„Keď má moja mamina niekoho rada, zahrnie ho jedlom. Nakúpi, navarí, inštruuje miestnu vyhlásenú pekárku koláčov alebo zoženie domáce vajíčka. Jedla je počas návštev plný byt, máme ho v chladničke, na balkóne aj na chodbe. Otázka „Dáš si toto? A tamto? Nemáš chuť na niečo takéto?“ je prvých párkrát milá, desiatykrát už trochu otravná a dvadsiatykrát už pením. „Nechcem, mami, keď budem chcieť, zoberiem si,“ začínam odsekávať a o pár hodín neskôr v aute, keď na sedačke udržiavam pokope krabičky s rezňami, zemiakovým šalátom a domácou tlačenkou, hovorím svojmu mužovi, že toto teda nikdy robiť nebudem, pretože je fakt vysiľujúce neustále odrážať nájazdy nového jedla, keď na chvíľu vyzerám, že nič nežujem. „Ja nebudem ako mama, miláčik, vieš.“ A potom strih, o pár dní neskôr, zastavili sa u nás priatelia. Čo robím ja? Prinášam jedlo zo všetkých kútov, lovím zo skrine aspoň oriešky a keď sa tretíkrát pýtam, či by si dali to alebo tamto… mi to dôjde.
Som ako mama. Lásku vyjadrujem jedlom, rovnako ako ona sa učešem, aj keď idem vyniesť smeti, rovnako dlho nezmyselne rozprávam do telefónu a úplne rovnako nenechám ľudí dohovoriť, keď si myslím, že viem, čo chcú povedať.“
– Marie
Vzťah matky a dcéry je pre ženy jedným z najdôležitejších, a snáď najviac ovplyvňuje náš dospelý život. Do veľkej miery určuje, aké budeme mať vzťahy v budúcnosti, ako sa budeme stavať ku svojim najbližším, k svetu celkovo, ale aj k sebe samotným.
Odpoveď na otázku: prečo som ako moja mama?
…sa skrýva v niekoľkých bodoch.
Keď to zoberiem časovo: bábätko je s matkou v úplnom spojení, je plne závislé na jej starostlivosti a na jej umení sa vcítiť do jeho pocitov a potrieb a na jej schopnosti citlivo na ne reagovať a naplniť ich. To v dospelosti výrazne ovplyvňuje, aké budú naše emócie, nálady, ako budeme osobnostne stabilné a ako veľmi budeme mať rady samy seba. (Samozrejme, že pokiaľ si z detstva odnesieme vzorce, ktoré nám nevyhovujú, môžeme si ich pretvoriť. Ešte o tom bude reč.)
Aj neskôr sa dieťa od matky veľa učí a špecificky dcéry sa od nej a ďalších žien, ktoré sú nablízku, učia „ako byť ženou“. A tak sa, zjednodušene povedané, stane, že dcéry podvedome kopírujú svoje matky v ženskej role.
„Pristihla som sa, že mám úplne rovnaké hlášky ako moja staršia sestra a správam sa ku kamarátom podobne ako ona. Dnes sa vídame tak raz ročne, ale keď som bola malá a mamina bola v práci, striedali sa pri mne tatino, starší brat a sestra. Od všetkých som si niečo odniesla, ale to, ako sa správam, mám zo všetkých najviac od nej (a je nutné dodať, že mi to vyhovuje). Pritom čas som trávila so všetkými viac-menej rovnako.“
– Marie
Dievčatko obvykle prirodzene napodobňuje to, ako sa správa jej matka (prípadne iný silný ženský vzor), ako hovorí, ako sa oblieka… Väčšina dievčatiek vám povie, že chce byť ako mamička, keď bude veľká. V tomto období sa takto pozorovaním a nápodobou učí, ako byť v budúcnosti sama matkou, a zároveň sa podľa vzťahu svojej mamy a jej rodičov „učí“, ako byť dcérou. Aby toho nebolo málo, z detstva si každodenným pozorovaním odnáša aj základné vzorce vo vzťahu k mužom, aká je rola ženy v domácnosti, o čo sa stará a o čo naopak nie, učí sa, akú rolu hrá v živote matky práca, záujmy, priateľstvo a aký je jej postoj k svetu, aké má názory, postoje a hodnoty celkovo.
Zoberte si napríklad vzťah matky k manželovi: môže to byť vyrovnaný, láskyplný, zdieľajúci vzťah, ktorý bude pre dcéru vhodným vzorom, ale môže to byť aj vzťah plný hádok, dešpektu, alebo sú rodičia rozvedení. Je na dcére, či tieto scenáre bude vo svojom dospelom živote podvedome či vedome opakovať, či urobí presný opak, alebo sa vedome rozhodne ich nejako upraviť vo vhodnej miere. Nie je to nič nové, rovnakou cestou preberania vzorov a scenárov prešli aj naše matky, babičky a tak ďalej.
Výsledkom je, že mnohé vzory a vzorce sa prenášajú naprieč mnohými generáciami – nielen v génoch, ale aj výchovou, správaním a emocionálnymi prejavmi.
Kedy sa to láme? Samozrejme v puberte
V puberte začne dcéra naučené veci sama kriticky nazerať a následne v dospievaní a rannej dospelosti ich realisticky prehodnocovať. Skôr či neskôr sa u mnohých dcér objaví tá známa veta: „Nikdy nebudem ako mama!“
V skutočnosti pri niektorých prebraných vzorcoch zostáva (a ani si to nemusí uvedomovať), niektoré úspešne opustí a iné síce zmeniť chce, ale trvá nejaký čas, kým sa jej podarí zabehnuté programy v hlave „prepísať“. A niektoré kritizuje, ale sama ich má úplne rovnaké – môžu jej potom slúžiť ako zrkadlo samej seba, v čom by sa chcela zmeniť, alebo naopak pochopí, „prečo to tá matka robí“. Že napríklad vnucovanie jedla je jeden z mamičkiných spôsobov, ako prejaviť lásku, a že pokiaľ to sama (dcéra) nebude preháňať, je to vlastne veľmi milá vlastnosť. :-)
V dospelosti potom mnohé svoje rezolútne vyhlásenia často prehodnotí – keď sama pochopí, čo k nim matku viedlo.
Čo keď sú to vzorce, ktoré nám vyslovene ubližujú?
Dcéry milujú svoje matky a matky milujú svoje dcéry a až na patologické výnimky žiadna matka nerobí svojej dcére vedome zle. Väčšinou len nevedome chybujú; robia v tej chvíli to, čo vedia – to, čo sa naučili od svojich matiek a to, čo považujú za najlepšie. Často im to dôjde až neskôr, napr. v role babičiek, kedy vidia, ako sa dajú veci robiť inak. A niekedy je pre matky príliš náročné alebo bolestné uvedomiť si, že niekde urobili chybu, a prijať od dcér otvorenú kritiku.
Najčastejšie sa ako terapeutka stretávam s následkami kritiky, výčitiek, citového vydierania, nadmerných očakávaní, neporozumenia a zlej komunikácie, pocitu opustenia a neprijatia. To sú modely, ktoré potom žena vedome nechce prenášať ďalej („Nebyť ako mama,“), ale veľakrát nevie, ako. Je to samostatná zložitá téma a určite by som odporučila využiť pomoc psychológa alebo psychoterapeuta, ktorý funguje ako sprievodca a pomáha nájsť cestu, ako sama uzavrieť boľavé miesta.
Čo dobré si z toho odniesť?
„To, ako sa vo mne zrkadlia ženy, ktoré „ma vychovávali“, je pre mňa celkom zaujímavá lekcia. Vlastnosti, ktoré mi na nich pripadajú otravné, znamenajú, že presne na tomto by som mala zapracovať – u seba. Zároveň vidím, koľko skvelých vecí od nich mám, a za to som vážne rada.“
– Marie
Jednu vec si veľmi všímam: na pochybenia a riziká vo vzťahu matky a dcéry sa v psychológii niekedy kladie veľký dôraz. Na jednej strane to dáva zmysel, na druhej sa tak môže stať, že sa veľmi sústredíme len na to negatívne a to pozitívne nám uniká.
Myslím si, že je teda prínosné zamyslieť sa aj nad tým, čo nám naše matky do života naopak priniesli a čo by sme si chceli uchovať pre seba samotné a pre naše dcéry. Skúste si spísať zoznam pozitívnych vecí, a to od úplných maličkostí ako mamičkin úsmev a dobré jedlo, až po veľké veci, ako napríklad pocit, že sme milované alebo že nás doviedla k vyštudovaniu školy. Budete samy prekvapené, že zoznam pozitívnych vecí môže ďaleko presahovať zoznam toho, čo nás naopak trápilo.
Najlepším výsledkom tohto nášho procesu je potom dobrý pocit, že žijeme svoj život, podľa svojej voľby a necítime sa ako obete génov a výchovy. Môžeme si potom kľudne dovoliť byť ako naša matka v tom, v čom si ju vážime, a nebyť ako naša matka v tom, čo s nami nie je v súlade. A či prevažuje to, či ono, je Deň matiek dňom, kedy môžeme pocítiť všetko, za čo sme jej vďační a za čo si ju vážime, a určite by sme nemali zabudnúť jej to povedať a poďakovať jej za to. Veď samy veľmi dobre vieme, že byť „dobrou matkou“ vôbec nie je jednoduché.
