Ďalšie dieťa – chcem ho, a zároveň nechcem

Keby sa mi s niečím podobným pred pár rokmi zverila niektorá moja kamarátka, môj názor by bol jasný: ak chceš ďalšie dieťa a máš na to aspoň trochu vhodné podmienky, bež do toho – možno ťa čaká pár rokov nepohodlia, ale keď to neurobíš, bude ťa to mrzieť celý život!

Ako to ale býva, keď musíte niečo také riešiť sami, nie je to zďaleka také jednoduché. Už druhé dieťa s nami celkom zamávalo – so mnou fyzicky, vo zvyšku rodiny sa potom úplne zmenila atmosféra a nejaký čas sme všetci išli na rezervy. Staršia dcéra mala necelého dva a štvrť roka, keď sa jej narodil braček. Bola so mnou doma, do miniškôlky začala na dve dopoludnia v týždni chodiť až za pol roka. Snažila som sa ju nezanedbávať, ale malý bol dosť náročné bábätko, muž vstával okolo piatej do práce a denne dochádzal skoro dve hodiny…

Veľa si toho z toho obdobia nepamätám, okrem veľmi častého plaču. Naložila som ho do kočíka, rev. Cestou na ihrisko zaspal, v stojacom kočíku sa ale po desiatich minútach zobudil, rev. Riešenie kvadratúry kruhu, či sa nejako pokúšať upokojiť bábätko na ihrisku, alebo sa vybrať domov, proti čomu samozrejme zase protestovala dcéra. Večer sa po uspaní zase do piatich minút zobudil, pokiaľ som neležala vedľa neho, takže som sa sprchovala a čistila si zuby za konštantného revu, aby som si mohla okolo pol deviatej ľahnúť s maličkým. (Zdravý rozum mi vtedy zachránil Kindle s podsvietením – odporúčam ako povinnú výbavu každej budúcej matky!)

Biologické hodiny dokážu pokúšať

Jasné, nakoniec to prešlo – a podobne, ako po nejakom čase vyvetrá spomienka na pôrod, aj ja sa som sa po pár rokoch oklepala a začali sa znovu hlásiť biologické hodiny. Ešte to tretie, podpichovali. Vždy si chcela tri. Ani jedno dieťa po tebe nemá zelené oči! Keď sú staršie v škôlke, mohla by si si bábätko konečne užiť. Nie ako keď si bola nervózna prvomatka s nedostatkom mlieka, ktorej dieťa zúfalo plakalo od hladu. Alebo druhýkrát s batoľaťom neustále za zadkom, zakiaľ bábätko vnášalo všetku svoju životnú energiu do vyjadrenia zúrivej nespokojnosti s tým, že je bábätkom, nedokáže sa pohybovať, nemôže nič jesť a nikto mu nerozumie.

Muž bol ale neochvejne proti a ja som sa nemohla ani diviť, ani byť sklamaná: od začiatku chcel jedno dieťa, dve ako definitívne maximum. Najhoršie ale bolo, že som s jeho argumentmi vlastne súhlasila tiež: sama som si nedokázala predstaviť, že tým všetkým budem prechádzať znovu, a ešte som nezabudla, aká bola otrava, keď sme kvôli absolútne necestovaciemu bábu obmedzili dvojdetné výlety na minimum a všetky zaujímavé miesta precestoval muž s dcérou sám. Vedela som – keďže túžby sa vždy vystupňovali v období ovulácie, kým počas ostatných dní cyklu som bola z predstavy tretieho tehotenstva skôr zdesená – že ma zrádza moje telo, ktoré cíti poslednú možnosť k biologickej reprodukcii. Mám tridsaťsedem. Áno, veľa žien má deti ešte dlho po štyridsiatke, ale vzhľadom ku komplikáciám, ktoré prišli už v druhom tehotenstve v 32 rokoch, jednoducho cítim, že konkrétne to moje telo má možno posledný rok, kedy by takú záťaž ako-tak zvládlo bez vážnych následkov.

Strach zo známeho, ale ešte väčší strach z neznámeho

Nebudem klamať: mám rada svoje pohodlie a som trochu srab. Kamarátky a internetové známe, ktoré dve deti (aspoň navonok) v pohode zvládali, pôsobia s tromi výrazne uštvanejšie. Najhoršie to samozrejme je, keď sú deti narodené napríklad v rámci piatich rokov; čím väčšie pauzy, tým menší je to náraz, ale zmena je vidieť pri všetkých – pár z nich to riešilo odchodom z internetových komunikačných kanálov, kde sme sa dovtedy podporovali a udržiavali sa pri zdravom rozume, iné sa museli vzdať aj prípadných zostávajúcich koníčkov, sú nevyspaté, fyzicky vyčerpané z nadväzujúcich tehotenstiev a obdobia dojčenia, niektoré prechádzajú manželskou krízou… a ja, keď viem, že som len tak-tak zvládla to druhé, by som si prosto na tretie, navyše tesne pred štyridsiatkou, cielene fakt netrúfla.

A druhá vec: nikdy nie je isté, či bude všetko v poriadku. Aj keby som sa rozhodla zatnúť zuby na pár rokov dojčenia, rastúcich zubov, nočného vstávania a ťahania kočíka do MHD, nemusia to byť zďaleka jediné obmedzenia, ktoré by nám tretie dieťa prinieslo. Napríklad keby nebolo úplne zdravé, alebo keby som si odniesla nejaké trvalé následky ja. Áno, sú to katastrofické scenáre, ale stávajú sa. A my máme dve veľmi konkrétne deti, s ktorými musíme pri akomkoľvek plánovaní počítať.

…aj keď, nie všetko sa dá naplánovať

Mám kamarátku. Máme k sebe blízko svojimi záujmami, rodinným zázemím a v neposlednom rade aj deťmi: máme ich takmer rovnako staré, naši mladší synovia majú dátum narodenia len mesiac od seba. Preto sme pochopiteľne preberali aj otázku tretích detí a dospeli sme k podobnému výsledku. Ja som túžila po teoretickom treťom trochu viac, ona sa občas starala ešte o prvého syna svojho muža, takže bola kategorickejšia: tretie už naozaj nie. Preto ma zarazilo, keď mi vlani vo februári napísala: budeme mať prírastok do rodiny… „Kupujete si nového psíka?“ odpísala som – čo nechápe, ako to pôsobí?

No, nebol to pes. V októbri sa jej narodil tretí syn, úplne nečakaný, neplánovaný… a strašne veselý a pohodový. Bábätko za odmenu. Kamarátka, ktorá mala spoločne so škôlkou druhého syna nastupovať do práce, teraz s bábätkom z domova robí niečo úplne iné. Má práce nad hlavu, pochopiteľne, ale tiež má pocit, že to tak vlastne malo byť. A ja som dospela k podobnému záveru, aj keď (možno dočasne, ale skôr už natrvalo) z druhej strany barikády: keby ku mne tretie dieťa fakt veľmi chcelo, tak si cestu nájde, pretože stopercentne spoľahlivá antikoncepcia aj tak neexistuje. A ako tak na to pozerám, mám dojem, že u nás to malo byť tak, ako to máme teraz.

Ilustračné fotoMimochodom: za všetky kamarátky a známe, ktoré toto všetko prekonali a išli do tretieho dieťaťa, som vždy veľmi šťastná a veľmi im to prajem. Už som ale pochopila, že každá rodina je unikát a pre každého je najlepšie niečo iné.