Keď zomrie niekto blízky, prichádza otázka: “Ako to povedať dieťaťu?” Neprepadajte dojmu, že deti tomu nerozumejú alebo že bude lepšie ich toho ušetriť. Naopak! Je lepšie sa na oznámenie pripraviť a vytvoriť bezpečný priestor na proces smútenia.
Reakcia na stratu a päť fáz smútku
- Popieranie
- Hnev
- Vyjednávanie
- Depresia
- Akceptácia
Tak prebieha aj reakcia na úmrtie blízkeho. Uvedomenie si jednotlivých fáz, v ktorých sa postupne ocitáte, môže byť momentom úľavy a porozumenia, prečo niečo prežívate a že je to „v poriadku“.
Hovorte pravdu – milosrdná lož nič nerieši
U dospelých panuje zdravá potreba dieťa chrániť od „hrôz“ vonkajšieho sveta. To je v poriadku. Ale existujú výnimky a medzi ne patrí aj téma smrti.
To, ako sa bude dieťa so smrťou vyrovnávať v dospelosti, je značne ovplyvnené tým, ako sa k s tejto téme stavali doma. A keďže smrť je súčasťou našej existencie, je to niečo, pred čím nie je možné dieťa uchrániť a nemali by ste sa o to ani usilovať.
Zavádzajúce vety typu „starý otec odišiel“, sú pre deti zneisťujúce a mätúce. Do určitého veku vnímajú podstatu informácie v konkrétnej podobe, nie metaforicky. Môžu potom čakať, že sa starý otec (alebo niekto iný, kto zomrel) vráti. Tiež môže prísť strach, že keď niekto „odíde“ (do práce, škôlky…), tak už sa nevráti.
„Syn chodí s babičkou pravidelne na cintorín. Raz sa vrátil domov s otázkou, prečo druhá babička na cintoríne nerozpráva, prečo je „zomretá“ a či tiež umrieme. Na túto otázku som vôbec nebola pripravená, ale zobrala som to otvorene a pravdivo. Samozrejme tak, aby vec trojročné dieťa pochopilo a nevydesilo sa. Samotnú ma prekvapilo, ako dobre si s tými informáciami syn poradil a prijal ich prirodzene.“
– Jana D.
Povedať pravdu je najlepšia cesta, aj keď sa vám to môže zdať „tvrdé“. Dieťa neuvediete do neistoty a môže mať nad situáciou aspoň trošku pocit kontroly. S vašou pomocou sa potom môže s úmrtím zdravo vyrovnať. Zároveň dieťa vníma, že to nie je tabu a že je v poriadku o smrti rozprávať.
Pravda správne vybranými slovami
Slová vyberajte podľa veku a chápania dieťaťa. Nemusíte zachádzať do detailov, ale môžete podať jasné vysvetlenie. Napríklad že babičke už nebilo srdiečko a zomrela, alebo iný podobný popis, ktorý dieťaťu daný fakt vysvetlí.
Pri tragických úmrtiach (autonehody, zločiny, samovraždy…) je pravdivosť tiež na mieste, ale formulovaná bez nevhodných detailov, aby nebola „desivá“. Myslite na riziko, že keď sa s dieťaťom o situácii nebudete rozprávať vy a dozvie sa to niekde inde, ako rodič stratíte jeho dôveru a nebudete mať pod kontrolou formu oznámenia.
Deti vnímajú emócie dospelých aj atmosféru
Určite je zložité, keď príde k úmrtiu človeka blízkeho rodičom aj deťom zároveň.
Dospelí sa sami ocitajú v kríze zo straty a dotýkajú sa aj témy vlastnej smrteľnosti, životnej nepredvídateľnosti a ďalších podprahových tém, ktoré máme so smrťou spojené. Do rodinnej atmosféry vstupuje nielen smútok, ale aj úzkosť, neistota a existenciálna tieseň.
Aby všetci doma mohli s tým všetkým bezpečne „existovať“ a necítili sa zavalení atmosférou, je dôležité mať sa čoho „chytiť“. Pomáhajú obyčajné praktické činnosti, ako udržiavanie chodu domácnosti a podobne. Tieto hmatateľné istoty môžu vyvážiť atmosféru neuchopiteľnosti a chaosu – pre dieťa aj dospelého.
Keď dospelý trúchli, prežíva rad emócií. Neskrývajte ich. Dieťa potrebuje mať skúsenosť, že prežívať a ventilovať emócie je v poriadku. Občas je jednoduchšie, keď si rodič zaplavený smútkom odíde poplakať do spálne a dieťa dostane „len“ informáciu, že „mamička je smutná, potrebuje byť chvíľu sama, ale za chvíľu príde.“ To je jeden zo spôsobov, ako chrániť dieťa vo chvíli, keď nás emócie premôžu.
Pomôžte deťom so smútením a lúčením
Každé dieťa sa so smrťou vyrovnáva inak a rozlične dlho. Záleží na individualite a na tom, aký významný bol pre dieťa ten človek.
Niektoré deti sa potrebujú vyrozprávať, iné mlčia, ďalšie si potrebujú zaspomínať. Niekedy si až postupne uvedomia, že človek zomrel – keď ho nevidia. Je na vás, aby ste byli vnímaví k individualite dieťaťa.
Deti potrebujú vašu blízkosť a citlivosť k ich prežívaniu straty. Musia sa cítiť prijímané so svojimi myšlienkami a emóciami, byť uistené o vašej láske aj podpore a otvorenosti ku všetkým otázkam a prežívaniu. Možno vás zaskočia tým, ako o smrti uvažujú, alebo na čo sa pýtajú. Nie ste tu na hodnotenie, „čo sa má, alebo nemá“ hovoriť, cítiť a na čo sa môžu pýtať. Ste tu pre ne úplne vo všetkom. Podstatné je, aby vedeli, že môžu povedať čokoľvek a vy budete načúvať.
Dospelácke múdrosti u menších detí nabok
U menších detí sa téma smrti môže prejaviť v hre a cez ňu sa s tým deti môžu aj vyrovnať. Buďte pri tom citlivo prítomní a nevkladajte do situácie „dospelácke múdrosti“. Snažte sa chápať pohľad dieťaťa a poskytovať autentické odpovede.
Vyber si, ako sa chceš rozlúčiť…
Ak je to reálne, ponúknite dieťaťu možnosť vybrať si, ako sa chce rozlúčiť.
Chce sa zúčastniť pohrebu? Pomôcť napríklad s výberom kvetiny? Napísať list, alebo má predstavu svojho rituálu? Rituály sú pre deti dôležité a potrebujú sa cítiť ich súčasťou bez ohľadu na vek.
Keď zomrie domáci miláčik
Úmrtie zvieratka je pre dieťa bolestnou stratou samo o sebe a zároveň to často býva prvá konfrontácia so smrteľnosťou.
Keď dieťa príde o milované zvieratko, prežíva podobnú bolesť, akú prežívame my pri strate blízkej osoby. Aj fázy trúchlenia a prístup k nim sú v tomto prípade podobné. Preto nikdy nezhadzujte závažnosť zármutku. Práve tak sa vyhnete milosrdným klamstvám. Držte sa pravdivých a jasných vysvetlení, aby dieťa malo šancu situáciu pochopiť a malo istotu, čo sa so zvieratkom naozaj stalo.
Aj s domácim miláčikom je potrebné sa rozlúčiť
Deti sa potrebujú so zvieratkom rozlúčiť, ako sa my lúčime s človekom pri pohrebe.
Spoločne vymyslite, akú rozlúčku by si dieťa prialo urobiť, aktívne ho do tohto rituálu zapojte. Deti samy vycítia, čo potrebujú, ale aj tak je vhodné im ponúknuť možné varianty:
- dať zvieratku niečo “so sebou”
- urobiť „pohreb“
- napísať zvieratku list
- zapáliť sviečku pri fotografii zvieraťa
Akt rozlúčky je pre dieťa dôležitou súčasťou procesu vyrovnávania sa so stratou zvieracieho priateľa a od nás by malo dostať pochopenie a podporu.
Hovorte o smrti skôr, ako sa s ňou zblízka stretnú
Na smrť sa nemôžete nikdy pripraviť, aby vás nezasiahla. Aj tak je dobré tému smrteľnosti s deťmi otvoriť vopred, nie až vo chvíli blížiacej sa straty.
Ako budú vnímať smrť a čo pre ne bude znamenať, záleží na vás. Deti sa nerodia so strachom zo smrti a nepoznajú pojem tabu. Sme to my, dospelí, kto im tento postoj odovzdáva. Ale môžeme odovzdať aj porozumenie bez našich vlastných dospeláckych obáv a desov. Vďaka tomu, že dieťa ešte nie je zaťažené všetkým, čo v smrti vidíme my, je možné sa s ním o smrti rozprávať ako o akejkoľvek inej dôležitej téme.
Deti potrebujú prijať smrť do svojho chápania sveta, a to sa deje práve cez rozhovory s dospelými a s vekom sa vyvíjajúcim chápaním. Nenechajte zapadnúť otázky, ktoré deti často znenazdajky položia. Aj na najťažšiu otázku “Umriem aj ja?” alebo “Mami, ty tiež umrieš?” sa dá odpovedať citlivo, bezpečne a zároveň pravdivo.
Môj tip na knižku
Aby sa sám rodič cítil v rozhovore dobre, môže si zobrať na pomoc knižku, ktorá mu rozhovor s dieťaťom o tejto ťažkej téme uľahčí – ja odporúčam „Keď dinosaurom niekto zomrie“.
„Tip na animovaný seriál pre deti – Bol raz jeden život. Pamätám si ho ako diváčka z detstva, ale až teraz ako mama som pochopila, aké dôležité témy deťom približuje. Nielen ako vzniká život, ako funguje srdce, pľúca, prečo má človek teplotu alebo ako biele krvinky bojujú proti vírusom a baktériám. Ale pekným, pre deti veľmi prijateľným spôsobom vysvetľuje, ako človek starne, čo sa pri tom deje s jeho telom, až nakoniec už srdiečko nemá silu pumpovať krv do celého tela, rozvážať kyslík a živiny a nakoniec jeho púť skončí. Naše deti seriál ako taký milujú a aj túto časť si pozreli so zaujatím. A keď zomreli prababičky, vedeli sme im na príklade toho animovaného seriálu vysvetliť, čo sa stalo a že je to síce smutná, ale úplne prirodzená súčasť života.“ – Lenka P. pre Tchibo
