Robiť niečo, čo dieťa baví a pri čom vydrží, to je ideál, ktorý (myslím) všetci hľadáme a ktorý by sme si u svojich detí priali. Športov je ale neskutočné množstvo. Ako pre svoje dieťa vybrať ten správny? Pozrela som sa na názor Mariana Jelínka, jedného z najlepších českých športových psychológov, a taktiež som sa spýtala vrcholového športovca a najlepšieho českého lezca Adama Ondru. Adam je zároveň ambasádorom značky Mazagrande – práve teraz sú v predaji limitované plechovky s jeho podpisom.
„Deti by mali robiť to, čo ich baví. K športu sa totiž donútiť nedá. Nechal by som dieťa vyskúšať veľa vecí. Myslím si, že oni si ten svoj šport, ktorý ich bude baviť a napĺňať, nájdu samy.“
– Adam Ondra, 4-násobný majster sveta v športovom lezení
Lenže ako si ho „nájdu samy“? Nebojte sa, uvidíte to. Ak dieťa niečo chytí, chce to robiť stále. Naopak mu nejde prikázať, čo ho má baviť, nemôžeme mu dať racionálny pokyn a čakať, že ho pochopí a urobí. V detstve často vôbec nepremýšľame o tom, či nás niečo baví, alebo nebaví, alebo či by sme to chceli robiť dlhodobo.
Zamyslite sa – ako ste si „svoj šport“ vybrali vy?
Za to, aký vzťah k športu som mala v detstve ja, môžu hlavne okolnosti: to, čo som videla doma, u kamarátov v škole, ale aj to, čo bolo dostupné. U maminy som videla, že chodí každý štvrtok na aerobic a hneď od 1. triedy som začala chodiť s ňou. Medzi dospelými som sa snažila rovnako ako oni a keď som potom v puberte začala chodiť cvičiť kamarátkami, bolo pre mňa športovanie úplne prirodzené.
Na to, ako začal so svojím športom, som sa spýtala aj Adama. Aj u neho to bola práve prirodzenosť, čo ho k lezeniu priviedla:
„Rodičia obaja liezli a brávali ma na skaly od malička. Že som začal liezť aj ja bolo prirodzené, pretože všetci naši známi liezli tiež. Keby som bol ten jediný, ktorý nelezie, tak by som sa do určitej miery cítil čudne. Vtedy som neriešil, či ma to baví, alebo nebaví. Bola to aktivita, ktorú jednoducho robili všetci.“
Prácou rodičov je ukazovať, nechať objavovať, hrať sa…
Marian Jelínek, odborník na športovú psychológiu a mentálny koučing, hovorí, že veľmi dôležité, a u detí v súčasnej dobe často opomínané, je implicitné učenie – tzn. učenie, ktoré vychádza z človeka samotného. Dieťa tak skúša a objavuje činnosť samo, preukazuje, že má o ňu záujem. Až potom by podľa neho malo prísť na rad explicitné učenie – to znamená učenie návodné, presne popísané, predpísané niekým zvonka. Rodičom alebo trénerom.
„Ukážte deťom pohyb, nechajte ich hrať sa, objavovať. Do 5–6 rokov je implicitnosť (skúšanie aktivity bez prísnych pravidiel) veľmi dôležitá. Až potom príde na rad explicitné učenie (jasne a podrobne vysvetlené), ale aj to vždy na základe toho implicitného.“
– Marian Jelínek, odborník na športovú psychológiu a mentálny koučing
Čo to znamená v praxi? Deťom je potrebné pohyb ukázať a nechať ich, aby si ho najskôr skúšali samy – a nie hneď od začiatku popisovať, ako presne pohyb urobiť.
Chyba je naopak dať mu loptu alebo tenisovú raketu a ísť preč. Dohľad niekoho, kto „vie, čo robí“ je dôležitý, aby si dieťa nezafixovalo chyby. Má to ale svoju mieru, na technický dril je času dosť, keď sa dieťa rozhodne do športu pustiť naplno. Dovtedy by malo viac skúšať a hrať sa, aby ho aktivita hlavne bavila.
Oblečenie na von i na šport
Vyberte si oblečenie pre deti na von i na šport na Tchibo.sk
Neobmedzujte ich, ale ani ich do pohybu nenúťte
Či už ide o šport, maľovanie alebo ručné práce, deti majú obrovskú radosť zo samotného procesu. Znovu sa pozrite na tých najmenších. Ako sú nadšení, keď skúšajú niečo nové, behajú, objavujú. Našou úlohou by malo byť podporiť ich, aby ich to tešilo stále rovnako, ak keď budú starší.
Môj tato učil športy na vysokej škole, organizoval lyžiarske výcviky, pobyty v prírode aj splavy – a my sme s bratom robili všetko s ním. Vždy chcel, aby sme každý šport aspoň skúsili, ale keď nás to nechytilo, netlačil nás do toho.
Niekedy sa vám môže zdať, že dieťa „nemá dosť“, že napríklad príde z futbalového tréningu, zoberie si loptu a ide si ešte na hodinku kopať pred dom. Je samozrejmé, že by sme mali jedným okom sledovať, či má splnené všetky povinnosti do školy, ale pohyb by sme obmedzovať nemali. Presne tak totiž spoznáte, že to dieťa baví: robí to samé od seba, bez donútenia.
„Lezenie ma neskutočne baví – tá aktivita, samotný pohyb, pobyt v prírode, cestovanie, stretávanie nových ľudí. Ambície a cesta za cieľom ma nepochybne tiež bavia, ale je to len malá časť.“
– Adam Ondra
Čo keď šport pre dieťa začne byť viac ako koníček?
Môže sa stať, že radosť zo športu a z pohybu človeka ovplyvní tak veľmi, až sa stane jeho životným cieľom – jeho snom.
„Keď som bol malý, hovoril som si, že lezenie je tá najviac cool vec na svete a že by som sa tým chcel niekedy živiť. V podstate sa mi to vyplnilo a dnes si žijem svoj sen. Od malička sme byli veľmi aktívna rodina. Okrem lezenia sme robili všelijaké iné športy. Lezenie ma potom poriadne chytilo tak v 7 rokoch, kedy som mal prvé preteky. Pochopil som, že som celkom talentovaný a začal som byť, povedzme, ambiciózny. Začal som sa v lezení zlepšovať a už to išlo ako lavína,“ popisuje svoje začiatky Adam.
Začiatky mal teda podobne „obyčajné“ ako mnohí ďalší. Zlepšovanie v lezení bolo, ako hovorí, „ako lavína“ – a ako lavína sa začali dostavovať aj úspechy:
„V 15-tich sa mi podarilo vyliezť legendárne cesty v nemeckej oblasti Frankenjura pri Norimbergu, vo svojom čase najťažšie na svete. Ale robiť vlastné cesty, niečo, čo nikto ešte nevyliezol, to bol pre mňa neskutočne uspokojujúci proces. Niečo ako objavovať biele miesta na mape. Mojím historickým míľnikom potom bola cesta Change v roku 2012, ktorá sa stala 1. cestou obťažnosti 9b+.“
Adam tak po prvýkrát posunul hranice športového lezenia – a znovu sa mu to podarilo v roku 2017, kedy ako prvý preliezol novú najťažšiu cestu sveta Silence (vlastný projekt obtiažnosti 9c).
Osviežujúci nápoj Mazagrande
Nápoj s kávovým extraktom a citrusovou príchuťou.
Šport – a aj ten vrcholový – môže dať dieťaťu veľa. Lásku k pohybu, priateľov, vedomie, že vytrvať, pracovať na sebe a aj prehrávať, ak sa z prehier človek poučí, vedie k veľkému víťazstvu. Vďaka športu môže dieťa pochopiť, že zlepšovať sa a bojovať je lepšie ako podvádzať.
Ako ale povedal Marian Jelínek, u detí je dôležité jedno: nejde o to vytvárať ďalších Saganov. Dôležitejšie je, aby sme deti priviedli k tomu, že budú šport milovať.
A to by som svojim deťom rada vštiepila aj ja. Chcela by som im ukázať všetko, čo baví mňa. Jašiť sa s nimi, hrať sa, ukázať im to a nechať ich, nech si to skúsia samy. Keď ich čokoľvek chytí, budem rada.
Športové oblečenie pre ženy
Oblečte sa do športového na Tchibo.sk
