Práve čítate

Čo s emóciami, ktoré nechcete alebo nemôžete púšťať von?

6025  
Zdieľať: 

Čo s emóciami, ktoré nechcete alebo nemôžete púšťať von?

Typická situácia? Sedíme v autobuse – a dcéra začne jačať. Pravidelne, príšerne vysoko a čo najhlasnejšie. Ukľudňovanie niekedy zaberie, niekedy ho skôr pochopí ako hru: čím viac mama hovorí, tým hlasnejšie to skúsim. Čím viac tvárí sa na mňa začne otáčať, čo s tým hodlám urobiť, tým som samozrejme nervóznejšia. A dcéra jačí a jačí a jačí. Snažím sa zhlboka dýchať, ale aj tak zo mňa väčšinou nakoniec v tom strese vypadne nejaká veta, ktorú som ako dieťa počúvala od rodičov ja („Ešte chvíľu krič a ja ti na to dám naozajstný dôvod!“). Vystupujeme o pár zástaviek skôr, dcéra plače a väčšinou plačem aj ja, pretože som to zase nezvládla.

6. 4. 2019 5 min. čítania Irena Pokorná
Čo s emóciami, ktoré nechcete alebo nemôžete púšťať von?

A nakoniec ma štve, že ma to štve.

Keď som sa sama u seba zamerala na chvíle, kedy sa zo mňa stane emočný tlakáč, prišla som na to, že najviac mi funguje hovoriť pravdu namiesto naučených scenárov.

Niekde hlboko vo mne je autopilot, ktorý chce detské kvílenie riešiť okríknutím: „Okamžite prestaň jačať, to sa predsa nerobí! Ak neprestaneš, tak uvidíš!“ Vlastne mi ale oveľa viac pomôže vysloviť, o čo mi naozaj ide: „Je mi skutočne nepríjemné, ako kričíš. Sú tu ďalší ľudia, tým to vadí a ja sa cítim hrozne trápne, že ich obťažujeme.“ Vôbec to neznamená, že štrnásťmesačná dcéra pochopí a prestane. Ale mne sa uľaví, pretože namiesto posilnenia frustrácie zo seba dostanem tie pravé pocity. Navyše sa potom, na tej zastávke kus od domova, necítim previnilo, že už som na ňu zase hulákala – čo by aj tak k ničomu neviedlo. (Ktorá matka nikdy nemala pocit, že je tá najstrašnejšia na svete, nech hodí kameňom.)

Viete, kde mi táto praktika funguje ešte lepšie? U partnera! Ten mi totiž na rozdiel od dcéry rozumie a vďaka tomu, že si hovoríme tieto zdĺhavejšie „pravdy“, máme nezhody ako všetci ostatní, ale skoro nikdy to nie sú hádky. :-)

– Bára

Situácie, kedy „potrebujeme“ udržať emócie pod kontrolou, sa nestávajú iba mamám a otcom na rodičovskej, ale poznáme to vo všetkých možných vzťahoch: s partnerom, s kolegami, na rodinných oslavách, ale napríklad aj pri nákupoch alebo keď niečo riešime na úrade. A nie je to len hnev, pridajte si smútok, strach, úzkosť, bezmocnosť, vinu, hanbu… Situácií, kedy sa okamžitý prejav emócií nehodí, je nespočetne.

„Prehltnúť emócie“ sa zdá byť okamžitým riešením, ale pozor – ony tým nezmiznú. Niekomu sa zadržované pocity prejavia na zdraví (psychosomatické ochorenia), niekomu na psychike (dlhodobá nespokojnosť, frustrácia…), u niekoho to začnú odnášať vzťahy (protivnosť, cynizmus, správanie sa ako obeť…).

Čo s tým? Napísané to znie jednoducho, ale ovládnuť to bude chvíľku trvať: aby vám časom neprevrátili život, emócie je potrebné pochopiť, poznať a pomenovať, vysvetliť, a nakoniec nájsť priestor, v ktorom sa prejaviť môžu.

Emócie nie sú „dobré“ alebo „zlé“

Často môžete počuť, že „emócie nemáme cítiť“, alebo že „niektoré emócie sú dobré: radosť, naplnenie apod., a iné sú zlé: hnev, smútok ai.“.

Emócie ale vznikli ako „pomocník“, ktorý zareaguje v zlomku sekundy. Sami ste si určite všimli, že sú oveľa rýchlejšie ako rozum. Ten situáciu vyhodnocuje komplexnejšie, komplikovanejšie a pomalšie, pričom emócie sa prejavia okamžite a cítime ich v tele v podobe zmeneného tlaku, tepu, dychu, potenia… V praveku nám zachraňovali život a pomáhali sa v ňom zorientovať, v 21. storočí ho vedia skomplikovať.

Že ich cítime sme sa naučili hovoriť bez toho, aby sme si to uvedomovali: „bolí ma z toho pri srdci“, „mám hrču v krku“, „mám pocit, že vyskočím zo svojej kože“ apod. Jednoducho povedané nám ukazujú, ako sa v danej situácii a kontexte máme. Či je nám situácia príjemná, nepríjemná, či nás ohrozuje, je nám na prospech alebo naopak. Emócia nás vedie k reakcii a ukazuje náš postoj k danej situácii.

Ako teda s emóciami naložiť?

Pokiaľ ich nechceme zadržovať ani púšťať von bez kontroly – aká je iná možnosť?

V prvom rade sa naučme emócie u seba rozlišovať a pomenovávať ich: najskôr v duchu, sami pre seba, a potom navonok voči druhému.

Tiež je rozhodujúce dokázať rozpoznať, čo za tým je. Či je napr. pociťovaný hnev naozaj prejavom zloby, alebo prekrýva bezmocnosť, dlhodobú frustráciu, alebo únavu či iný fyzický nekomfort.

Okolie tak môže reagovať naozaj na nás: inak napríklad pôsobí na partnera, keď mu povieme: „Som nahnevaná, pretože ma dieťa celý deň nepočúva, a potrebujem, aby si mi pomohol“, ako keby sme na neho začali kričať už medzi dverami, že prišiel domov neskoro a že nám vôbec nerozumie. Aj malým deťom, ktoré rozumejú, môžete povedať: „som teraz naštvaná, pretože sme sa dohodli, že upraceš, a ty si to neurobil.“

Pokiaľ cítime, že v nás emócia zostáva, nestačí ju len pochopiť a pomenovať, ale potrebujeme ju zo seba neskôr dostať: vyplakať sa, vyzúriť sa apod. Nájdime si pre to priestor, ktorý nám pomáha. S partnerom/osamote, zakričať si do podušky/buchnúť do nej, prejsť sa/zašportovať si… Každý to máme trochu inak.

A niekedy je to jednoducho silnejšie ako my. Namiesto pomenovania pocitov sa hneď rozplačeme, rozčúlime sa apod. Aj to je prirodzené a nemá zmysel si to príliš vyčítať. Oveľa užitočnejšie je vrátiť sa k tomu neskôr a dotyčnému vysvetliť, čo sa s nami dialo, alebo deje, alebo len vysvetliť, že teraz prosto potrebujete plakať.

Koniec koncov podľa nášho vzoru sa aj naše deti učia pracovať so svojimi emóciami do budúcnosti. Takže pokiaľ vidia mamu plakať alebo nahnevanú (ale nie sú to pocity namierené priamo voči nim), učia sa, že emócie sú prirodzené. Pomáha im to do budúcnosti pracovať s vlastnými emóciami a trénuje ich chápavosť a vnímavosť k ostatným.

Sprievodca prácou s emóciami

  1. Získajte krátky čas a dýchajte (počítajte do desiatich alebo od päťdesiatich smerom k nule, odíďte s komentárom, že potrebujete minútku) – už tým samotným emócia stráca na intenzite.
  2. Zamyslite sa, aká emócia (emócie) vás prepadla, kde ju v tele cítite a prežívate a pokiaľ ste sami, chvíľu s emóciou zotrvajte v kľude a bez jej hodnotenia. Skúste tak pracovať aj s drobnými emóciami všedných dní, potom nebudú prerastať v afekty. Nezabudnite ďalej dýchať alebo si skúste párkrát zívnuť (zívanie vedie k uvoľneniu rovnako ako plač alebo smiech)
  3. Ak máte ešte čas, pomenujte si pre seba, čo emóciu spustilo, k čomu sa viaže, čo vám hovorí, čo by ste potrebovali, aby sa stalo (niečo druhému povedať, niečo zmeniť, či získať, naplniť niektorú z bežných potrieb, pustiť emóciu von apod.). Pokiaľ sa potrebujete vrátiť do situácie, z ktorej ste odišli, urobte si túto rekapituláciu neskôr.
  4. Vráťte sa a ak je to potrebné a ak chcete, pomenujte druhému, čo sa s vami stalo, alebo sa s vami deje.
  5. Nájdite si neskôr priestor na ventiláciu emócie. Pri hneve pomáha fyzický pohyb – doslova sa vybiť, rozšliapať PET fľašu, ísť si osamote zakričať z plného hrdla, často sa hnev počas ventilácie premení na plač alebo smiech, po čom sa veľmi uľaví.
  6. Urobte opatrenia do budúcnosti (viď bod 3) – zapamätajte si túto skúsenosť, to, čo vám pomohlo, čo fungovalo a urobte vami pomenované potrebné reálne kroky.
  7. Pochváľte sa a oceňte na sebe, ako ste situáciu zvládli, bez ohľadu na dokonalosť.

Čítajte tiež

12 skvelých spôsobov, ako si Deň matiek užijete vy aj vaša mamička
12 skvelých spôsobov, ako si Deň matiek …16085
Ako som sa dostala z klubu dobrých dievčat, ktoré nevedia povedať NIE
Ako som sa dostala z klubu dobrých dievč…2706
Kedy je ten správny čas sa spýtať: „Nespravíme  si dieťa?“
Kedy je ten správny čas sa spýtať: „Nesp…2887
ďalšie články