Určite už ste niekde čítali, že je potrebné nebrať vážne všetko, čo vidíte na sociálnych sieťach, pretože „nie sú odrazom reálneho života“. Obvyklý príklad? Retušovanie fotiek alebo používanie filtrov a aplikácií na vylepšenie reality.
O čom sa ale zatiaľ veľmi nehovorí, je vylepšovanie toho, o čom tie príspevky vlastne sú. Antropológia má na to špeciálny pojem – signalizácia cností, anglicky virtue signalling.
Čo si pod tým predstaviť?
Jednoducho povedané, je to snaha prezentovať svoje názory a postoje hlavne kvôli tomu, aby ste vyzerali lepší, alebo aby ste sa dočkali súhlasu a podpory svojej sociálnej bubliny. Poznáte tú hlášku „Má zmysel chodiť do fitka, keď to človek nenafotí na Instagram?“ Tak tá to vystihuje úplne presne.
Reč tela (body language)
Vedomé alebo podvedomé používanie gest, postoja tela, očného kontaktu atď. na to, aby ste ostatným ukázali prevahu, dobré úmysly, podriadenosť…
Signalizácia cností (virtue signalling)
Vedomé alebo nevedomé zdôrazňovanie názorov a aktivít, aby ste ostatným ukázali morálnu nadradenosť alebo naopak súdržnosť.
V osobnom kontakte má totiž to, čo robíme a ako pri tom vyzeráme, oveľa silnejšiu vypovedaciu hodnotu ako samotné slová. Na internete je to presne naopak. To, čo hovoríme, je pre okolie hlavný zdroj informácií – a ich názoru na nás.
Signalizácia cností sa určite neobjavila až so sociálnymi sieťami (podľa antropológov je „zmena správania tak, aby sa jedinec javil prijateľnejší pre skupinu“ bežná u mnohých živočíchov), ale má na nich perfektné podmienky prerásť do nevídaných rozmerov.
Ukazuje táto instagramerka fotku z akcie, kde sa zbierali odpadky v lese, preto, lebo je to ekologická aktivistka, ktorá sa snaží šíriť povedomie o prístupe k životnému prostrediu, alebo preto, aby sme všetci videli, že je skvelá? Alebo ešte inak: išla by zbierať odpadky, keby o tom potom nemohla rozprávať?
Tá hranica je dosť tenká: prezentovať svoje hodnoty a stáť za nimi, to predsa všetci nejako robíme aj mimo sociálnych sietí. Rozdiel medzi tým a signalizáciou cností je podobný, ako keď má niekto prirodzenú autoritu a keď niekto používa nadradené gestá v reči tela, aby vás zastrašil.
Pri reči tela si strážime, aby s nami niekto nehovoril pekne a pritom nepoužíval zastrašujúce gestá. Pri „signalizácii cností“ zase nekorešponduje to, čo tvrdíme, s mierou reálnej aktivity.
A je to zle?
Môže – a nemusí. Záleží na tom, či vám osobne vadí, že sa niekto prezentuje nejakým spôsobom hlavne kvôli lajkom. (Kto by nechcel lajky!)
Ja mám na sociálnych sieťach veľmi rada inšpiráciu od zaujímavých ľudí – a je úžasné, koľko ich takto môžem stretnúť. Sama občas veci zdieľam, ale len tie, ktoré ma učia niečo nové alebo zaujímavo a presne pomenovávajú veci už známe. Snažím sa vyhýbať instagramovým aj iným životným klišé.
Je moje osobné presvedčenie, že niektoré typy príspevkov na mojom Instagrame nenájdete. Ukážem vám to napríklad na cvičení, fitness trénerky si prosím domyslia niečo iné :-) To, že každý deň cvičím, robím čisto pre seba, a zároveň to nerobím tak špeciálne, aby som tým chcela niekoho iného inšpirovať alebo ho hneď niečo naučiť. (Pre poriadok: konkrétne cvičenie môže mať niekto iný ako cvičebný denníček. Potom to opäť signalizácia cností nie je.)
Tri typické signály, pri ktorých je lepšie spozornieť
1. Pridávanie sa k hnutiam, o ktorých toho veľa neviem, ale nechcem pôsobiť ako… (doplňte si podľa seba)
To, že si niekto pridá na profilovú fotku symbol hnutia alebo aktivity, ešte neznamená, že sa do nej nejako zapojil. Možno na ňu v skutočnosti ani nemá konkrétny názor.
Prečo to ľudia robia: chcú zapadnúť do nejakej skupiny alebo naopak nechcú vyzerať ako niekto, kto nepodporuje nejakú menšinu, ktorú sa „predsa patrí podporiť“.
2. Nekonkrétne (!) negácie a vyhraňovanie sa proti inej skupine
„Neznášam ľudí, ktorí plytvajú plastami,“ alebo „Neznášam politika XY.“
Nikto síce nevie, čo autor takejto vety robí pre zelenšiu planétu alebo čo konkrétne by danému politikovi vytkol, ale automaticky sa zaradil do svojej sociálnej skupiny ekológov alebo protivníkov politika XY a to je samo o sebe považované za morálnu hodnotu.
Prečo to ľudia robia: tento spôsob je zaujímavý aj tým, že funguje ako maskovanie. Je to sofistikovanejšia cesta, ako vyzdvihnúť sám seba. Vetou „Neznášam ľudí, ktorí plytvajú plastami,” totiž autor zároveň hovorí, že on sa o životné prostredie zaujíma viac, a ani to nemusí vysloviť. (Berte to, prosím, opäť ako ilustračný príklad.)
3. Ostentatívne demonštrácie
Jasné, nemôžeme všetci liečiť deti v Afrike, ale pokiaľ by sme tam odcestovali – a urobili to hlavne preto, aby sa bolo čím chváliť na sieťach, je to ostentatívna demonštrácia.
V online svete sa totiž málokto pýta, či by ste si domov nasťahovali desaťčlennú rodinu z vojnovej zóny, či ste niekedy urobili niečo pre rovnoprávnosť žien alebo či prispievate na deti v detských domovoch, aj keď o tom veľa hovoríte. Práve tu sú sociálne siete najpokrivenejšie, pretože v osobnom kontakte, napríklad medzi kolegami z práce, by taká otázka pravdepodobne prišla.
Prečo to ľudia robia: viete si predstaviť, že za priznanie jednoznačných morálnych kvalít by vás niekto dokázal nepochváliť (alias nedať vám lajk)?
Čo som si zo signalizácie cností odniesla ja
Kým začnem niekomu bezhlavo tlieskať, prípadne pochybovať sama o sebe, že ja toho toľko nestíham a neobetujem, spýtam sa: ako táto fotka vznikla? Čo mi má povedať? Je náhoda, že táto situácia je natočená a dotyčný si ju tu môže zverejniť?
Skúste to niekedy. Ale varujem vás – možno vás potom veľa ľudí na sieťach prestane baviť.
