Denne cvičíte jogu, crossfit, beháte… Pritom tvrdíte, že v detstve ste boli skôr bacuľaté dievčatko. Kedy sa to zlomilo?
Je to pravda, bývala som dieťa, pri ktorom platilo, že kam ho posadíte s rožkom, tam ho zase nájdete. V puberte ale prišla motivácia schudnúť športom a tú mám vlastne doteraz. V štrnástich som začínala s aerobikom, potom som skúšala modernú gymnastiku a kondičnú kulturistiku. Tam si ma všimol tréner a vybral ma ako lektorku. Tým začala moja športová éra.
A z nešportového typu sa stal športový.
Keď som začala športovať, uvedomila som si, že mám v sebe veľa energie, ktorá chce von. Dovtedy vo mne rodičia výchovou športového ducha trochu umlčovali. Dnes to vnímam ako hendikep, pretože telo má svalovú pamäť a keď sa niečo naučíte v detstve, máte potom veľkú výhodu. Ja som sa učila stáť na rukách až po štyridsiatke. To bolo oveľa ťažšie.
Ako to, že vás šport tak chytil?
Nemala som úplne jednoduchú životnú cestu a je dôležité nájsť si niečo, čo vás udrží nad hladinou. Niekto si vyberie alkohol, ale to sa mi veľmi nechcelo. Ja som závislá na endorfínoch po cvičení. Len kvôli nim musíte neustále zvyšovať záťaž. Kedysi mi stačilo 20 minút aerobiku, dnes potrebujem hodinu intenzívneho tréningu.
Vyskúšali ste už toho veľa, ktorý šport vás momentálne najviac baví?
Teraz sa venujem animal movement, to sú také cviky, pri ktorých sa hýbete ako dieťa alebo imitujete pohyby zvierat. Váľate sudy, leziete po štyroch… Sú to pohyby, ktoré dieťa zvláda prirodzene, ale štyridsaťročný chlap ich nedá. Pomaly musí pracovať na svojich pohybových schopnostiach a rozširovať ich. Cvičenie pochádza z Izraela, nepoužíva sa pri ňom žiadna záťaž, a navyše sa ním rozvíja aj kreativita.
A je to cvičenie vhodné aj pre starších ľudí?
Začiatky môžu byť ťažké. Napríklad prebiehanie rôznych detských drevených preliezok, lanových mostov. Mala som šesťdesiatročnú cvičenku, pre ktorú to bolo takmer nemožné, teraz klady prebehne ako nič a ešte sa pri tom rozprávame.
Šesťdesiatročnú? A takto sa rozhýbala?
Ja vek nevnímam, pre mňa nehrá úlohu. Ak človek nie je chorý a nemá problémy napríklad s kĺbmi alebo vysokou nadváhu, tak prekážky nevidím. Vždy na Nový rok nahrávam reportáž z novoročnej jazdy cyklistov, bývajú to starí páni a ja sa ich pýtam: “Ako to robíte, že stále cvičíte?” A oni odpovedajú: “Nemôžete nikdy prestať, pani redaktorka.”
Tomu rozumiem, ale čo keď nemajú žiadne športové základy? Dá sa naozaj začať v akomkoľvek veku?
Nikdy nie je neskoro. Aj z okolia poznám ľudí, čo začali športovať vo vyššom veku, schudli a zbavili sa zdravotných problémov. Rozcvičila som skoro každého. Ide len o to, aby mal človek k svojmu veku a stavu primeranú záťaž. Ale naozaj neskoro na šport nie je nikdy. Keď sa rozhodnem v šesťdesiatke, vždy je lepšie začať športovať, ako zostať ležať doma.
Začať asi nie je zase také ťažké, ale nešportové typy si s vekom ťažšie budujú návyk, nie?
Zo športu je potrebné urobiť si rutinu, ako keď si každý deň čistíte zuby. Ľudia sa často sťažujú, že začnú so športom, ale vždy im do toho niečo vbehne – raz sú nachladnutí, inokedy chce manžel vyraziť na večeru. Je nutné si ale povedať: “Nie, toto je rutina a cez to vlak nejde.” Ak niečo chcem, tak sa musím učiť. Nepríde to samo.
Dobre, predstavme si, že mám päťdesiat, nikdy som nešportovala a chcem začať. Na aký šport by ste ma poslali?
Najskôr je dôležité ujasniť si cieľ. Chcete schudnúť? Spevniť telo? Nabrať kondíciu? A potom v tom vytýčenom priestore začať hľadať ideálny šport. Ak nemáte skúsenosti, zvoľte skôr cvičenie pre začiatočníkov a hneď aj trénera. Určite nechoďte na rozbehnutú hodinu. Potom už to chce nájsť motiváciu, kúpiť si permanentku, dať si nejaký cieľ, povedať kamarátke, s niekým sa staviť, jednoducho oklamať lenivosť a nastaviť rutinu.
A ako by tá rutina mala ideálne vyzerať, aby zapadla do života?
Športovať môžete pokojne päťkrát aj šesťkrát týždenne. A nemusíte byť ako fretka. Niekedy si hodinu zacvičíte jogu, inokedy si idete zaplávať, pobehnete… Dôležité je, aby to pre človeka bolo komfortné, našiel si šport, ktorý ho baví, a k tomu aj vyhovujúceho lektora. Hlavne sa mu nebáť povedať, čo chcem, aký mám problém a akú predstavu.
Vy za športom aj cestujete. Pravidelne chodíte cvičiť jogu do Indie, alebo na treky do Himalájí. Vyrážate sama?
Teraz už áno. Prvýkrát som bola v cudzine ako štrnásťročná v Bulharsku pri mori, druhýkrát ako štyridsaťročná hneď v Nepále. Sama som išla aj púť do Santiaga de Compostela, čo bol jeden z najväčších zážitkov môjho života. Do Indie na jogu som chodila s kamarátkou, ale potom som si raz omylom kúpila letenku na iný deň a ako som sedela sama v lietadle, uvedomila som si, že už tak chcem cestovať aj naďalej.
Po štyridsiatke začínať s cestovaním do exotiky, ešte k tomu sama, to znie ako veľké dobrodružstvo. Strach nemávate?
V Indii chodím stále na to isté miesto a mám tam svojich učiteľov. Poznám to tam, chodím tam ako domov. To pomáha. Ale to viete, že sa bojím. Ja sa bojím všetkého. Takže strach pred cestou už beriem ako jej súčasť. Potom si sadnem do lietadla, začnú sa diať veci a už nie je priestor na obavy.
Čo považujete za svoj najväčší športový výkon?
Asi že som vyliezla na himalájsku šesťtisícku Stok Kangri. To dodnes vôbec nechápem. Nie som horolezec, prvýkrát som mala mačky, po každých desiatich krokoch som musela odpočívať. Chýba vám kyslík a je strašná zima. Navyše sme šli v noci, nebola som dobre oblečená a stále som si hovorila: “Čo tu robím?” Ale potom som vyliezla hore a videla ten východ slnka a mohla si dať müsli tyčinku. To bola nádhera. Podobne ťažká bola aj púť do Santiaga, pretože som vyrazila v novembri a skoro som zmrzla. A vlani som prešla sedemdesiatkilometrový výsadkársky pochod, to považujem za veľký výkon, pretože som ho zvládla v barefootových topánkach. Neverila som, že to dám. Myslela som si, že mám nejaké hranice, ale po takýchto zážitkoch som si uvedomila, že sú v skutočnosti niekde úplne inde. Ja si nikdy neverím, ale vždy chcem zistiť, čo ešte dokážem, kam môžem zájsť a ako ma to zmení.
Tipujem, že pri Himalájach a ceste do Santiaga už ale neplatí, že vek nehrá žiadnu rolu. Alebo sa mýlim?
Na treku som často stretávala seniorov, ktorí si v Himalájach užívali dôchodok. Problémom môže byť len aklimatizácia a nedostatok kyslíka. Tu nezáleží len na kondícii a veku, ale aj na psychickom rozpoložení. Cesta do Compostely sa môže zdať náročná, veď je to 740 kilometrov! Ale na masáž ku mne chodí pani, ktorá má cez sedemdesiat a už ju prešla dvakrát. Ide o to nehovoriť si, že na toto už som stará. Namiesto toho rozložiť sily, dávkovať si to, ale hlavne začať. Keď sa rozhodnem, tak začnem.
Drahomíra Bačkorová sa narodila v roku 1967 a pracuje ako vedúca spravodajstva Českého rozhlasu Pardubice. K tomu je lektorkou a propagátorkou jogy a športu ako takého. Denne behá, posilňuje, cvičí crossfit, lezie po horách a cestuje.
