Práve čítate

Pečie od trinástich – a napríklad aj pre šesťsto ľudí

2494  
Zdieľať: 

Pečie od trinástich – a napríklad aj pre šesťsto ľudí

Vyrába torty na zákazku, vymýšľa si vlastné receptúry a o všetkom píše na blog. Veronika Ročková toho ale stíha oveľa viac: Napríklad podporovať ľudí s duševnými ochoreniami a hrať v muzikáli.

7. 3. 2018 8 min. čítania Kristýna Kašpárková
Pečie od trinástich – a napríklad aj pre šesťsto ľudí

Ako sa to stane, že sa človek prebudí a povie si: Dnes mám trinásť, tak si sama upečiem tortu?

Som veľmi maškrtná. Takže raz, keď som mala naozaj veľkú chuť na dobrotu, som si ju jednoducho upiekla. Potom som bola chorá a stále dookola sa pozerala na Božské dorty od Markéty. A zdalo sa mi, že to môžem zvládnuť tiež.

Dovtedy som piekla len muffiny a bábovky, ale vlastne už mi to nepripadalo oveľa ťažšie. A asi jediný dôvod, prečo som pri pečení tort potom už zostala, bol, že sa mi tá prvá naozaj poradila. Nadmieru podarila.

A bolo to šťastie, alebo ste talent? Teraz, po piatich rokoch profesionálneho pečenia, už to môžete zhodnotiť, nie?

Asi oboje. (smiech) Vybrala som si dobrý a jednoduchý motív, veľkonočné vajíčko, som totiž aprílové dieťa. Mamina mi pomohla vybrať recept, tatino potom s tvorením z poťahovej hmoty. Rodičia sú manuálne dosť zruční a ja som po nich. Malo to úspech a potom už som postupne piekla ostatným členom rodiny, známym aj iným ľuďom na zákazku.

A aká bola vaša prvá zákazka?

Prišla relatívne skoro, pol roka potom, čo som upiekla vlastnú narodeninovú tortu. Vyrábala som Hello Kitty pre dcérku tatovej kamarátky.

Vy ste ohľadne receptov samouk, že?

Všetko som si už tak nejako poupravila. Nie je to tak, že by som si vymyslela vlastnú tortovú poťahovú hmotu alebo vlastné krémy, ale každý recept, čo sa mi dostal do rúk, si menej či viac upravujem na mieru.

Ako často teraz torty vlastne pečiete?

Mala som obdobie, kedy som piekla aj tri týždenne. Bolo to vlani a prijala som napríklad aj zákazku na tortu pre šesťsto hostí na drevársky ples. Napiekla som také pníky, normálne som na tú poťahovú hmotu pretlačila naozajstnú kôru z polena, samozrejme cez potravinársku fóliu. Ale vtedy som si riadne naložila, chodila som normálne do školy a k tomu som celý víkend piekla, aby som mala korpusy. A od pondelka som bola osem hodín v škole a potom ďalších osem hodín dorábala torty.

Pozn. red.: K tejto torte publikovala Veronika aj krátky príspevok na svojom blogu.

Fíha.

Áno. To už mi tiež došlo, že to tak ďalej nejde. Že musím brzdiť. Momentálne pečiem jednu tortu týždenne. Maximálne. A na zákazku čo najmenej. Pečiem hlavne pre ľudí okolo seba, pre známych. Neživím sa tým. Radšej mám rôzne foodie akcie, napríklad mávam stánok na akciách, ako je Restaurant Day.

Aká zákazka bola najnáročnejšia?

Kufor pre Maxima Velčovského. Rodina tohto dizajnéra sú naši susedia a poprosili ma o prípravu torty, ktorá by nejako vyjadrovala jeho osobnosť. Pre mňa bolo ťažké do toho dostať úctu, ktorú k jeho práci mám, ale zároveň dosiahnuť, aby tá torta nevyzerala gýčovo. Máme doma napríklad jeho porcelánové čižmy, ale ako torta by to podľa mňa nedopadlo dobre. Vymyslela som nakoniec kufor plný symbolov odkazujúcich na jeho diela. Všetky pochopil.

Pozn. red.: Aj kufor nájdete na blogu.

Nachystali ste si pre seba ešte ďalšiu výzvu, prevariť sa celou francúzskou kuchárkou. Je tam 75 receptov: Veľa džemov, dezertov, tapenád. Ako ste na tom?

Podarilo sa mi ju medzitým stratiť. (smiech) Kúpila som si ju po dvoch mesiacoch hľadania znovu a, samozrejme, potom sme ju zase našli a teraz máme doma dve.
Varím podľa nej stále, ale potrpím si na to, aby všetko bolo pekne nafotené, a aby som mala dobré suroviny, takže teraz skôr čakám na jar, kedy bude lepšie svetlo a tiež čerstvá zelenina či chutnejšie ryby. Ale plán stále platí. Viem piecť torty, ale ešte nie som skvelá kuchárka, tak to chcem dohnať.

Čo najťažšie ste zatiaľ varili?

Úplne prvé menu z tej kuchárky. Kačacie prsia, šošovicový šalát aj dezert som robila na čas priamo na mieste, nestíhala som. A ešte som to chcela nafotiť, myslela som, že ma to odpáli. Na vlastné narodeniny som bola od ôsmej ráno v kuchyni, obed bol až o druhej namiesto o pol jednej. Kuchyňu som upratala až o šiestej. Povedala som si, že všetko zvládnem sama, ale bolo to už náročné.

Veronika, a prečo si na vlastné narodeniny nevyložíte naopak nohy na gauč a chystáte si takéto výzvy? Nezosypali ste sa už z toho niekedy?

Ja sa nerada povaľujem. Ale je pravda, že sa učím povedať nie. Hlavne sebe. (úsmev) Hovorím si, že nemusím byť úplne pri všetkom. Už som sa poučila, párkrát som sa zosypala. Nie síce tak, že by ma odvážala záchranka, ale už viem, že keď precením svoje sily, nesprávam sa potom k ľuďom okolo seba pekne. A potom sedím na zemi v izbe a pozerám hodinu vyčerpane do blba a nie som schopná sa postaviť na nohy. To je znamenie pribrzdiť.

Na blogu píšete ešte o svojej účasti v projekte Duke of Edinburgh, čo je prestížny vzdelávací program pre mladých, ktorý ich podporuje v osobnom rozvoji. Prečo ste do toho išli?

JJeho absolvovanie má veľkú váhu napríklad pre výberká na stáže Erasmus. Ale pre mňa bola motivácia iná: Mám problém, že sa pre všetko hneď nadchnem, ale potom veci nedokážem dotiahnuť. Program DofE mi s tým pomáha, máte vlastný plán, máte mentora, ktorý váš pokrok stráži.

Program má štyri časti. Pre talentovú som si zvolila písanie, respektíve vylepšenie svojho blogu. A web, ktorý skoro nikto nečítal, sa stal pri troške snahy čítaný a obľúbený. Čo je vlastne cieľom súťaže, naučiť človeka snahe.

Čo je program DofE (Duke of Edinburgh)?

DofE bol založený britskou kráľovskou rodinou a teší sa vysokej medzinárodnej prestíži. Program je uznávaný medzinárodnými školami, zahraničnými univerzitami aj zamestnávateľmi ako známka kvality uchádzačov.

Mladí ľudia sa do programu zapájajú dobrovoľne, prostredníctvom certifikovaných miestnych centier programu DofE po celej republike. V každej takejto inštitúcii je k dispozícii vedúci DofE, s ktorého pomocou si mladí ľudia v rámci rozvoja talentu, športu, dobrovoľníctva a dobrodružnej expedície stanovujú individuálne ciele, ktoré chcú v daných aktivitách dosiahnuť. Posilňujú tak svoju zodpovednosť a vytrvalosť, spoznávajú a prekonávajú sami seba a získavajú nové zručnosti, užitočné pre ďalšie štúdium a prácu.

Ďalšou časťou programu je dobrovoľníctvo. Vy ste ju splnili účasťou v školskom dobročinnom muzikáli…

Robila som mu tento rok aj vlani PR a tiež som hrala jednu z rolí. Muzikály robieva naša škola pravidelne. Tentokrát sme nacvičili autorský muzikál Židle v kruhu.

Časť predstavenia sa odohráva aj v psychiatrickej liečebni. Rozhodli sme sa totiž, že by sme muzikálom chceli pomôcť dobrej veci. Vytvorili sme virálnu kampaň na podporu duševného zdravia. Cieľom bolo rozšíriť povedomie o duševnom zdraví, že je dôležité sa oň starať rovnako ako o to fyzické. Vlani sme s muzikálom vypredali divadlo Broadway v Prahe a priamo na pódiu slávnostne odovzdali Národnímu ústavu duševního zdraví šek na 209 987 korún.

Tento rok finančne podporujeme zase projekty iných študentov, ktoré sa týkajú duševného zdravia. Muzikál už skončil, ale natočili sme pre záujemcov CD.

Vy ste navyše hrali jednu z hlavných postáv…

To pre mňa bolo asi najťažšie. Pridelili mi rolu dievčaťa, ktoré ostatných šikanuje. A učiteľka už na konkurze hovorila: “Väčšinu ľudí budeme učiť spievať, ale teba budeme učiť byť zlá.” Hrať mrchu pre mňa bolo dosť ťažké a niekedy aj nepríjemné, ale nakoniec to stálo za to.

Medailónik: Veronika Ročková

Blogerka a cukrárka tento rok v apríli oslávi osemnástku. Narodila sa a žije v Prahe. Študuje na súkromnom Gymnáziu Evolution Jižní město, budúci rok bude maturovať. Piecť začala v trinástich, čoskoro nato si založila blog nielen o tortách a varení www.taveronika.cz.

K pečeniu a vareniu ju postrčilo aj jej nadšenie pre francúzsku kultúru, okrem iného sa teraz rozhodla prevariť celou francúzskou kuchárkou, a tak pravidelne varí rodičom.
Rada by sa venovala novinárčine. A pri troche šťastia by si ešte napríklad aj za pätnásť rokov otvorila kaviarničku, ale nie ako biznis – pre radosť.

Treťou súčasťou programu DofE je športová aktivita…

Vybrala som si niečo zdanlivo banálne: skákanie cez švihadlo. Ako cieľ som si dala tisíc preskokov za desať minút. Mala som pocit, že je to úplne v pohode, až potom som zistila, že to je dosť husté. Vytvorila som si graf, začala som na 650 a dostala som sa postupne na 911. Potom som ochorela a spadlo to hrozne dole. Ale učiteľ, čo ma mentoroval, povedal, že z povahy súťaže som progres preukázala, a uznal to aj tak.
A poslednou disciplínou bola takzvaná expedícia, vyrazili sme s ostatnými členmi programu na dva dni chodiť po horách. Tým som splnila najnižšiu, bronzovú úroveň a skúsim pokoriť do maturity ešte striebornú.

Takže nové výzvy, nové ciele?

Presne tak. Pokračovať budem v talentovej časti v blogu, ale chcem tam viac písať klasické články, spisujem práve denník zo Srí Lanky. A zmením šport, skúsim jogu. Nech sa tiež trochu ukľudním. (smiech)

Čo o Veronike hovoria rodičia?

Text: Milan Roček

Veronika bola už od malička veľmi tvorivá, ako štvorročná zostrojila mamine napr. papierový „peňažník“, mne zase papierovú elektrickú gitaru atď… Otázka pre nás ako pre rodičov teda nebola, ako začať nejakú záľubu podporovať, ale skôr čo konkrétne. Keď ju chytilo pečenie, prišlo nám to skvelé. Konieckoncov, moja žena ma okrem iného už v 19 rokoch „ulovila“ na koláče a buchty, ktoré mi každý týždeň piekla a vozila. :-)

Manželka Veru naučila počítať cenu surovín, aby to, čo uvarí, bolo aj únosné, ja z času na čas robím „závozníka“ a rozvážam torty. A napríklad pri zákazke na drevársky ples sme spolu vyrobili obrí drevený podnos.

Či sme ako rodičia pyšní? Áno, naozaj sme veľmi pyšní. Je to pre rodičov skvelý pocit, keď vidíte, že je vaša dcéra dospelý človek v pravom zmysle toho slova. Nielen podľa dátumu narodenia, ale že sa vie rozhodovať, postarať sa o seba, uvariť si, spočítať si, čo stojí jedálniček rodiny na týždeň atď. V tom sme asi najviac pyšní. Keď potom okrem toho máte to šťastie, že ju vidíte na pódiu v divadle, že dokáže nielen spievať, ale aj hovoriť pred ľuďmi, že sa dokáže kultivovane vyjadrovať aj v rádiu alebo televízii, tak to ja ako otec obvykle potrebujem vreckovku na slzy. A keď nám varí a pečie? Je to paráda, nabaľujú sa z toho síce trochu kilá okolo brucha a občas zmizne z baru dobrý rum alebo koňak, pretože čokoládový mouse jednoducho musí obsahovať dobré suroviny, ale potom tá dobrota…! :-)

Veronika miluje Veľkú noc, a tak od nás dostala darček z novej kolekcie

Keď sme si dohadovali rozhovor, Veru sa radovala, že vyjde okolo Veľkej noci: sama sa totiž na tento sviatok narodila. Ako malý darček od nás dostala kúsky z jarnej kolekcie Veľkonočné pečenie a výzdoba, s ktorými sme odfotili jednu z jej úžasných tort.

Čítajte tiež

Keď je učiteľka druhá mama
Keď je učiteľka druhá mam2098
Halloweenska dobrota pre deti: Čarodejnícke klobúky
Halloweenska dobrota pre deti: Čarodejní…2284
Desiate pre múdre hlavičky od Margit Slimákovej
Desiate pre múdre hlavičky od Margit Sli…2337
ďalšie články