepoznajú, sú bezradné.

To je moja chvíľa. Bývajú nadšené, najskôr ich zoberiem do obchodu, kde im naozaj niečo sadne – ono je to tiež stresujúce, keď vám odrazu nič nesadne. A ukážem im ich nové ja. Sebavedomie sa im potom zdvihne. A mňa takáto práca dosť uspokojuje.

V Prahe žije aj veľa Slovákov. Sú medzi vašimi klientkami aj Slovenky? Aký je ich štýl obliekania alebo nosenia šperkov? Líšia sa od Češiek?

Medzi klientkami mám aj Slovenky, buď tie, ktoré v Česku žijú, alebo aj posielam šperky na Slovensko. Slovenky sú všeobecne viac zamerané na módu a trendy, rady sa obliekajú aj maľujú a majú rady šperky. Pripadá mi to tak, že si viac dajú záležať na svojom vzhľade. Češky sú oveľa viac strohé a menej odvážne. Myslím si, že to ide ruka v ruke s tým, že to muži Sloveniek vyžadujú.

Prezradíte nejaký svoj tip napríklad týmto ženám po tridsiatke a pôrodoch detí?

Napríklad brucho a tuk na trupe sa dá dobre zakryť: stačí si zobrať tielko, kľudne bavlnené, ale menšie o veľkosť až dve. Ono vás stiahne a nemáte také tie faldíky, napríklad na chrbte okolo podprsenky. Na to dáte niečo voľnejšie, a je to.