Ako som prežila šestonedelie

Spätne si myslím, že som mala šestonedelie v podstate kľudné. Okolo mňa sa kamarátky poddávali situácii, plakali, nechápali, čo robiť s bábätkom, ani so sebou. Ja som naopak prekypovala energiou, teda väčšinou. Stále si hovorím, že to bolo tým, čo som zvládla pred a v priebehu tehotenstva. Všetko okolo som potom brala ako dar a ďakovala som za to, že mám vôbec šancu si to prežiť.

Na šestonedelie vás nepripraví vôbec nič

Začiatok bol úžasný. V pôrodnici som zostala 5 dní a úprimne, nič mi nechýbalo. Po cisárskom som síce prežívala veľké bolesti, ale nadšenie z bábätka ich spoľahlivo prekrylo. Navyše, starostlivosť aj jedlo boli skvelé, skvelá bola aj moja spolubývajúca. Vlastne som si aj hovorila, že by som si tu poležala aj nejaký deň navyše.

Po návrate domov začali naplno pracovať hormóny. O šestonedelí som si pred pôrodom čo to načítala, aby ma hneď tak niečo nevykoľajilo, ale pravdou je, že žiadna knižka vás na taký nával pocitov nepripraví. Pamätám si chvíľu, kedy som si sadla k postieľke, pozrela na Tobinka a rozplakala sa samou láskou k nemu (teraz, keď si na to znovu spomeniem, tak mám zase slzy v očiach).

Mala som z jednej strany veľkú úzkosť od strachu o toho malého človiečika, ale zároveň som bola plná úplného šťastia. Je to ako keď sa zamilujete a chcete, aby ten moment nikdy neskončil. Len to vynásobte tak miliónkrát a možno sa k tomu pocitu priblížite. Ale to asi poznáte, každá to vnímame podobne.

Keď prídu komplikácie…

Dokonalý začiatok vystriedala kríza. Dostala som zápal prsníka, sprevádzaný horúčkami a zimnicou, a skončila som v nemocnici na antibiotikách. Veľmi som plakala. Sedela som v nemocnici, pozerala na týždenného Tobinka a vyčítala si, že som ho sklamala ako mama. Oporou mi bol ako manžel, tak aj lekári a sestry v nemocnici. Len vďaka nim som to aj napriek potokom sĺz zvládla.

Aj potom to šlo trochu ako na hojdačke. Zabrali lieky, prišla úľava a ja som mala pocit, že som všetok stres a strach nechala v nemocnici. Dokázala som si vážiť každú sekundu, kedy som bola plná síl a chuti do života. Aj napriek pretrvávajúcim bolestiam bolo dôležité sústrediť sa len na to pekné a to škaredé prijať ako fakt, ktorý k životu patrí.

Postupne som nabehla na „svoj“ režim naspeedovanej myšky. Striedali sa u nás návštevy a ja ako z povahy pohostinný človek som každý deň piekla koláč, tortu, sušienky, jednoducho čokoľvek. Manžel aj okolie mi hovorili, že som blázon a mám odpočívať, ja som to cítila inak. Sily mi nedošli ani vtedy, ani teraz, a to má Tobinko 10 mesiacov. Ale neviem, či by si zo mňa mal niekto brať príklad. :-)

Ťažké chvíle sa občas schovávajú za rohom

Posledný krízový kotrmelec prišiel nečakane. Manžel išiel na pivo. Nič zásadné, jednoducho pivo s ľuďmi z práce. Bohužiaľ, v tom čas mal Tobinko prvý rastový špurt. Ja som v tom čase nebola taká ostrieľaná, a tak som sa zosypala. Tobinko celý deň plakal a plakal, krútil sa ako dážďovka, na prsníku bol naozaj nonstop a sem tam na chvíľu zaspal. Ja som mala od plaču už úplne ohučanú hlavu, nemala som silu, prsia ma boleli a odpočítavala som sekundy, kedy sa manžel vráti domov.

O siedmej mi písal, že dopije a pôjde, a ja už som seba videla záchranu. Lenže potom prišla ďalšia správa, že „ešte jedno a vyrazí“. Ja som chcela byť dobrá manželka a dopriať nám pocit slobody a tak som odpovedala dvojznačne „Hm“. Samozrejme, že som dúfala, že mu napadne, že sa niečo deje.

Nenapadlo. Prišiel po ôsmej a našiel ma totálne zrútenú ležať na gauči, bledú bez síl.

Neboli sme prvý ani posledný pár, ktorý podobnú situáciu zažil. Manžel mi po celý čas po pôrode obrovsky pomáhal. Byť v tom čase sama, tak to fyzicky jednoducho nedám. V tejto chvíli som si uvedomila, že hrať sa na hrdinky môžeme inokedy, ale v takýchto chvíľach to naozaj chce hovoriť a povedať si o pomoc. A hlavne ROZPRÁVAŤ SA. Chlapi, pýtajte sa počas šestonedelia svojich polovičiek kľudne tisíckrát, či niečo nepotrebujú, a skúste domýšľať. A ženy, povedzte si. Len tak sa nezrútite ako ja.

Moje poučenie: nebáť sa povedať, že potrebujem pomôcť apod.

Zvyšok šestonedelia už sme spoločnými silami zvládli. S dojčením, z ktorého som mala vďaka zápalu strach, som sa pobila. A upchatie žliaz sa mi vďaka radám laktačnej poradkyne tiež podarilo vyriešiť.

Začiatky jednoducho nie sú nikdy ľahké a pre mňa zo šestonedelia vyplynulo zopár poučení. V prvom rade, vždy, keď sa dostaví pocit úzkosti, nebojte sa napísať si o radu kamarátke, ktorá to prežila. Pretože aj keď sa pripravíte a obrníte, pocity v šestonedelí vás určite dokážu prekvapiť. V takomto prípade sa nebojte povedať si o pomoc – niekto môže navariť, upratať alebo vás len tak objať. A určite nie je žiadna hanba niečo nezvládnuť.

A to platí aj na prípad, keď neviete čo a ako. Vždy sa riaďte vlastným pocitom, ten je najdôležitejší. Rád dostanete nespočet, ale je len na vás, ktorú sa rozhodnete aplikovať do svojho života.

Majte sa krásne a prajem vám to najlepšie do života s vašimi chrobáčikmi.