Keď sa nám narodil syn, stále som na diaľku trošku pracovala. Chcela som zostať v kontakte s kolegami a úplne nevypadnúť z procesu, aby som sa po rodičovskej dovolenke ľahšie začlenila späť do pracovného kolobehu. Mám šťastie, že mám prácu, ktorú som takto mohla robiť aj z domova a vždy som si jej počas rodičovskej brala len toľko, aby som ju stihla urobiť napríklad za pár hodín poobede, kedy syn po obede spal.
Detstvo majú naše deti iba jedno a určite som si v budúcnosti nechcela vyčítať, že sme si ho spoločne dostatočne neužili. Na prácu mám predsa celý zvyšok života. :-)
Aj preto som plánovala, že naplno do práce nastúpim až po troch rokoch, kedy začne klasická „škôlkarska docházka“. Z nástupu do škôlky som vôbec nemala strach, pretože náš Tonko je veľmi spoločenský a ani trochu mu nevadí, keď ho má niekto strážiť. O to viac som bola prekvapená, keď u nás prišla počiatočná kríza.
S krízou sa u detí stretávam predovšetkým v prípadoch, kedy sa na nás obrátia rodičia, ktorí prehlasujú dieťa z inej škôlky (dôvodov je bohužiaľ stále ešte veľa) alebo keď k nám prichádza dieťa, ktoré ešte nebolo v žiadnom predškolskom zariadení a je veľmi silno fixované na mamičku. Alebo niekedy mamička na dieťa. :-)
– Ing. Dagmar Benková, riaditeľka MŠ
Počiatočné nadšenie sa zmenilo na plač
Nakoniec som do práce nastúpila o niečo skôr. Asi tri mesiace pred synovými tretími narodeninami. Nechodil preto na začiatku do klasickej škôlky, ale tri dopoludnia v týždni navštevoval malú skupinku detí.
Prvé dni to bolo super. Ani sa nerozlúčil a už sa stratil v kolektíve. Ale asi po dvoch týždňoch sa to zvrtlo. Prišiel ranný plač, odmietanie ísť do škôlky. Ja som to lepila maznaním a vysvetľovaním, ale veľmi to počas napätých chvíľ nepomáhalo. Podľa skúseností z okolia som vedela, že sa to tak občas stáva, keď deťom dôjde, že to nie je len občasná záležitosť, ale už vedia, že škôlka je pravidelný nemenný program, na ktorý dovtedy neboli zvyknuté. Tiež som niekde počula názor, že je pre deti náročnejšie chodiť nepravidelne a lepšie by znášali každodennú dochádzku. Ťažko povedať, ako by to bolo lepšie u nás.
Aby bolo dieťa v škôlke spokojné, musí rodič danému zariadeniu dôverovať. Odporúčam, aby rodičia s dieťaťom spoločne škôlku navštívili a podľa svojej intuície si vybrali takú, ktorá takzvane „chemicky“ sedí celej rodine. Tak ako sme rôzni my, sú aj škôlky rôzne. Lesné škôlky, alternatívne, štátne, súkromné, anglické… Niekedy práve reakcia dieťaťa pomôže rodičom v rozhodovaní. Často dochádza k situáciám, kedy sa dieťa v zariadení pri prvej spoločnej rodinnej návšteve cíti natoľko fajn, že sa mu nechce odísť domov. Rodičia sú potom spokojní a to sa „odzrkadlí“ aj na dieťati a jeho prvom dni v škôlke.
– Ing. Dagmar Benková, riaditeľka MŠ
Čo som sa počas našej krízy naučila?
- Čím dlhšie sme sa v škôlke lúčili, tým väčší bol plač
- Veľmi nám pomáhalo sa doma o škôlke rozprávať
- Cestou do škôlky sme si hovorili rozprávky a pretekali, kto tam bude prvý – syn potom oveľa menej myslel na to, že sa mu tam vlastne nechce
- Keď sa za mnou zatvorili dvere, už mi pani učiteľka posielala fotku smejúceho sa syna, ako sa hrá s deťmi
Obvykle sa dieťaťu dá nástup do škôlky odprezentovať tým, že je už natoľko veľké – má už 3 roky a tak konečne môže do škôlky medzi deti a nové hračky. Dieťa si tak pripadá dôležité a sebavedomé. Môže sa tiež motivovať tým, že s rodičmi nakupuje prvé veci potrebné do škôlky, ako napríklad papučky, škôlkárske pyžamko, batôžtek…
– Ing. Dagmar Benková, riaditeľka MŠ
Pomohli rady pani učiteľky
Čím viac som sa ráno snažila vysvetliť, že to bude fajn, tým viac syn nikam nechcel. A čím dlhšie sme sa mojkali v šatni, tým horšie som potom mohla odísť.
Nakoniec najviac pomohlo aplikovať to, čo mi radila naša vtedajšia pani učiteľka, ktorá už má s deťmi 20 rokov skúseností. Bola neuveriteľne skvelá a mala moju plnú dôveru.
Keď pri raňajkách prišla reč na odchod do škôlky, pravdivo som vysvetlila, že do škôlky ideme a tiež som zdôvodnila prečo a čo skvelé sa tam bude diať, ale ďalej sme to nerozoberali a obrátili pozornosť napríklad na rozprávanie príbehov. V tom sme pokračovali aj pri odchádzaní z bytu a celou cestou do škôlky. Čím väčšiu zábavu som vytvorila, tým menej myšlienok na „nechcenie do škôlky“ prichádzalo. Objavili sa väčšinou až pri dverách škôlky. Tam sme to potom zobrali ako z rýchlika. Prezuť, vyzliecť bundu, objať, dať pusu a vysvetliť, že po obede prídem. Pohladkať a preč.
Podľa mojich skúseností škodí, keď maminky zostávajú alebo si vynucujú prvé dni zostať s dieťaťom v škôlke, priamo v triede. Vôbec to neodporúčam a v našej škôlke to nemáme povolené. Je to svojím spôsobom „zrada“ pre dieťa, lebo mamička s ním zostane hrať sa v škôlke pár dní, a neskôr ho aj tak bude musieť opustiť. Dieťa potom nerozumie, prečo sa tých pár dní mamička s ním v škôlke hrala a potom už nie. Nehovoriac o deťoch, ktoré tam mamičky nemajú a ktoré tiež nerozumejú, prečo ich kamarát má mamičku pri sebe a ony nie. V tejto chvíli sa len predlžuje adaptačný proces ako u jedného, tak aj u všetkých ostatných detí.
– Ing. Dagmar Benková, riaditeľka MŠ
Po odchode „vyšlo slnko“
Ešte pár dní pri mojom odchode občas vytryskla aj slza (a to niekoľkokrát aj mne – našťastie, až za rohom), ale hneď za pár minút mi na mobil prišiel obrázok spokojného dieťaťa v kolektíve.
Vďaka za moderné technológie a že sú dnes také možnosti, pretože inak by som azda ani neverila, že sa detská nálada môže v škôlke naozaj tak rýchlo otočiť.
Najlepšie je s dieťaťom sa hneď v prvý deň nástupu pekne rozlúčiť v šatni a potom v kľude odísť. Nezabudnúť na pusu na rozlúčku, zamávať si. Rituály lúčenia opakovať a používať rovnako každý deň. Aj keby dieťa bolo smutné, verte, že hneď ako sa za vami zatvoria dvere, začne byť zvedavé a pôjde s radosťou skúmať nové prostredie, nových kamarátov a činnosti. Tie deti, ktoré sú predsa len menej odvážne a plačú, je potrebné individuálne veľmi milo začleňovať do kolektívu a empaticky zoznamovať s prostredím. Každá empatická učiteľka to zvládne bez problémov. Všetci máme svoje tempo zoznamovania a u detí to nie je iné.
– Ing. Dagmar Benková, riaditeľka MŠ
Ako som pochopila, nesmie sa to preťahovať, ale zároveň nie je dobré len tak vziať nohy na plecia. Zastávam názor, že dobre vysvetlené veci a pomaznanie sú základným kameňom azda všetkého, čo sa detí týka. Nezradiť ich dôveru.
Postupom času si náš junior uvedomil, že v škôlke je to vlastne celkom fajn. Už si pamätal kamarátov po mene, tešil sa na konkrétne hračky a po pár týždňoch tam dokonca dobrovoľne zostal aj na popoludňajší spánok.
Keď som sa pýtala kamarátok, kedy ich deti začali v škôlke zostávať celý deň, vlastne sme sa vôbec nezhodli. Niektorým vyhovovalo najskôr si zvyknúť na dopoludňajší program, pre iné bolo lepšie zobrať to hneď od podlahy. Nielen na tomto je skrátka vidieť, ako sme každý už od detstva iný a mama jednoducho musí sama najlepšie vycítiť, čo jej dieťa potrebuje. To žiadna príručka neporadí.
Vlastnú hračku do škôlky? U nás radšej nie…
Niekedy to možno vyzerá tak, že pomôže dať dieťaťu so sebou obľúbenú hračku, ale u nás to bol jeden z krokov vedľa.
Deti si ju samozrejme chceli požičať a keďže to pre syna bola jeho vec z domova, deliť sa pravdepodobne nechcel. A potom mi doma naštvane rozprával, že ho deti hnevali, pretože chceli jeho hračku. A to sa normálne, až na výnimočné situácie, o hračky rád podelí. Veľmi nám potom pomohlo, keď sme si doma vysvetlili, že naše hračky do škôlky jednoducho nepatria, pretože tam je veľa iných hračiek, ktoré sú pre všetkých.
Prechod do „veľkej škôlky“ a moje obavy
Po niekoľkých mesiacoch, kedy už náš junior chodil do škôlky s nadšením, prišiel rad na prechod z malej skupinky detí do väčšieho kolektívu s bežným škôlkarským programom. A ja som si živo spomenula na naše začiatky.
Hneď som si myslela, že sa kríza bude opakovať, pretože naraz bude všetko nové – iné deti, iné učiteľky, štruktúrovaný program, väčšia budova… a potom mi spadol obrovský kameň zo srdca.
Možno to bolo tým, že úplný začiatok sme už mali za sebou, možno pomohlo to, že bol syn zase o niečo starší, alebo v tom bolo niečo úplne iné, čo vie len tá malá detská hlavička. Ale hneď od prvého dňa zostal aj na spánok a do dneška chodí do škôlky aj zo škôlky s úsmevom. Minulý týždeň mi pri vyzdvihnutí dokonca oznámil, že sa mu ešte nikam nechce. :-)
Krízam v škôlke sa dá predchádzať, alebo ich zmierňovať. Okrem vyššie spomenutého individuálneho prístupu učiteliek je tiež veľmi dôležité sa aj v domácom prostredí rozprávať o škôlke pozitívne. Tešiť sa spoločne na prvý deň nástupu, prežívať to so všetkými členmi rodiny s radosťou a príjemným očakávaním. Ide predsa o „prvé zamestnanie“ vášho dieťatka. Vyberajte spoločne a srdcom. :-) Podľa našich skúseností trvá väčšinou zhruba 5 dní, kým si deti zvyknú.
– Ing. Dagmar Benková, riaditeľka MŠ
A tak mal náš príbeh „happy end“, aj keď nás to oboch stálo na začiatku pár slzičiek. Dôležité je ale vedieť, že to tak jednoducho je. Je to veľký krok do neznáma a každý sa s ním vyrovnáva inak. Hlavné ale je, aby sme tu my rodičia pre tie naše deti boli, podporili ich a ťahali s nimi za jeden povraz.
Jesenná móda pre našich najmenších
Pripravte sa na sychravé dni. Štýlové a funkčné kúsky nájdete na Tchibo.sk
