Vopred upozorňujem: na šťastí nie je vôbec nič zlé. Na-o-pak. Ale tieto tri veci by som o ňom rada povedala nahlas.
Každý máme to svoje
Zo všetkého najviac mi šťastie pripomína izbové kvety.
Viete, koľko druhov izbových kvetov je? Veľa. J Niektoré potrebujú často hnojiť, niektoré nemusíte skoro vôbec presádzať, niektoré potrebujú presné množstvo svetla a vody, inak zvädnú, niektoré najlepšie rastú, keď sa o ne člověk vôbec nestará.
To je prvá vec, ktorú by som o šťastí chcela čítať: nemusíme si vzájomne nútiť „pravdy“ ani riešiť, že to niekto veľmi rieši.
Nie je nič divné, že ho každý vidíme v niečom inom, a že sa niekto cíti dobre, keď sa o neho stará, a niekto si s ním žije len tak nadivoko. Niekto nad šťastím veľmi premýšľa, niekto ho zdieľa, niekto si ho rád pripomína vecami okolo seba alebo motivačnými citátmi, niekto práve teraz hľadá, v čom vlastne spočíva, niekto ho vôbec nerieši a všetko je v poriadku.
(Tá najlepšia definícia, čo momentálne poznám ja, je: šťastie je, keď to, čo hovoríš, nepopieraš tým, čo robíš. Schválne, či vami taktiež nerezonuje. Požičajte si ju, pokiaľ sa vám páči, alebo preskočte, ak nie.)
Šťastie je síce otázka voľby, ale nemusím sa cítiť previnilo, keď mi to práve nejde
Tento bod venujem všetkým, ktorí majú pocit, že byť šťastný je nová životná povinnosť – a už ich to vlastne celkom otravuje.
S tým, ako sa stalo zvykom vystavovať to najlepšie z našich životov a trendy je byť za všetkých okolností pozitívny, je (ešte viac ako doteraz) divné, keď sa tak člověk práve necíti. Tá často opakovaná myšlienka, že šťastie neprichádza zvonku, ale je to výsledok životného postoja, sa jednoducho zvrtne v pocit zlyhania, keď sa mu tento zázračný postoj teraz nedarí udržať.
A to je druhá vec, ktorú by som chcela o šťastí čítať: je normálne, že to nejde vždy. To je v pohode.
To posledné, čo funguje, je hnevať sa sám na seba, že ho necítim. Že sa niekedy zobudím a celý svet je nanič. Že emócie nie sú vždy iba radostné.
Pretože ako by som som mohla byť šťastná, keď sa hnevám sama na seba za to, že nie som?
Moja skúsenosť je taká, že v takúto chvíľu je zo všetkého najlepšie prestať sa riešiť (netlačiť sa do šťastia a nevŕtať sa v zlej nálade) a ísť robiť niečo iné. Pokiaľ v tom nemá prsty medicínska depresia alebo iné závažné problémy, ono to zase prejde.
Otázka „Čo ma (u)robí šťastnou?“ nemusí byť vždy tá najlepšia
Niežeby bola úplne mimo, to nie.
Ale pre životných pesimistov je až priveľmi jednoduché povedať, že nič. J
A ak by existoval príbalový leták, mal by mať varovanie pred vedľajšími účinkami: Pozor, môže navádzať k hľadaniu náhrady miesto riešenia reálnych problémov. Jednoducho sa nehodí, keď je pes zakopaný niekde inde.
Tiež som to skúsila. A na môj dušu môžem povedať, že ani čítanie mnohých kníh (milujem), ani dlhé prechádzky v prírode (milujem), ba ani utratiť všetky voľné peniaze za krásne oblečenie (je to povrchné, ale – milujem), žiadna z tých vecí, ktoré ma samé o sebe robia šťastnou, nevyriešili dlhodobý pocit ne-šťastia v mizernej práci alebo nefungujúcom vzťahu.
Tretia vec, ktorú by som chcela čítať o šťastí: keď chýba dlhodobo, možno bude lepšie nevymýšľať, čo ma (u)robí šťastnou, ale vyriešiť, čo ma prestane robiť nešťastnou.
Ony sú to v skutočnosti dve strany mince. Tá druhá iba rieši viac príčinu ako dôsledok toho, keď dlhodobo neviete rozdúchať ten povestný oheň vo vás. Človek občas potrebuje v prvom rade prestať biť kladivom po hlave, pokiaľ chce, aby ho prestala bolieť, a až potom vyberať, aký klobúk si na ňu nasadí.
A čo vy? Čo by v magazínech malo zaznieť podľa vás?
