Zdravotná klaunka: Dieťa sa chce smiať, aj keď je veľmi choré

Pozn.: rozhovor sme robili s českou zdravotnou klaunkou. Na Slovensku funguje na rovnakých princípoch od roku 2004 občianske združenie ČERVENÝ NOS Clowndoctors. V súčasnosti v ňom pôsobí 60 profesionálnych zdravotných klaunov.

Do nemocnice príde ako Jana Geierová, absolventka dramatickej výchovy brnenskej JAMU, matka dvoch detí. Potom nasadí červený nos a naraz je z nej „sestrička“ Oldřiška Vykydalová. Nenápadne zaklope na dvere nemocničnej izby a čaká na reakciu pacienta. Keď je ústretová, „omylom“ o tie dvere hneď zakopne. Potom sa – v ideálnom prípade – už z izby ozýva len smiech. Ak nie, nevadí: „Občas stačí, keď choré deti privedieme na iné myšlienky, ako že ich niečo bolí alebo majú strach. Aj to sa počíta,“ vysvetľuje zdravotná klaunka s dvadsaťročnou praxou.

Ako sa z vás vlastne stala zdravotná klaunka?

Študovala som prvý ročník na brnenskej JAMU. Moja kamarátka vtedy išla na návštevu do jednej tunajšej nemocnice a uvidela tam akéhosi Američana v klaunskom obleku, ako sa snaží rozosmiať deti. Spýtala sa ho, čo to robí. Volal sa Gary Edwards a bol to zakladateľ projektu Zdravotní klaun nielen v Česku. Povedal jej, že ak pozná nejakých ľudí, čo by to tiež dokázali, aby ich priviedla. Tak priviedla mňa. A Gary mi vtedy povedal: „Áno, ty si dosť blbá, to bude dobré.“ (smiech)

Neurazili ste sa?

Nie, to je tá najväčšia poklona! Klaun musí vedieť byť trápny a blbý. Ja som navyše veľmi nerozumela jeho angličtine. Takže keď nás niečo učil, často som na neho len nechápavo čumela. A on na to: „To je tvár klauna. Ten si drž!“ Klaun je truľo, jeho humor vychádza z toho, že sa mu niečo nedarí. Ideálne situačne. Keď prídem do nemocnice a vŕzgajú tam dvere, tak to využijem, improvizujem a urobím z toho scénku. Má to tú výhodu, že tie dvere – alebo kvapkajúci kohútik, čokoľvek – tam zostanú, aj keď ja už budem preč, a deti si na mňa možno pri nich vždy spomenú a usmejú sa.

Ako návšteva klauna v nemocnici vyzerá?

Najskôr ideme za personálom. Zistíme si od nich, kto je v akom stave, aký pacient musí skôr odpočívať, kto je novoprijatý a ešte nás nepozná. Potom si nasadíme nosy a pobavíme tých zdravotníkov. Berieme to po vrstvách ako cibuľu, najskôr uvoľníme personál, následne rodičov, potom deti. Ona sa tak tá atmosféra zosilňuje. Z onkológie som si odniesla, že aj keď je človeku najhoršie, chce sa smiať. Aj na tých ťažších oddeleniach je humor vítaný najviac. Gary nám vždy hovoril, že sa nemáme zamerať na ten problém, na chorobu, ale na to dieťa.

A sú momenty, kedy vítaní nie ste?

Samozrejme. Najdôležitejšia v našej práci je empatia, rýchle zorientovanie sa v situácii. Niekedy stačí povedať Dobrý deň a dva metre od tých ľudí akoby nenápadne zakopnúť– a podľa ich reakcie už viete, čo je treba robiť. Niekto sa len pousmeje a my vidíme, že takto to stačí a ideme preč. Nemusíme nahlas rozosmiať celú izbu, stačí trošku zmeniť ovzdušie. Alebo tú pozornosť odkloniť od choroby a bolesti aspoň na chvíľu inam.

Urobili ste niekedy nejaký prešľap?

Samozrejme sa človek nechá uniesť. Hlavne keď sme vo dvojici, tak sa rozparádime. Napríklad nás raz sestričky upozornili, že už sme príliš hluční. Alebo sme kedysi nevedeli odísť včas. Rozlúčiť sa klaun má, keď sa všetci smejú, keď je zábava na vrchole. Zo začiatku sme mali tak dlhé Klauniády, že sme boli v nemocnici ešte o siedmej večer, nedokázali sme skončiť. To sa človek všetko naučí časom.

Je potrebné nejaké školenie, príprava? Veľa klaunov sú predpokladám divadelníci…

Väčšinou to tak je. Ale máme medzi sebou aj učiteľa fyzikára, evanjelického farára… Príprava dôležitá je, už na konkurze, ktorý má niekoľko kôl, si v podstate prejdete prvými workshopmi, cvičeniami z improvizácie. My skúsení na tom konkurze už pri pozdrave spoznáme, či z niekoho vykukuje klaun, alebo nie. Niekto to hrá a niekto to v sebe má, s oboma sa dá ďalej pracovať. Školíme sa potom na rôznych kurzoch celú klaunskú kariéru, to zázemie má organizácia Zdravotní klaun veľké. Musíme chodiť na semináre ku klaunom na svetovej úrovni, prejsť si certifikáciou, študovať prakticky aj teoreticky. Máme aj psychologické supervízie, aby sme sa vyvarovali syndrómu vyhorenia, ktorý v takejto profesii samozrejme hrozí. Je to profesionálna práca.

Môže to byť vôbec pre niekoho práca na plný úväzok?

Nejde to. Gary sa od začiatku snažil, aby to bol príjemný polovičný úväzok. Aby klauni nevyhoreli. Keď napríklad výnimočne zaskakujeme za chorého kolegu a ideme v jednom týždni už napríklad štvrtý, piatykrát, sami cítime, že už si ten nos nenasadzujeme s takou chuťou. Je to psychicky náročná úloha, neprepadnúť v nemocnici do tých osobných príbehov a mať odstup.

Chodíte nielen k deťom, ale aj k dospelým a seniorom. Na každého asi platí niečo iné, však?

Napríklad pubertiaci sú takí, že najskôr povedia, že nemajú záujem. My teda už vieme, že z deväťdesiatich percent vlastne majú, ale musíme na nich pomalšie, s väčším rešpektom a tiež scénky prispôsobíme ich veku a situácii.

A čo funguje u najstarších pacientov?

Musíme si starostlivo strážiť, aby sme neskĺzli do role sociálneho pracovníka, aby sme sa s nimi hodinu nerozprávali, nespomínali. Pretože to im tiež chýba. Ale to nie je naša úloha. U seniorov boduje napríklad flašinet. Aj keď sú pacienti imobilní alebo majú pokročilé štádium demencie, vieme vystúpenie prispôsobiť. Nemusí to byť priamo zábava, ale napríklad poetický zážitok. Aj u ľudí, ktorí už len pozerajú nad seba, môžeme niečo vykúzliť pomocou šatiek a hudby. Recitujem často aj Fráňu Šrámka. Máme na kurzoch tiež závažie za krkom a špeciálne okuliare, ktoré si nasadíme, aby sme sa dokázali vcítiť do starých ľudí, ako sa fyzicky cítia a čoho sú schopní.

Kedy vám bolo v práci najlepšie? Čo je pre vás odmena?

Mám také príbehy z oddelení, ktorým hovoríme ťažšie, čo je napríklad onkologická klinika. Tam sa vzťah klauna a pacienta vyvíja dlhší čas, poznáme sa napríklad aj rok, liečba trvá dlho. A pre mňa sú dojemné momenty, kedy to na začiatku nešlo, šprajcovalo nadviazanie kontaktu, boli to deti dvojročné, vystrašené, mali boliestku. Začínali sme pomaly, ani sme nevošli do izby, boli len s maňuškou za dverami a postupne postupovali ďalej. Za čas sa z toho pacienta stal náš kamarát. A my s jeho rodinou prežívame dlhý a ťažký príbeh, ktorý dopadne dobre. Baví ma hrať divadlo, ale nebaví ma, keď nemá hlbší dopad. Ako zdravotný klaun ten dopad veľmi výrazne cítite.

Nie vždy to ale s liečbou dopadne dobre. Sledujete osudy pacientov?

Nie. Už by sme nemali ten klaunský nadhľad. Niekedy sa ich samozrejme dozvieme. Máme aj projekt, kedy chodíme k nevyliečiteľne chorým domov, kde trávia posledné dni života.

To musí byť strašne náročné na psychiku…

Je. Projekt vznikol, keď sa mi narodila dcéra, takže ja som sa k domácim návštevám ešte osobne nedostala. A zaujímal by ma, ale je dôležité sa do tých osudov tak neponoriť. Oni tí pacienti a ich rodiny od nás nečakajú súcit. My sme tam kvôli niečomu inému, máme fungovať ako hromozvod emócií a nenosiť tam svoje trápenia, ľútosť, obavy. Naše práca je ich rozosmiať.

Trpíte v civile chorobou z povolania? Snažíte sa rozosmiať ľudí? A rozosmejete vôbec každého?

Napríklad svoju sedemročnú dcéru nie. (smiech) Keď sa o to snažím, napríklad zabaviť ju v ordinácii u lekára, keď čakáme dlho, len pretočí očami a povie: „Mami, nerob tie staré fóry!“