Obe sú to zaujímavé mladé ženy mnohých profesií a s mnohými záujmami a k tomu aj mamičky. Na čom práve teraz pracujú? A prečo sa tak rady vracajú ku koreňom? O tom všetkom a ešte mnohých ďalších témach dnes s Katkou Winterovou a Lindou Rybovou.
Preferujete kávu alebo čaj? Prípadne, kde si na nich najlepšie pochutnáte?
Kateřina: Kávu som prvýkrát ochutnala v štrnástich rokoch a okamžite mi zachutila. Milujem všetko s kávovou arómou, hoci už samotnú kávu nepijem. Lebo moje telo ju bohužiaľ odmieta. Je na mňa veľmi „rýchla“. Inak mám veľmi rada bylinkové čajové zmesi. Práve si pochutnávam na bylinkách z rakúskych Álp. Nakrúcali sme tam reportáž pre Herbár a ja som pomáhala pani bylinkárke Rosemary zbierať slez. Bylinky sušíme aj doma, takže keď treba zabojovať proti nachladnutiu, pijeme vlastné bylinkové zmesi. Pitie kávy som si užívala hlavne mimo domova, cestou do práce alebo cestou autom na zájazd s divadlom. Čaj si zasa vychutnávam horúci pekne doma, keď relaxujem.
Linda: Musím odpovedať, že kávu, hoci by som bola radšej, keby to bol čaj. Milujem dobrú kávu a vychutnám si ju kdekoľvek. Sú miesta či situácie, čo nie sú úplne príjemné, ale s dobrou kávou sa to dá prežiť. Na druhej strane, keď cítim, že na mňa ide nejaká choroba, bolí ma žalúdok, alebo keď prichádza zima, dám si čaj. Ten ma vylieči a káva mi zasa vyvolá lepšiu náladu.
Ako sa máte a čo vás teraz najviac zamestnáva?
K: Ďakujem za opýtanie, mám sa skvele! Chodím do strižne, dotáčame posledné recepty a reportáže do Herbára, s Lindou putujeme s divadlom po zájazdoch atď. Okrem toho som začala skúšať v Národnom divadle hru Pýcha a predsudok. Inak sa stále vraciam na náš rodinný statok, kde sa starám o záhradu. Práve vrcholí úroda všetkého možného a ja sa cítim blažene. Jablká na mušt, tekvica do polievky, repa a zeler do pivnice, cibuľa a cesnak do špajze a paradajky zavariť. Jednoducho toto škrečkovanie milujem. A samozrejme je tu moja milovaná rodina s jej potrebami.
L: Mám sa pekne. Boli prázdniny aj babie leto, prichádza krásna jeseň, aj s jej melanchóliou. Hrám v divadle Verzia v predstaveniach „UCA musí preč“ a „Meno“, v divadle Palace „Africkú kráľovnú“ a „Miláčika Annu“. Točím seriál pre Primu, pre ČT som dotočila jednu milú poviedku a stále ešte dotáčam Herbár. Deti chodia do školy a do krúžkov, ja do práce. Proste normálny poprázdninový život.
Vaše recepty sú vždy zaujímavé a kvalitné. Varíte si aj doma ako predstaviteľky zdravých moderných bio mám? Neplatí u vás doma príslovie o kováčovej kobyle, ktorá chodí bosá?
K: S receptami som sa spolu so scenáristom naozaj pohrala. Strašne ma baví hľadať a skúšať novinky a preverené triky, ale aj tradičnú kuchyňu. Dobré jedlo z kvalitných potravín považujem za bránu do sveta zdravia, ale aj záujmu o pôvod a pestovanie surovín a chovu zvierat v súlade s prírodou. Jedlo môže vyvolať diskusiu o chuti, ale aj o iných témach. Ekologických, kultúrnych či politických. A to je vzrušujúce. V podstate doma varíme bežné jedlá s použitím bio alebo vlastných surovín alebo z tých, ktoré neobsahujú tonu éčok. Ale niekedy sa tam pripletie aj niečo z večierky.
L: To rozhodne neplatí. Myslím, že obe varíme dobre a zdravo, takže naša kobyla nechodí bosá. Ja by som rozhodne vo svojom prípade zvolila iné príslovie a síce: Aj majster tesár sa niekedy utne ‒ a chápte to prosím ako jemnú iróniu. A potom ešte ďalšie, že: Výnimka potvrdzuje pravidlo.
V Herbári ste vždy super odeté, chodíte takto oblečené aj mimo relácie? Aký je váš vzťah k móde?
K: Pretože sme herečky a máme blízko ku kostýmom, baví ma, že sa môžeme aj vizuálne vyblázniť. Rozhodli sme sa, že varenie a tému receptov obohatíme aj o prevleky. Fungovalo to už aj v minulých sériách a hlavne diváčky nám píšu, že to baví aj ich. Mňa móda v Herbári ovplyvnila farebnými kombináciami, nosila som totiž hlavne čiernu. A konečne som začala nosiť aj sukne.
L: Mne sa to všetko páči, akurát že je to pre mňa už moc nápadné. Navyše v bežnom živote nemám čas to veľmi riešiť, ja radšej jem, spím, čítam si atď., než aby som riešila módu. Nemám k nej teda taký vzťah, ale je pre mňa dôležité, čo mám na sebe. Najmä aby to korešpondovalo s mojou náladou a vkusom.
Ako veľmi Herbár vychádza z vás a do akej miery ide o predpísaný scenár?
K: Ak mám hovoriť za seba, tak ja tak vlastne žijem, respektíve by som si tak priala žiť. Mne sú všetky témy trvalej udržateľnosti, starých remesiel, dobrého jedla, bylín a tradícií veľmi blízke a koniec koncov som si ich napísala do scenára. Čo sa však týka samotného nakrúcania, tam ide hlavne o improvizáciu na danú tému. Žiadny predpísaný text okrem receptov nemáme. Skúšali sme ho mať už v prvej sérii, ale bolo to strojené. Zvolili sme si spolu s režisérom ťažší variant, prirodzený rozhovor pred kamerou, a perieme sa s tým dodnes. Niekedy sme jednoducho vtipné a inokedy nie. Myslím, že nám naši fanúšikovia rozumejú.
Pripravujete knihu k štvrtej sérii Herbára. Na čo sa máme tešiť a čím sa bude líšiť od predchádzajúcich kníh?
K: Kniha má stále rovnaký koncept. Je to kuchárka s receptami, bylinkovým herbárom, krásnymi fotografiami Adama Holého a jej úvod väčšinou tvoria rozhovory a informácie o témach, na ktoré sme upozornili už v relácii. Stále nás oslovuje trvalá udržateľnosť, takže preskúmame elektromobilitu a ďalšie ekologické zákutia. A rozhovor s našou obľúbenou šíriteľkou tradícií Kamilou Skopovou by ste si rozhodne nemali nechať ujsť.
V relácii sa vraciate späť ku koreňom. Čo sa vám na dobe našich prababičiek páči najviac?
L: Poriadok a pokoj, elegancia, úcta, rešpekt, estetika, skromnosť, ukotvenosť… Je toho veľa. To by som musela naozaj dlho premýšľať.
K: Že neboli zahltené toľkými vecami a informáciami a žili v súlade s prírodou. Nič iné nepoznali, ak tým teda myslíte dobu pred technickou revolúciou. Nemuseli lúštiť etikety na obaloch potravín a dokázali spracovať a využiť takmer všetko. Prirodzene. My z toho máme „trend“ a stojí nás dosť veľké úsilie dostať sa na ich úroveň. Ale to sú samozrejme tie krásne stránky dávnej minulosti z nášho pohľadu. Ich život musel byť zároveň veľmi ťažký a svojím spôsobom obmedzený.
Čo sa vám naopak páči na dnešnej dobe a bez čoho by ste sa veľmi nerady zaobišli?
K: Ja neviem nakupovať do zásoby, takže v núdzi mi vyhovie aj vietnamská večierka za rohom, kde majú otvorené do jedenástej večer. A potom to, že ako žena sa môžem slobodne vyjadrovať a pracovať v tom, čo ma baví. Že si môžem kupovať knihy. Stohy kníh. A že sa môžem pozerať na seriály v počítači. A že môžem ísť na pohotovosť, keď potrebujem. A tak ďalej.
L: Zrejme len pár technických vymožeností ako práčka, umývačka, a k tomu zopár objavov, ktoré zachraňujú ľudské životy. Inak mi nič nenapadá.
Linda, ste filmová, televízna a divadelná herečka. Ktorá z týchto prác vám sedí najlepšie?
Mňa to buď nebaví alebo baví a vlastne je jedno, čo z toho to je. Záleží na ľuďoch okolo, na téme, na nejakej konštelácii. Ale všeobecne, čo z toho mám najradšej? Na to použijem takú tematickú alegóriu: V živote by som sa nezaobišla bez chleba, ten mám najradšej. To je pre mňa absolútny základ, a tým chlebom je pre mňa divadlo. Televízia, to sú rôzne jedlá rôznych chutí, a film je dezert, špeciálny a sofistikovaný, ktorého chuť vás omámi.
Katka, vy ste herečka, speváčka a okrem toho aj kulinárka a food blogerka. Čo u vás momentálne víťazí?
Kulinárka je naozaj silné slovo. Proste rada veci skúšam a delím sa o zážitky s ostatnými. Všetky svoje aktivity sa snažím skĺbiť, pretože ich robím rada a s nadšením. Povedala by som, že víťazia deadliny príspevkov na blogu a témy Herbára. Točiť reportáže so zaujímavými ľuďmi, ktorí majú čo povedať o ochrane planéty, ma fakt baví a zaujíma. Ale stále som aj herečka, ktorú láka stvárňovať príbehy postáv, ktoré hrá.
Ako sa vám darí skĺbiť vaše projekty s rodinou? Beriete niekedy deti na natáčanie, respektíve do inej práce?
K: Natáčanie moje deti otravuje a nudí. Do divadelného zákulisia so mnou idú raz za uhorský rok a celkom si to užijú. A čo sa týka ťukania do počítača, tak to rady odkukávajú a tiež na počítač pozerajú, hlavne na hráčov Minecraftu. A keď sa pýtate na to skĺbenie, tak je to často vykĺbenie. Ale obvyklá odpoveď znie: Snažíme sa. ☺
L: Niekedy horšie, niekedy lepšie. Už som si na to celkom zvykla, najstaršia dcéra mala práve 13 rokov, čím chcem povedať, že rodinne-pracovným životom žijem už pomerne dlho. Moje deti už nie sú bábätká a dievčatá už zopár vecí zvládnu samy. Do práce ich však beriem výnimočne, to nemám rada. Lebo potom neviem, či mám pracovať, alebo sa im venovať, a okrem toho je to prostredie pre dospelých a ja nechcem, aby tam trávili veľa času.
