Opusteným deťom predsa nemôže hroziť exekúcia, vysvetľuje právnička Vlachová

Odchádzať z detského domova do samostatného života, bez zázemia a skúseností, je pre čerstvo osemnásťročných ľudí už samo o sebe náročné. Keď k nim v tej chvíli ešte príde exekútor, je to šialená záťaž.

Prečo majú deti z detských domovov v Česku dlhy? Napríklad preto, že za ne rodičia neplatili poplatky za odpad. Síce už ich deti žili v detskom domove, ale tamojší zákon bol ešte donedávna postavený zle a deťom vznikal v mieste bydliska ich rodiny stále dlh. Alebo – pred presunom do domova – chytil deti bez cestovného lístka revízor MHD. A pokutu namiesto zaplatenia hodili rodičia do koše. A dlhy rástli do astronomických, napríklad aj stotisícových rozmerov.

Špecialistka na obchodné a pracovné právo Alena Vlachová si pred siedmimi rokmi povedala, že rodinnú situáciu opustených detí vyriešiť nedokáže, ale pomôcť im od dlhov by mohla skúsiť.

Koľkým deťom ste už pomohli vstúpiť do dospelosti bez exekúcie na krku? Počítate si to?

Presnú štatistiku si nerobím, ale sú to už desiatky detí, odhadom šesťdesiat až osemdesiat.

Aj keby to pomohlo jedinému dieťaťu k tomu, že môže žiť normálny, samostatný život bez dlhov, tak to považujem za zmysluplný výsledok svojej práce.

Pôvodne ste špecialistka na obchodné a pracovné právo, ako odtiaľto vedie cesta k oddlžovaniu detí z detských domovov?

Úplne náhodne som sa z jedného listu čitateľky v časopise dozvedela, že existujú deti, od ktorých obce vymáhajú dlhy za nezaplatené poplatky za komunálny odpad. Pripadalo mi to úplne neuveriteľné a myslela som si, že ide o nejaký omyl v jednom alebo dvoch prípadoch. Tou čitateľkou bola riaditeľka detského domova v Boskoviciach Jarmila Štůlová. Zavolala som jej a ponúkla som sa, že jej deťom pomôžem. Zistila som ale, že nejde o nejaký omyl úradníka v individuálnom prípade, ale o legislatívny nepodarok, vďaka ktorému sa priamo na základe zákona o miestnych poplatkoch zo všetkých detí stávali poplatníci – a teda dlžníci – už momentom svojho narodenia.

Takže človek potom dlhuje za niečo, o čom nevedel, že má platiť? A ani vlastne nie je logické, aby to platil?

Áno, bola to paradoxná situácia. Deti, ktoré vychádzali z detských domovov, sa dozvedeli, že majú niekoľkotisícový dlh na poplatku za komunálny odpad. V obci, v ktorej väčšinou vôbec nežili a kde žiadny odpad nikdy neprodukovali. Len preto, že sa narodili a majú evidované trvalé bydlisko u svojich biologických rodičov – teda rodičov, ktorí sa o ne nestarali a poplatok za odpad za svoje deti neplatili.

Takže mi bolo jasné, že rovnaký problém budú mať aj deti z iných detských domovov. Preto som oslovila všetky české detské domovy s ponukou, že môžem zastupovať aj ich deti, ak majú dlhy za poplatky za odpad.

V roku 2016 vďaka vám novela zákona o miestnych poplatkoch doterajšiu prax zrušila. Ale vám práce aj tak neubudlo, aké ďalšie nezmysly vedúce k detskej zadlženosti riešite?

Už keď som písala tým detským domovom kvôli poplatkom za odpad, samé sa mi ozývali aj s tým, že ich deti majú desaťtisícové exekúcie za jazdu načierno.

A to mali z obdobia, kedy boli ešte u rodičov?

Áno, boli to jazdy načierno z času, kedy deti ešte boli u svojich biologických rodičov. Rodičia sa o deti nestarali, nezaplatili im predplatený lístok na dopravu, ale deti bývajúce vo väčších mestách (napríklad v Plzni) museli chodiť do školy mestskou hromadnou dopravou. Dochádzalo k tomu aj preto, že títo rodičia sa s deťmi tiež často sťahovali, pretože o pôvodné bývanie prišli kvôli neplateniu nájmu a podobne, a deti potom dochádzajú do pôvodnej školy zo vzdialených častí mesta. Po umiestnení do detského domova už deťom žiadne ďalšie dlhy nevznikali, pretože detské domovy samozrejme deťom zariadia a zaplatia cestu MHD.

Ako je možné, že z pár stokorún sa dlhy vyšplhajú k desiatkam tisíc?

Kvôli vysokým nákladom základného konania a nákladom exekúcie. To sa z jednej pokuty za jazdu načierno ľahko stal dlh vo výške viac ako dvadsaťtisíc českých korún. Takže som zastupovala deti, od ktorých exekútor vymáhal desiatky tisíc korún, alebo aj viac ako stotisíc, ak bolo dieťa chytené pri jazde načierno napríklad päťkrát.

Čo s tým?

K legislatívnemu riešeniu tohto problému zatiaľ neprišlo, bohužiaľ všetky doposiaľ predložené návrhy v tomto smere riešia problém detských dlhov veľmi nekoncepčným a problematickým spôsobom, a preto neboli prijaté. V čase ministra spravodlivosti Pelikána však došlo aspoň k zmene tarifnej odmeny advokáta, takže odmeny advokátov v tomto type sporov sú už podstatne nižšie, bohužiaľ sa to však týka až novo zahájených konaní, nie starších dlhov.

Kde je situácia najhoršia?

Ja som mala najviac zadlžených detí v detskom domove v Plzni, kde tamojšie dopravné podniky (a vymáhačské firmy, ktoré ich pohľadávky odkúpili) postupovali veľmi nekompromisne. Našťastie po niekoľkých rokoch bojov na súde sa nám podarilo dohodnúť sa s plzenskými dopravnými podnikmi na tom, že deťom z detského domova odpustia pokuty za jazdu načierno z obdobia, kedy tieto deti ešte žili so svojimi rodičmi, ktorí sa o ne poriadne nestarali.

Majú zadlžené deti niečo spoločné? Aký je ten rizikový faktor? Nedostatočné rodinné zázemie, rozvedení rodičia…?

Na túto otázku mám jednoduchú odpoveď. Všetky prípady detských dlhov, s ktorými som sa stretla, boli spôsobené rodičmi detí. Dieťa, ktoré má to šťastie, že sa narodí do normálne fungujúcej rodiny, kde sa rodičia o deti poriadne starajú, žiadne dlhy nemá. Aj keby napríklad išlo načierno, rodičia pokutu zaplatia a situáciu tak vyriešia. Zodpovední rodičia nedopustia, aby sa ich dieťa dostalo do exekúcie.

Naopak dieťa, ktoré má tú smolu, že sa narodilo rodičom, ktorí sa o svoje dieťa riadne nestarajú, je ohrozené aj prípadnými dlhmi. Teda primárnym dôvodom vzniku detských dlhov sú rodičia dieťaťa. Až potom sa pridávajú ďalšie dôvody, ako je zlá legislatíva (ako bolo napríklad pôvodné znenie zákona o miestnych poplatkoch), alebo formalistický prístup súdov k procesným právam dieťaťa aj k výkladu hmotného práva.

Mgr. et Mgr. Alena Vlachová | Foto: Tchibo Blog

Deti, ktorým pomáhate, majú za sebou ťažké detstvo a pred sebou neistú budúcnosť. Pri odchode z detského domova síce sú formálne dospelí, ale fakticky to tak byť nemusí. Nemajú zázemie, nepoznajú príklad fungujúcej rodiny, nemajú kam ísť, sú odkázané len samy na seba. Nie je teda problém aj do budúcnosti, že sa ich síce podarilo oddlžiť, ale aj tak hrozí, že do kolotoča života na dlh spadnú opäť?

Ja som advokátka a vo svojej práci sa venujem úplne inej právnej oblasti. Riešim právne záležitosti veľkých korporácií, obchodné spory, pracovné či rodinné spory. Pri pomoci deťom z detských domovov som mala jediný cieľ. Práve preto, že deti sú pri odchode z detského domova už aj tak vo veľmi náročnej situácii, kedy sa ocitajú samy bez akéhokoľvek zázemia, chcela som im pomôcť aspoň v tom, že si do tohto už tak ťažkého začiatku neponesú ešte „darček“ v podobe desaťtisícových dlhov. Pre tieto deti to bolo pri ich ťažkom štarte do samostatného života úplne demotivujúce a v podstate likvidačné.

Vlastne mi ale pomáha vedomie, že na tom, ako sa správali ich rodičia, ja nič zmeniť nemôžem. Môžem ale týmto deťom pomôcť aspoň tým oddlžením.

Takže ich ďalšie osudy už nesledujete?

Nesledujem, beriem to tak, že som im umožnila začať samostatný život s nulou namiesto mínusu. Občas sa ku mne dostanú nejaké správy o niektorých deťoch a o tom, ako sa im darí. Mne nezostáva nič iné ako dúfať, že to zvládnu. Aj keby to pomohlo jedinému dieťaťu k tomu, že môže žiť normálny, samostatný život bez dlhov, tak to považujem za zmysluplný výsledok svojej práce.

Stretávate sa s ťažkými príbehmi, navyše malých detí, to je vždy náročné. Čo vám pomáha ich ťarchu znášať?

Samozrejme, je ľudsky náročné vyrovnať sa s tým, čo si o osude detí z detských domovov človek prečíta aj v strohých odôvodneniach rozsudkov, ktorými boli tieto deti umiestnené do detského domova. Sú to veľmi smutné veci. Práve preto som sa rozhodla týmto deťom pomôcť. Už tak sú poznamenané tým, ako sa k nim správali ich vlastní rodičia, ktorí ich mali zahŕňať láskou a starostlivosťou. Vlastne mi ale pomáha vedomie, že na tom, ako sa správali ich rodičia, ja nič zmeniť nemôžem. Môžem ale týmto deťom pomôcť aspoň tým oddlžením.

Čo by ale skôr ako jednotlivý právnik mal robiť štát, nie? Nie je to celé systémovo kruté?

Áno, nedokážeme ohrozené deti poriadne ochrániť práve v takýchto situáciách, kedy by mal ochranu poskytovať súd. Namiesto toho je tu situácia, že bez vysoko kvalifikovanej právnej pomoci advokáta obyčajný človek (nieto ešte dieťa) nemá absolútne žiadnu šancu na ochranu svojich práv. Svojou aktivitou som tých niekoľko rokov vlastne suplovala činnosť, ktorú by mal podľa správnosti robiť štát prostredníctvom svojich orgánov, a pritom ju nerobil.

Zmenilo sa pre vás niečo, keď ste získali titul Právník roku 2017? Ide teraz vaša práca pre opustené deti ľahšie?

Myslím si, že tým titulom samotným sa nič nezmenilo. Skôr by som povedala, že ma sudcovia všeobecných súdov začali brať vážnejšie po tom, čo sa mi na základe podaných ústavných sťažností podarilo dosiahnuť, že rad ich rozhodnutí zrušil Ústavný súd ČR.

Dúfali ste v taký úspech?

Najviac frustrujúce boli prvé tri roky, kedy mi pribúdali ďalší a ďalší klienti, všetky súdy odmietali moje opravné prostriedky, musela som sa prácne prebojovať až na Ústavný súd a potom som dlho čakala na jeho prvý nález. A po celý ten čas mi ostatní právnici hovorili, že je to márne a bez šance na úspech. No a dnes už riešim len niekoľko prípadov a nové nepribúdajú, čo považujem za dobré znamenie a dúfam, že projekt Děti bez dluhů už nebude v budúcnosti potrebný. Rada by som sa teraz venovala zase iným, novým veciam.

Môže niečo robiť človek, ktorému je tých detí z domovov ľúto, ale nemá právnické vzdelanie či iné praktické cesty, ako im pomôcť?

Môže napríklad podporiť neziskovú organizáciu Dejme dětem šanci, s ktorou spolupracujem a ktorá pomáha práve starším deťom z detských domovov s ich prechodom do samostatného života. To všetko iba s podporou od súkromných darcov, bez dotácií od štátu.