Práve čítate

8 príbehov detí, ktoré zažili rozvod. Ako ovplyvnil ich vlastné vzťahy?

2894  
Zdieľať: 

8 príbehov detí, ktoré zažili rozvod. Ako ovplyvnil ich vlastné vzťahy?

Dopady rozvodu rodičov na psychiku dieťaťa dokáže súčasná veda celkom úspešne predvídať. Menej už sa ale hovorí o tom, čo sa stane, keď dieťa vyrastie a rozhodne sa založiť si vlastnú rodinu. Môžu sa staré rany z detstva prejaviť v jeho dospelých vzťahoch? Čiastočne odpovedia príbehy, ktoré niekto naozaj prežil.

4. 6. 2018 11 min. čítania Redakce
8 príbehov detí, ktoré zažili rozvod. Ako ovplyvnil ich vlastné vzťahy?

Dopady rozvodu rodičov na psychiku dieťaťa dokáže súčasná veda celkom úspešne predvídať. Menej už sa ale hovorí o tom, čo sa stane, keď dieťa vyrastie a rozhodne sa založiť si vlastnú rodinu. Môžu sa staré rany z detstva prejaviť v jeho dospelých vzťahoch? Čiastočne odpovedia príbehy, ktoré niekto naozaj prežil.

Ľudská myseľ je obrovská záhada. Aj keď jej psychológia venuje toľko pozornosti, stále existuje veľa vecí, na ktorých sa odborníci nevedia zhodnúť. A jednou z nich je práve to, aký vplyv má rozvod rodičov v detskom veku na vzťahy dieťaťa v dospelosti.

Problémom sa v minulosti zoberal napríklad už známy sociológ Anthony Giddens (zdroj), podľa ktorého si deti z rozvedených rodín do svojich vlastných partnerských vzťahov spomienku na rozvod určite prenášajú. Uvádza, že takéto deti chcú od svojich vzťahov niečo viac, túžia po niečom, čo sa ich rodičom nepodarilo udržať, teda po šťastnom a úspešnom manželstve, ktoré je založené na láske, vernosti a dôvere.

Iní teoretici sa zase zhodujú, že ľudia vychovaní v rozvedených rodinách majú tendenciu stavať sa k manželstvu negatívne a majú pozitívnejší vzťah k vlastnému rozvodu (zdroj). Prejavujú údajne vo vzťahoch menšiu angažovanosť, čo vedie k ich menšej kvalite. A mávajú tiež narušenú sexualitu, ktorá sa do emočnej roviny silno premieta.

Zozbierali sme pár naozajstných príbehov, ktoré prežili ľudia z rôznych kútov republiky, a spýtali sme sa odborníčky na vzťahy Ireny Pokornej, ako to vidí zo svojho pohľadu.

Pozn.: Všetky mená v príbehoch boli zmenené.

Príbeh prvý: Vďaka rozvodu rodičov viac žiarlim

Rozvod, ktorý ju zastihol v trinástich rokoch, vnímala Baška veľmi bolestne. Naraz akoby ani nebol čas na pubertu: „Riešiš problémy rodičov, bývanie, je to šok. Na malichernosti nie je čas,“ zveruje sa pisateľka v internetovej diskusii. Rodičia mali starosti sami so sebou, nebol preto nikto, kto by Baške pomohol napríklad so školou. Aj v neskorších rokoch vnímala rodinnú situáciu veľmi intenzívne: zložitý maturitný ples, stužková, kedy rodičia nemohli sedieť spoločne pri jednom stole, rozdvojené Vianoce aj narodeniny, absencia domova a rýchly nástup do práce len preto, aby už bola samostatná a nemusela sa stále rozhodovať medzi mamou a tatom.

Ako sa to na Baške podpísalo? „Som extrémne žiarlivá a bez sebavedomia,“ zveruje sa. „Taký ten pocit nechcenosti pretrváva.“ A tiež je presvedčená, že podobný zážitok svojim vlastným deťom nepripraví. „V živote to deťom neurobím. Tiež ich mám až po tridsiatke, a je to nová etapa. Všetky dobrodružstvá a vybúrenia sú už za mnou, teraz len manžel a deti a vďakabohu za druhú mamu aj tatina, najúžasnejších svokrovcov pod slnkom,“ hovorí Baška.

Komentář Mgr. Ireny Pokornej:

Vplyvom rodičovského konfliktu sa, bohužiaľ, veľká miera pozornosti orientuje práve naň a na jeho riešenie. Niektoré páry zvládajú, aj napriek svojim nezhodám, vidieť to, ako sa situácia odráža v živote dieťaťa. V prípade Barbory to tak ale nebolo: v dôležitých vývojových obdobiach jej života zatienil rozbúrený rodičovský vzťah jej detské a vývojové potreby. V dôsledku toho si Baša do dospelosti odniesla skúsenosť, že je v živote nechcená, menej dôležitá ako ostatní a že nie je obvyklé, aby dostávala potrebnú pozornosť a starostlivosť. Barbore sa vďaka jej názoru a tiež vďaka manželovi a jeho rodičom darí postupne túto skúsenosť tzv. “reparovať” (napravovať), čo je jediná možnosť, ako nad minulosťou vyhrať a prekonať tak pocit vlastnej ne-hodnoty.

Príbeh druhý: Mám zlé skúsenosti a musím si dať pozor

Niektorí sa v spomienkach často vracajú do detstva, aby si pripomenuli krásne chvíle. To ale určite nie je prípad Martiny. „Otec mamu zmlátil do krvi, keď som mala dva roky. Obaja s bráškom sme to videli, vidím to ako dnes. Okamžite sa s ním rozviedla. V tom čase už mal milenku,“ rozpráva.

Mamina si vzápätí našla nového partnera, ale ten si bohužiaľ s Martinou vôbec nesadol. „Až do jeho smrti (v mojich šestnástich) sme boli na nože. Od mojich desiatich rokov, kedy sa mi narodila sestra, nás vnímal skôr ako sokov a otravný hmyz. V puberte som mu to dávala dosť vyžrať,“ pokračuje Martina.

Kvôli svojim skúsenostiam je vo vzťahoch veľmi opatrná. „Mám čo robiť, aby som sa jej chybám vyhla a žila v manželstve tak, ako chcem ja, a nie tak, ako to mám odpozerané od nej,“ priznáva.

Komentář Mgr. Ireny Pokornej:

Už zo slov Martiny a jej popisu detstva je veľmi zrejmé, ako zásadný význam majú tieto detské skúsenosti aj v jej dospelosti. Martina sa, bohužiaľ, stretla s niečím, čo sa ťažko prekonáva, a síce s násilím a stratou bezpečného domova. Mamička Martiny síce dokázala po traumatizujúcej situácii od manžela odísť, ale bohužiaľ ani ďalší partnerský vzťah nebol pre dieťa – Martinu – bezpečným a zdravým. Tu sa núka otázka, aké skúsenosti z detstva mala v rodine mama Martiny, a ako sa tieto jej skúsenosti podpísali na jej výbere partnerov. Pre každého, kto by bol v podobnej situácii, je vhodnou pomocou psychoterapia. V tej je možné svoju minulosť a traumy z nej spracovať. Vďaka tomu sa potom tento “zdedený” vzorec rodinných vzťahov prestane odovzdávať ďalším generáciám.

Príbeh tretí: Rozvod bol správny, nebránim sa mu

Denisini rodičia sa rozviedli, keď mala tri roky. Rovnako ako v predchádzajúcom príbehu bol otec agresívny, matku fyzicky týral a na dennom poriadku boli aj škaredé hádky. „Oco s nami potom býval ešte do mojich desiatich rokov. Už boli s mamou rozvedení, takže to bolo bez veľkých nezhôd. Potom sa odsťahoval a ja som sa s ním stretávala, kedy som chcela,“ hovorí Denisa. Rodičia si k sebe napriek predchádzajúcim konfliktom nakoniec našli cestu. „Prvýkrát po tom období spolu prehovorili až na mojej svadbe, to som mala 21. Teraz sa občas stretnú na nejakých hromadných rodinných oslavách a vychádzajú spolu celkom v pohode,“ vysvetľuje Denisa.

Sama si myslí, že rozvod bol na mieste. „Rozvod bolo to najlepšie, čo pre seba aj pre mňa v danej situácii mohli rodičia urobiť. Možno aj preto nie som zástanca zostávania spolu kvôli deťom.“

Komentář Mgr. Ireny Pokornej:

Áno, rozvod býva v mnohých prípadoch na mieste a nie je potrebné sa k nemu stavať a priori negatívne. Nedá sa povedať, že každý rozvod spôsobí vždy konkrétne utrpenie dieťaťa; záleží na dôvodoch rozvodu, na jeho priebehu a na jeho dopadoch. Oveľa horšie pre dieťa býva, keď spolu zostávajú rodičia, ktorí nie sú schopní z akýchkoľvek dôvodov spolu žiť, komunikovať a vytvoriť pre dieťa stabilný a bezpečný domov. Pokiaľ sú rodičia schopní si uvedomiť a prijať, že rozvodom končí ich partnerstvo, ale pretrváva ich rodičovstvo, môže každý z nich zamerať svoju pozornosť naň, na potreby dieťaťa a na podporu zdravého vzťahu dieťaťa a druhého rodiča. Zároveň môžeme povedať, že deti, ktoré zažili „dobrý“ rozvod, často nemávajú k rozvodu negatívny vzťah a berú ho ako životnú možnosť a voľbu aj vo svojom budúcom partnerstve.

Príbeh štvrtý: Nechcem opakovať chyby. Vyberám starostlivo

Alena zažila rozvod rodičov na základnej škole. Podľa jej slov ju táto udalosť naučila samostatnosti. „Najviac som ale neznášala nálepkovanie múdrych učiteliek, ktoré mi kľudne pred celou triedou hovorili, že som tá z rozvedenej rodiny, z ktorej nič nebude,“ rozpráva Alena.

Napriek neprajným učiteľkám Alena nakoniec úspešne vyštudovala vysokú školu, vydala sa a vzťah s mužom má podľa svojich slov krásny. „Rozvod ma určite pri výbere partnera pre život ovplyvnil. Vyberala som veľmi dôkladne a azda sa to podarilo,“ uzatvára Alena.

Komentář Mgr. Ireny Pokornej:

„Nálepkovanie“ detí z rozvedených rodín bolo kedysi, bohužiaľ, celkom časté; dnes už sa, dúfajme, takéto situácie stávajú skôr výnimočne. Alenu našťastie „nálepkovanie“ v škole naopak posilnilo a životné skúsenosti z rodiny ju viedli k uchopeniu života do svojich rúk a k starostlivej voľbe a obozretnosti. Nie každý sa dokáže vyrovnať s rozvodom rodičov a s devalvujúcimi komentármi autorít tak ako Alena a naopak tieto skúsenosti často prinášajú deťom do ich budúceho života nezanedbateľné zranenia.

Príbeh piaty: Som rada, že sa rozviedli. Následky nemám

„Aj po rokoch som rada, že sa naši rozviedli. Doma začal byť ako-tak pokoj a ustúpili hádky. Spätne sa len divím, že sa tato nechal terorizovať tak strašne dlho,“ priznala Klára, ktorej otec si po rokoch od rozvodu našiel novú partnerku. Vedľa nej sa v očiach Kláry zmenil v oveľa lepšieho človeka. „Asi aj preto, že videl, ako sa ona chová k svojim deťom a svojej rodine. Bola to ona, kto ma napríklad pravidelne pozýval na obed, pretože sa jej asi nepáčilo, že sa stretávame raz ročne,“ spomína Klára a dodáva: „Myslím, že rozvod ma vlastne neovplyvnil ani trochu. To skôr správanie rodičov a ich životy. Dúfam, že nikdy nebudem ako mama.“

Komentář Mgr. Ireny Pokornej:

Klára presne vystihla, že rozvod ako taký neznamená takmer nič, ale že správanie rozvádzajúcich sa je to, čo rozvod pre dieťa znamená. Materskú rolu u Kláry čiastočne napĺňala nová partnerka otca, ktorý sa vo svojej otcovskej roli pozitívne zmenil. Z neznámych dôvodov s ním ale Klára nemohla byť častejšie. Bohužiaľ, Klárin príbeh vyvracia starý mýtus, že starostlivosť matky je vždy bez výnimky lepšia. Pokiaľ dieťa nemá možnosť tráviť s oboma rodičmi toľko času, koľko potrebuje a koľko si praje, máva to negatívny dopad. V prípade Kláry sa to podpísalo na jej vzťahu k matke. Možno to Kláru privedie k tomu, aby sa sama vyvarovala jej chýb. Na druhej strane, keď chceme „nebyť ako rodič“, je potrebné dávať si pozor, aby sme „nevyliali vaničku aj dieťaťom“ a niektoré veci neodmietali robiť len z trucu, aj keď by pre dieťa boli možno dobré.

Príbeh šiesty: Dva rozvody boli na mieste. Ale som teraz bojazlivá

Monika podľa svojich slov patrí k tým, ktorí rozvod vnímajú ako to najlepšie, čo sa v rodine mohlo stať. „Mama je rozvedená dvakrát – môj biologický otec mal psychózu, ktorú si neliečil a druhý partner bol vyložene psychopat a ožran. Priznávam, že u svojho biologického otca som to zo začiatku vnímala ako matkinu veľkú zradu, až s odstupom rokov mi došlo, že sme s maminou žili s „tikajúcou bombou“, takže jej rozhodnutie už teraz chápem,“ spomína Monika. V čase prvého rozvodu mala dvanásť rokov, počas druhého len o tri roky viac.

„Vplyv to na mňa malo veľký, predovšetkým v oblasti vzťahov,“ priznáva Monika. „Som až abnormálne opatrná a bojazlivá, čo mi potvrdili aj kolegovia z práce. Na druhej strane som sa vďaka tomu rozhodla pre pomáhajúcu profesiu, za čo som zase veľmi vďačná. Pri tej sa komunikácii s ľuďmi jednoducho nevyhnem a tiež si tak trochu „liečim“ a obrusujem svoju bojazlivosť pred ľuďmi.“

Komentář Mgr. Ireny Pokornej:

Neliečená alebo zle liečená psychiatrická diagnóza, alebo iná osobnostná patológia, s ktorou daný človek ani jeho partner nedokážu existovať, býva jedným z veľmi častých dôvodov rozvodu. Druhým extrémom je, keď „zdravý“ rodič vo vzťahu zostáva; obyčajne z ľútosti a kvôli pocitu zodpovednosti. Snaží sa partnerovi pomôcť, často ale na úkor dieťaťa. Takéto dieťa si potom odnesie traumatizujúce skúsenosti ako Monika, a s vysokou pravdepodobnosťou bude k vzťahom pristupovať s úzkosťou a masívnou nedôverou. To preto, že sa doma nemohol alebo nemohla naučiť, kde je hranica toho, čo je ešte v poriadku a čo už je dôvodom na ukončenie vzťahu. Monika vkročila do dospelého života so skúsenosťou, že by mala „všetko vydržať“, čo je pre ňu nebezpečné.

Príbeh siedmy: Rozvod nebol, ale mal byť. Manželstvo nechcem

Napriek zažitým predstavám môže byť pre dieťa rozvod tiež vyslobodením. To napríklad potvrdzuje príbeh Jany. „Ja jednoducho našim neodpustím, že sa nerozviedli. Bolo by to určite lepšie,“ zdôveruje sa v diskusii. „Neviem, čo je pre dieťa zaujímavé na vyrastaní v hádkach. Otec to jeden čas riešil alkoholom, a piť nevedel, takže potom bolo doma veselo. Vianoce si pamätám tradične ako tichú domácnosť. Nespomínam si na detstvo ktovieako rada. Naši už sú obaja po smrti, zomreli skoro, ale ani to nie je pre mňa dôvod na odpustenie,“ priznáva.

„Udržali to medzi sebou za tú cenu, že vo mne vypestovali nenávisť k manželstvu,“ pokračuje Jana. Vďaka svojim skúsenostiam totiž manželský zväzok neuznáva, nijako ju podľa jej slov neláka. „Takže som sama s dcérou. Je to moja slobodná voľba, je nám dobre. Len neviem, čo to s dcérou urobí do dospelosti,“ premýšľa.

Komentář Mgr. Ireny Pokornej:

Život dieťaťa v neustálom konflikte rodičov je pre neho peklo. Každé dieťa má tendenciu oboch rodičov chrániť, resp. udržovať s nimi dobrý vzťah, a je k nim lojálne. Ale zároveň vidí, že si obaja rodičia v konfliktoch ubližujú. Skúsenosť, s ktorou odchádza dieťa z takejto rodiny, prináša nedôveru v to, že vzťah môže fungovať. Tak, ako vo všetkých predchádzajúcich príkladoch, aj tu by mohla pomôcť psychoterapia a narovnanie pohľadu na vzťahy počas nej. Ale nie vždy chce človek niečo takéto absolvovať; život matky samoživiteľky sa tak stáva logickým riešením. Zároveň je nutné myslieť aj na to, akú „správu“ o vzťahoch ale následne táto matka poskytne svojmu dieťaťu…

Príbeh ôsmy: Otec mi chýbal. Bojím sa vlastných chyb

Paľo má dnes 29 a je šťastne ženatý. Jeho rodičia sa rozviedli, keď nemal ešte ani rok a s otcom sa od štrnástich zhruba desať rokov vôbec nevídal. „Vyrastal som u mamy a tato pre mňa prestal chodiť, pretože mu poradili, že to tak bude lepšie,“ hovorí. „Priznám sa, že mi trvalo nejaký čas, kým som to spracoval, prijal a odpustil.“

Napriek tomu, že otcovi odpustil, ale Pavol ešte občas následky rozvodu cíti a popisuje, ako sem tam pociťuje hnev. „Nie na rodičov konkrétne, ale na takto komplikovaný model života v momentoch, ako je napríklad svadba alebo oslava narodenín,“ prezrádza. „U niekoho spoločné stretnutia idú, u nás nie – rodičia to medzi sebou urovnané nemajú,“ hovorí Pavol.

Vplyv rozvodu vo vlastných vzťahoch Pavol tiež pociťuje. „Občas sa objavil strach z rozpadu, alebo že urobím chybu a jednoducho nebude odpustené. Rovnako ako otcovi. Ale už je to tiež lepšie ako pred pár rokmi,“ rozpráva Paľo a dodáva: „Je dôležité na sebe pracovať, s niekým sa o tom občas porozprávať. A mať na pamäti, že všetci sme ľudia chybujúci a nedokonalí. Aj tí rodičia.“

Komentář Mgr. Ireny Pokornej:

Domnievam sa, že by mal Pavol dostať vysvetlenie, prečo „bolo lepšie“, aby sa s otcom nevídal. Niekedy to môže byť totiž odporúčanie vychádzajúce z toho, že rodičia nie sú schopní dohodnúť sa a otcovia sú vedení k tomu, aby sa „obetovali“, „boj o dieťa“ radšej vzdali a uchránili tak dieťa od ďalšieho zažívania konfliktov. Dieťaťu sa na jednej strane uľaví, aj tak však príde moment, kedy mu druhý rodič začne chýbať. Pavol na sebe pracuje a je schopný nadhľadu a reflexie emócií. To je najskôr jediné, čo mu môže pomôcť zbaviť sa svojich strachov a začať dôverovať svojim šanciam na úplne iný vzťah, ako mali medzi sebou jeho rodičia a aký mal on k nim.

Čítajte tiež

Byť dokonalá nezvládnem. Ale je to v pohode
yť dokonalá nezvládnem. Ale je to v poho…5416
12 skvelých spôsobov, ako si Deň matiek užijete vy aj vaša mamička
12 skvelých spôsobov, ako si Deň matiek …6261
Keď vám doma rastie bacuľko. Ako elegantne zatočiť s detskou obezitou?
Keď vám doma rastie bacuľko. Ako elegant…2810
ďalšie články