Ako zlepšiť školstvo? Tajný učiteľ začal u seba a o všetkom píše blog

Najskôr si písal denník. Sám pre seba, ako formu sebareflexie. Potom sa pokúsil podeliť o zážitky s žiakmi a ich rodičmi aj s ostatnými a založil si blog Tajný učitel. Čitateľov to zaujímalo, začal teda písať aj o tom, ako fungujú nové výučbové postupy, ktorými sa snaží spestriť vyučovanie. Aby nebol len ten, kto príde, porozpráva pred tabuľou učivo a zase odíde. „Chcem ukázať, že na hodine to môže vyzerať aj inak. A že sa tak žiaci naučia o dosť viac,“ vysvetľuje muž, ktorý učí už siedmy rok a jeho skúsenosti si čítajú tisícky ľudí.

Vadí vám, keď učiteľ príde na hodinu a spustí monológ, ktorý skončí po štyridsiatich piatich minútach jeho odchodom. Prečo je to zle?

Prečo? Nikto iný nehovorí, nikto iný nič nerobí, okrem písania poznámok (a je pochopiteľné, že časť študentov nebude robiť ani to). Problém je, že to nikto študentov pedagogickej fakulty ani neučil inak, iba osvietení jednotlivci. Žiak sa na takej hodine prirodzene nudí a potom mu dáva väčší zmysel hrať hry na mobile. Navyše, pätnásťročný študent udrží pozornosť pätnásť minút, preto nedáva zmysel mať dlhší súvislý výklad.

Aj pokiaľ študenta baví daný predmet a učiteľ má super zaujímavý výklad, nie je možné udržať jeho pozornosť celú hodinu. A teraz si ešte predstavte situáciu, kedy je každá hodina, každý predmet a každý deň odučený rovnakým spôsobom. Rodičia sa v takejto situácii veľmi sťažovať nebudú, pretože nič iné nezažili a nepoznajú, a samozrejme učiteľ si splnil povinnosť, ktorú má v zmluve – neprišiel opitý do triedy, zapísal do triednej knihy a bol na hodine. To mu stačí.

Ako to robíte vy? Ako sa tento stav dá zlepšiť?

Zjednodušene je moja výučba reakciou na výskumy z posledných rokov, v praxi to znamená, že sa snažím držať svoj výklad v čase okolo pätnásť minút. Zvyšok hodiny robíme rôzne cvičenia, kedy si žiaci opakujú alebo naopak pracujú s novou látkou. Zároveň rešpektujem, že každý študent má iný štýl učenia a preto cvičenia mením.

Napríklad?

Budem učiť v deviatej triede politické procesy v Československu na príklade Milady Horákovej. Prvá časť bude venovaná evokácii, to znamená, že sa študentov spýtam, čo vedia o Milade Horákovej a budeme sa rozprávať o tom, čo už vedia, aké majú predstavy. Druhá časť bude môj výklad, kde spresním či opravím to, čo študenti hovorili v prvej fáze. Tretia časť bude video o Milade Horákovej, ktoré je len úvodom k článku z predrevolučného denníka Rudého práva o procese s Miladou Horákovou a ostatnými, v ktorom študenti hľadajú techniky propagandy, ktoré komunisti používali. A študenti dostanú manuál týchto techník. Tu bude koniec prvej hodiny. Na druhú hodinu prídu z prečítanými študentskými prácami, ktoré rozoberieme, zopakujeme, preberieme názory študentov a môžeme ísť na ďalšiu tému.

Je nejaký postup, metóda, ktorá nadchne všetkých?

Každý študent je iný, každému vyhovuje niečo iné. Mojou úlohou je metódy striedať tak, aby bol každý niekedy spokojný, pokiaľ možné často. Preto keď jednu hodinu pracujú samostatne, ďalší týždeň skúsime niečo vo dvojiciach. Takisto keď jednu hodinu je práca s textom, na ďalšiu hodinu dám skôr niečo zábavnejšie a ďalší hodinu tvorbu koláže.

Len výnimočne sú spokojní všetci. Ale tiež sa to dá dosiahnuť. Napríklad sa mi to podarilo na poslednej hodine dejepisu v júni, kedy študenti mali v skupinách za úlohu znázorniť koncepciu stredovekých siedmich smrteľných hriechov a odfotiť sa podľa nich. Mal som z reakcie študentov trochu obavy a vážne ma potom prekvapilo, ako nadšení boli už pri zadaní. Práve na tejto hodine sa dá dobre predstaviť pre mňa ideálna výučba – študenti sa naučili niečo, čo od nich chce škola a štát (sedem smrteľných hriechov), ale zároveň tam bol tréning mnohých zručností (kreativita, komunikácia, práca pod tlakom, pretože na to bolo málo času, práca s technikou a úprava fotografie, ale napríklad aj taký základ, ako posielanie e-mailov s prílohou).

Veľkú väčšinu študentov tiež baví Kahoot, čo je internetová stránka a aplikácia, kde doma zadám otázky a študenti následne pomocou mobilov odpovedajú. Je to na čas, na body, študenti hneď vedia správne odpovede a svoje skóre.

Čo sa naopak nedarilo, čo už nechcete opakovať?

Čo som skúšal a už skúšať nebudem, sú rôzne pohybové metódy, kedy sa študenti v triede pohybujú z rohu do rohu a pracujú na rôznych úlohách. To už môže vzniknúť väčší hluk a ťažko sa mi všetko kontroluje. Rovnako aj dramatické metódy, ktoré vyžadujú „hranie“. Tam je dôvod jasný – sú študenti, ktorí sa hanbia a vystúpiť z tejto zóny komfortu práve hraním môže byť stresujúce. Aj keď dnes sa to pomerne darí zmeniť tým, že sa scénka natáča na mobil a potom sa až pustí pred triedou.

Moje metódy nie sú myslené ako zábava, ale snaha o zábavnejšiu výučbu.

Mení sa nejako prístup detí? Tvária sa napríklad na zmeny výučby na začiatku prekvapene a nenadšene, ale na konci roku už s vami idú do všetkého?

Veľmi záleží na spôsobe, akým metódu vysvetlím a pripravím. Postupne si ale väčšina študentov zvykne a nakoniec mi píšu do anonymných hodnotení, že sa vlastne nemuseli vôbec cielene učiť a aj tak si niečo pamätajú, čo je to najlepšie, čo mi môžu napísať.

Takže to fakt nie je len väčšia zábava na hodine…

V prvom rade to nie je zábava, možno len pokus o zábavnejšiu výučbu. Stále je to škola a stále je cieľom niečo sa naučiť. Ale žiaci sa toho naučia viac tým, že budú niečo robiť, nad niečím premýšľať a skúšať formulovať názor, ako iba sedením a písaním, čo diktuje učiteľ. Študent má ovládať látku už zo školy – to je predsa úloha učiteľa, nie aby sa študent musel učiť doma látku z učebnice alebo internetu. Aký má potom zmysel chodiť do školy, keď sa študent učí doma z učebnice? Všetko, čo na hodinách robím, má za cieľ to, aby študent vedel väčšinu látky už zo školy. Vďaka vlastnej aktivite počas cvičenia sa to naučí a vážne to tak u väčšiny funguje.

Ako sa na vás a vaše metódy pozerajú vaši kolegovia?

Na gymnáziu sa na mňa ostatní učitelia pozerajú dosť cez prsty, pretože väčšina študentov má jednotky a to aj napriek tomu, že učím presne podľa školských plánov a rovnakú látku, ako ostatní vyučujúci s mojimi predmetmi, ale v iných triedach je priemerná známka „horšia“. Ďalší prínos by mal byť, že si azda niektorí študenti skúsia a dovolia sformulovať svoj vlastný názor, premýšľajú a dúfajme, že nepredajú svoj volebný hlas za nesplniteľné sľuby.

A ako na nové postupy reagujú rodičia?

Zatiaľ som nezažil od rodičov žiadnu sťažnosť, naopak buď cez niekoho sprostredkovane chválili alebo dokonca prišli osobne. Napríklad jeden otecko prišiel s tým, že bolo super s dcérou skúmať, ktoré akcie kúpiť a potom to sledovať celý mesiac, . Rodičov, ktorí chcú klasický výklad, skúšanie pred tabuľou a trstenicu, poznám len z internetu. Naopak jednoznačne viem, že metódy nevyhovujú niektorým študentom a radšej by si písali celú hodinu celý rok len poznámky. Je to menšina študentov, ale existuje. Dôvod je pochopiteľný – nemusia nič moc robiť, hovoriť, argumentovať, pracovať, stačí len písať a naučiť sa naspamäť pár riadkov.

Čo na súčasnom českom školstve najviac kritizujete?

České školstvo funguje podľa mňa vlastne dobre – teda vzhľadom k výraznému podfinancovaniu. A predovšetkým v porovnaní s ďalšími štátmi. Potom už je problém len v ľuďoch. Na papieri máme školstvo moderné, ale podľa mňa nedošlo pred pätnástimi rokmi k skutočnému preklopeniu v mysliach učiteľov a ďalších zodpovedných ľudí. Pred pätnástimi rokmi sa totiž zrušili osnovy a nahradil ich Rámcový vzdělávací program, ktorý hovorí o kompetenciách, teda spíše o schopnostiach, ktoré majú študenti mať. Ale problém je, že sa len prepísali papiere, ale realita zostala rovnaká, učitelia výučbu nezmenili.

Rastie význam mediálnej výchovy a chýba psychohygiena.

Navyše dnes žiakov pripravujeme na budúcnosť, o ktorej vlastne toho vieme dosť málo, súhlasíte?

Súhlasím s tým, že o budúcnosti nič nevieme, ale nesúhlasím s tým, že na to žiakov pripravujeme. Naopak pripravujeme žiakov na svet, ktorý už dávno neexistuje. Potrebné budú zručnosti. Samozrejme tie základné z prvého stupňa (čítanie, písanie, počítanie). Ale čo potom? Čo bude potrebné v budúcnosti? Pravdepodobne schopnosť rozhodovať a pracovať na rôznych úrovniach a na rôznych pracovných pozíciách, čo znamená veľkú prispôsobivosť. Vždy bude dôležitá komunikácia a schopnosť riešiť problémy.

V súčasnosti sa mi zdajú kľúčové dve veci a prakticky dva nové predmety. Keďže pre podstatnú časť populácie nie je problém šíriť klamstvá, tak rastie význam mediálnej výchovy. A onou druhou vecou sú duševné ochorenia a ako sa s nimi vyrovnať či ako pomôcť blízkym.

Postupy a metódy spisujete aj na blog. Ako sa mu darí?

Začal som ako nikto, bez nejakej podpory alebo základne čitateľov, teraz sa pohybuje čítanosť okolo päťtisíc za mesiac, snažím sa napísať mesačne tri články. Extrémne ma teší, že článok z roku 2017, 10 metod, kterými začít a ukončit hodinu, ktorý mal pôvodne pár stoviek videní, ich má teraz viac ako desaťtisíc a každý mesiac si ho prečítajú stovky ľudí, každú nedeľu naň ľudia chodia, snáď učitelia, keď si robia prípravy na ďalší týždeň.

Z času na času mi cez Twitter príde spätná väzba s tým, že moju metódu niekto vyskúšal, ako to funguje, ako to zlepšiť. To je super. Takto by podľa mňa mali učitelia fungovať – nie sme konkurencia, ale spolupracovníci. Pokiaľ má učiteľ dobrú metódu, je skoro povinnosť ju nejakým spôsobom rozšíriť pre ďalších učiteľov a pre dobro českého školstva. Takže ovplyvniť sa určite niekoho podarilo. Občas započujem, ako môj text pomohol učiteľom, ktorí sú v procese prvý rok, niečo vyskúšali a vyšlo im to, to mi robí asi najväčšiu radosť.

Aký ste boli vy ako začínajúci učiteľ? V čom vás prax prekvapila?

Čakal som to najhoršie, takže prax ma prekvapila pozitívne. Študenti nakoniec vo väčšine prípadov ocenia, že makáte na sto percent a aj keď sa veľa vecí nepodarí, tak to nevadí, nabudúce to vyjde. Z môjho pohľadu platí „aké si to urobíš, také to máš“. Pokiaľ zle pripravím hodinu, schytám to. Pokiaľ zle vysvetlím super cvičenie, schytám to. Ale pokiaľ prídem pripravený po všetkých stránkach, vyjde to. A pokiaľ prídem pripravený na deväťdesiat hodín a na desať nie, vyjde to tiež. Prax ma teda prekvapuje väčšinou pozitívne a milo. Dnešní študenti cestujú, vedia lepšie jazyky, majú prehľad a často vedia veľa vecí, o ktorých ja nemám tušenie a sú schopní mi ich odovzdať. Majú záujem o dôležité veci, ako je klíma, občas aj o politiku a dianie okolo nás.

Prekvapili ma teda skôr učitelia, ako sú niektorí z nich neschopní skúsiť niečo zmeniť, prijať niečo nové.

Každý robíme chyby, aké ste zo začiatku robili vy?

Chýb som urobil veľa, veľa ich robím stále a ešte určite nejaké urobím. Niektoré si uvedomím hneď, ďalšie až neskôr a ďalšie mi vytknú študenti. Kedysi som často strácal nervy. Celých šesť rokov výučby hovorím veľmi rýchlo, alebo keď sa veľmi ponáhľam, nie je mi rozumieť. Teraz sa zameriam na ukončovanie rôznych projektov a cvičení, na čo ma upozornilo niekoľko študentov a mne došlo, že majú absolútnu pravdu. Máme projekt, dajme tomu, že zakladáme fiktívnu firmu na hodinách ekonómie – študenti pracujú v skupinách, prezentujú svoju firmu, niečo si o tom povieme, zhodnotíme, ale ešte tomu niečo chýba z mojej strany, nejaké ponaučenie, ktoré študenti očakávajú. To je niečo, na čom chcem zapracovať.

A vážne hádžete po žiakoch kriedy, ako ste napísali na blogu?

Snažím sa to robiť menej a menej, už nie som najmladší, tak sa musím trochu ukľudniť. A keďže kriedu obvykle potrebujem a prosím študentov, aby ju po mne hodili späť, hádžem len ľahké oblúčiky, aby po mne aj študenti hádzali len ľahké oblúčiky. (smiech)

O učiteľstvo je klesajúci záujem, aj zo svojej skúsenosti si pamätám, že na pedagogiku sa mnohí z gympla hlásili ako na poslednú voľbu istoty…

Chápem to. Ako učiteľ máte určité schopnosti, ktoré bez problémov uplatníte v iných odboroch. Byť učiteľom znamená veľkú zodpovednosť, zložité vychádzanie s ľuďmi a ešte veľa práce. To všetko za dvadsať tisíc mesačne čistého. Nie je potom lepšie ísť za kasu?

Darí sa vám učiteľstvom uživiť?

Ja každý mesiac aj niečo ušetrím, nežijem od výplaty k výplate a môžem v kľude ísť na steak. Čo je ale dané tým, že som posledné štyri roky žil v škaredom a malom byte za tri a pol tisíca mesačne. Aj tak som ale bol za ten byt patriaci mestu vďačný. Prvý rok bol ale celkom krušný – nemal som na kauciu, tak som musel bývať deväť mesiacov v drahom penzióne, kde som si sám nemohol kúriť a kde som si ani nemohol natiahnuť nohy, pretože nebolo miesto. Samozrejme, keď sa vrátim do súčasnosti, tak nemôžem pracovať v Prahe, dokonca už aj napríklad Nymburk, kde som mal ponuku na pohovor a kde by sa mi páčilo, je pre mňa uzatvorený, pretože by som tam finančne neprežil. A ďalší bod samozrejme je, že nemôžem mať rodinu a budem celý život bývať v podnájme.

Celý čas sa s vami rozprávam ako s Tajným učiteľom. Že vašu identitu neprezradíme, sme sa dohodli aj pre tento rozhovor. Ale zaujímalo by ma, či ste dokázali zostať utajený aj pre svojich žiakov.

Ja som mal tri a pol roka úplnú slobodu na blogu aj na Twitteri. S presunom na gymnázium a rastúcim počtom sledujúcich sa mi stalo to, čo sa stať muselo – jednoducho som prišiel na školu, kde ma práve už niektorí študenti sledovali a po pár týždňoch im jednoducho muselo dôjsť, že som to ja. Vygoogliť si ma nikto nemôže, ale študenti vedia, že Twitter mám – niektorí ma sledujú zo svojich účtov, niektorí ma sledujú tajne bez účtu a niektorí sa samozrejme vôbec nezaujímajú. Súkromie oveľa viac stratím tým, keď ma študenti uvidia s nákupom v supermarkete ako písaním na sociálnych sieťach. Pravidlo číslo jedna je, že na Twitter nepíšem nič z osobného života. Píšem len to, čo chcem a keď píšem, tak viem, že to uvidia študenti. Samozrejme viac premýšľam o tom, čo budem písať, čo ešte môžem a čo už je za hranou, určitá autocenzúra tak existuje, ale za školský rok som nenapísal asi tri tweety, ktoré by som inak napísal.